Mám kde bývať... Mám čo jesť.... Mám nejaké to Euro v peňaženke... A mám aj spomienky....
Spomínam si malého chlapca zo škôlky.
Volal sa Adam a zaumienil si, že keď bude veľký, tak sa so mnou ožení...
Darmo som mu vysvetľovala, že to nie je možné...
„Pleco za mňa nechces ísť?“ pýtal sa so smútkom v tvári.
„Vies ako nám bude doble. Mama nám aj puding navalí, taký cokoládový...“ lákal ma a ponúkal mi všetky poklady sveta.
Zmenila som taktiku a začala som inak: „Vieš, to by si mi musel dať všetko, čo máš, dokonca i to najcennejšie...“
Zamyslel sa a nepovedal nič.
Na druhý deň, keď som „drobcov“ ukladala do postieľok
a chystala som sa čítať rozprávku, zašepkal mi:
„Plosím ťa, sadni si vedľa mňa.“
Stalo sa. A keď všetci zaspali, okrem neho, vzal moju ruku
a vložil mi do nej veľkú trblietavú korálku, vážne hovoriac:
„Dávam ti vsetko. Toto je to najcennejsie co mám.“
Kapitulovala som...
„Súhlasila som“ so sobášom,
ale len pod jednou podmienkou,
že si ho vezmem, až keď bude veľký a že táto naša dohoda bude tajomstvom.
(Mimochodom Adam vyrástol a už ma nechce... )
Dnes je stredoškolák a obaja sa zabávame pri spomienku na veľkú trblietavú korálku.
(Tvrdí, že ju ešte vždy má odloženú)
Spomeniem si neho vždy, keď čítam príbeh o bezradných apoštoloch.
Rozhodli sa, že budú nasledovať Ježiša.
... že sa budú od neho učiť....
... že si zapamätajú, čo hovoril...
... že budú pri ňom....
A v to ráno si mysleli, že budú mať „svätý pokoj,“
lebo ich Učiteľ – Majster, ako ho volali,
sa rozhodol, že sa pôjde modliť
a že chce byť SÁM.
Jeho rozhodnutie sa im vôbec nezdalo zvláštnym...
Zvykli si, že z času na čas odíde,
aby sa porozprával so svojim nebeským Otcom.
A dúfali že príde čas,
keď aj ich naučí „tajomstvu modlitby“...
Lenže v ten deň sa všetko akosi zvrtlo....
Ľudia zbadali malú loďku,
v ktorej sa Ježiš plavil na pusté miesto.
„Pozrite, to je ten, koho poslalo samé nebo!“
Vykríkol niekto na kraji dediny....
Tá správa sa šírila ako blesk.
Ľudia vychádzali z domov a sledovali malú loďku
vzďaľujúcu sa pred nimi...
Otcovia brali na ruky deti, matky vybehli len v zásterách...
a všetci putovali popri brehu jazera...
Nuž aj apoštoli sa pre istotu ponáhľali,
aby niečo nezmeškali.
Keď Ježiš vystúpil z lode na breh
a videl veľké zástupy,
ktoré chceli počuť jeho slovo,
ostal stáť...
VIDEL VIAC ako mužov, ženy a deti...
... videl ich zranené a sklamané srdcia...
... videl ich hriech, s ktorým bojujú, a ktorý nad nimi víťazí...
... videl nevypovedanú bolesť....
... videl hnev, závisť, beznádej...
... videl choré, smutné, depresívne Božie deti....
A v jeho srdci sa niečo POHLO!!!!
Zmenil svoj plán!!!
Nešiel sa modliť!!!
OSTAL!
A nielen to...
Dotýkal sa chorých a oni ozdraveli...
Dotýkal sa ich túžob a oni sa naplnili...
Tí ľudia prišli, aby ho počúvali,
lebo ho CHCELI POZNAŤ
lebo chceli ZÍSKAŤ jeho priateľstvo...
lebo VEDELI, že im niečo chýba...
Usadili sa na trávu...
A nebolo ich málo...
Viac ako do posledného miesta naplnený futbalový štadión...
Päť tisíc mužov okrem žien a detí....
Apoštoli sa konečne predrali k svojmu Majtrovi.
„Museli“ byť pri ňom...
Veď si ich vyvolil.
A chceli sa ukázať aj pred zástupom...
Chceli ho presvedčiť, že vedia načúvať
a počúvať slová svojho Učiteľa...
(mimochodom počúvať a načúvať nie je to isté)
A takto prešiel celý deň.
Ježiš im rozprával a rozprával...
a muselo to byť zaujímavé,
keď aj napriek tomu,
že sa zvečerievalo,
ešte všetkých päť tisíc mužov
sedelo, či postávalo v tráve.
Apoštoli však krútili hlavami.
A napadlo im, že by predsa mali svojho Majstra STOPnúť!
(keď sa nevie zastaviť v učení)
Veď niekto tu musí mať rozum....
a premýšľať LOGICKY:
... boli predsa ďaleko od dediny....
... tí ľudia boli hladní a smädní...
... a hneď na prvý pohľad bolo jasné, že nemajú zásoby...
... ak k nim bude hovoriť ešte hodinu a potom im povie:
„Choďte domov“, môžu po ceste od hladu a smädu omdlieť..
Apoštolom to bolo jasné,
stali,
a šli so svojou LOGIKOU
za Ježišom.
Na chvíľu zmĺkol
a započúval sa do ich argumentov...
... Ježiš, zabúdaš, že toto miesto je pusté?
...Ježiš, pozri sa koľko je hodín... už sa stmieva
...Ježiš, je najvyšší čas, aby si ukončil tento deň...
..Ježiš, pošli ich do dedín, aby si nakúpili jedlo....
No on sa na nich iba usmieval.
Videl do ich sŕdc
a vedel, že aj oni už chcú mať pokoj...
a chcú byť na chvíľu sami...
Veď rovnako ako tí ľudia „okolo“,
bojujú s únavou...
Vstal a povedal:
„Nemusia nikam chodiť.
VY IM DAJTE JESŤ!“
Apoštoli zmeraveli...
Čo to hovorí?
Pozerali sa jeden na druhého...
Má tu vari niekto z nich tajné zásoby?
Aj keby mal,
tak nič,
čo by odniesol hoci aj na chrbte,
nebude stačiť,
aby sa nasýtilo
päť tisíc mužov a okrem toho ženy a deti...
Majú síce päť chlebov a dve ryby,
ale čo je to pre toľkých?
ZMÄTENE sa obrátili k Ježišovi:
„Ale ako to máme urobiť.
Nemáme tu nič...
Je tu iba jeden chlapec, ktorý má päť chlebov a dve ryby!“
Ježiš prikývol.
Vedel to...
POZNAL CHUDOBU ICH SŔDC I RÚK...
Poznal ich strach i túžbu,
všetko a vždy LOGICKY vyriešiť...
Teraz ich však chcel naučiť dôvere.
„AK JE TO VŠETKO ČO MÁTE,
PRINESTE MI TO!“
Apoštoli neprotestovali....
Naučili sa, že je lepšie,
ak splnia jeho prianie, hoci mu nerozumejú..
A tak mu dali, čo mali...
Ježiš sa na nich ešte raz pozrel:
„Nebojte sa, vy maloverní...
toto vás chcem naučiť...,
aby ste mi dali VŠETKO,
hoci viete, že to (podľa vašich predstáv)
nebude stačiť
ani na nasýtenie jedného človeka...
Radšej usaďte ľudí do trávy...“
Apoštoli ho sledovali z diaľky...
Nerozumeli tomu,
čo hovorí...
a už vôbec nie tomu,
čo robí...
Videli, ako berie chleby,
ako pozerá do neba
a počuli, ako nad nimi hovorí slová požehnania...
Potom ich vzal a
lámal ich
a lámal
a lámal
a lámal....
Pokukovali po sebe.
S nemou otázkou na perách
a s úžasom v očiach.
„Je to možné?
Ako to? Nedali sme mu iba 5 chlebov?
A on z nich urobil...“
„Nestojte tu len tak!“
zavolal na nich Ježiš.
„A nečudujte sa!
Vezmite chleby a rozdávajte ich,
nech nám tu tí ľudia,
nepoumierajú od hladu...“
Apoštoli brali
a dávali...
brali a dávali...
a všetci sa najedli.
„Teraz prosím vás, pozbierajte odrobiny,“
usmial sa Ježiš nad neverou svojich učeníkov...
„Koľko ich je?“
„Dvanásť košov, Pane.“
povedali a sadli si ticho vedľa neho.
Mlčky pozerali na kúsky chleba....
Medzi tým sa nasýtené zástupy
pobrali domov...
Keď ostali sami,
dovolili si položiť Ježišovi
niekoľko otázok:
„Majstre, ako je to možné...
Dali sme ti iba päť chlebov a dve ryby
a ty si nasýtil celý zástup ľudí...?“
Ježiš sa iba usmial...
„Mýlite sa,
nedali ste mi iba päť chlebov a dve ryby,
vy ste mi dali VŠETKO!“
Mal pravdu....
Za ich piatimi chlebami a dvoma rybami
... sa skrýval ich zmätok...
... ich bezmocnosť...
... ich únava...
... ich malá moc....
.... ich láska k sebe (i k druhým)...
Ježiš je Láska
a ak má náš život niekam pohnúť,
tak chce od nás iba jedno,
aby sme mu dali VŠETKO...
Hoci to VŠETKO
...je iba malé
... špinavé....
... hriešne...
... nedokonalé....
a môže to byť aj obyčajná trblietajúca sa korálka (darovaná z lásky).
Nuž nie je dôležité,
čo položíme pred Ježiša,
dôležité je,
aby sme na ten „položiteľný balík“
nalepili úprimnú nálepku „VŠETKO“.
Modlím sa, aby sme dávali všetko.... tam, kde to má zmysel...
