Mobilujem. Alebo sa o to aspoň snažím. Dnes som začula v omšových správach že máš sviatok. A akosi cítim, že sa patrí, aby som ti zatelefonovala. Povedala niečo v tom zmysle, že ak budeš myslieť na to, čo sa stalo v tvojom pozemskom živote, aby si si bol istý tým, že ťa Jahve, ktorého si veril na začiatku nesklamal, aj keď ťa zhodil na zem a urobil z teba slepca. Vlastne to neurobil On, ale jeho Syn, a vieš, vlastne oni dvaja sú jedno... Hovorím ti to, lebo dnes to hovorili cez omšové správy.

Hľadám tvoje číslo, ale v mojom mobilovom preplnenom zozname sa nenachádza. Som si istá, že som ho nevymazala. A vôbec začínam premýšľať, či som ho niekedy mala...

Mala, nemala...? Nevzdávam sa a hľadám.

Nemysli si, volala som aj na informácie, ale keď som operátorovi z mäsa a kostí povedala, že tvojou krajinou je večnosť, odporučil ma na inú linku, značky psychiatria. A tak som sa pýtala tam. Tvoje číslo mi síce nedali, ale za to tabletky, ktoré mi mali pomôcť vyspať sa a hlavne prestať v hľadaní...

Tabletky som zjedla, vyspala som sa, no dnes ráno, pri počúvaní omšových správ som sa znova dostala do saní, ktoré ťa chcú nájsť.

Ozaj a vieš čo chcem, okrem toho, že ti chcem povedať niekoľko povzbudivých slov?

Chcem sa ťa spýtať, čo ťa to napadlo, že si sa poddal Ježišovi? Nestačila ti tvoja svätosť v židovstve? Ako si mohol žiť medzi tými, ktorých si posielal na smrť? Odpustili ti? A prečo si sa vlastne obrátil, veď aj pred tým si sa modlil, chodil do synagógy, slúžil Bohu... a nie je jedno či slúžiš Jahvemu, alebo Kristovi, keď sú obaja jedno?

.....................................

Známa pieseň. Niekto ma hľadá. Oznamuje, že pre večnosť existuje iný telefónny zoznam. Jeho čísla sa volajú súradnice, mená sa uvádzajú v skratkách. Je rozdelený na dve časti, starú i novú.

Neváham. Volám. Vytáčam a ani nezbadám, že aj ja som vytáčaná... chvíľami až do nepríčetna.

Ozýva sa. tvoj hlas. Je mi známy, akoby sme už spolu hovorili, vždy, keď mi bolo ťažko. Vždy, keď sa v mojom živote niečo lámalo....

Pozdravím sa, a hovorím, čo som chcela.... že Boh je s tebou v každom čase... a ty, ty sa usmievaš. Čakáš, čo bude ďalej.... Ticho... ešte dodám, že si slávny, lebo dnes ráno o tebe hovorili v omšových novinách, a iste ťa pozná veľa ľudí...

Počúvaš a nechávaš medzi nami plynúť ticho. Možno ani netušíš, ako ma  to vytáča. Moje slová padajú do prázdna. Že by to bola tá priepasť medzi zemou a večnosťou?

„Ďakujem.“- ozveš sa a vtrhneš do mojich myšlienok o tom, že ani jeden z nás nechce, či nemôže prerušiť hovor.

„Vieš na čo myslím?“ – spýtaš sa a pritom je ti jasné, že nemôžem vedieť, čo behá v hlave nebešťanom.

„Myslím, na tú chvíľu, keď som bol spokojný, že som videl, ako kameňovali Štefana. Bol som hrdý na seba, i na svojho otca. Na to, že poznám pravého Boha. Že mám všetko a že som vlastníkom Jahveho. Bol som si istý, že Boh mi nemôže nič dať. Práve naopak. Vedel som, že ma potrebuje.... Mal som očistiť jeho Meno, od tých, ktorí poznali Krista. Bol som mladý a presvedčený o tom, že potrebuje moje ruky, aj na to, aby som vraždil, aby som ubližoval, aby som...Myslel som si, že som dokonalý.“

Zmĺkol si. Znova si nechal za seba hovoriť ticho, ktoré bolo hlučnejšie, ako akékoľvek vypovedané slovo, hoci aj s negatívnou informáciou.

Ruka sa mi lepila k slúchadlu a v hmle sa strácal každý pokus o ukončenie tohto  nášho zvláštneho hovoru. „Vieš,“- priznával si sa bez toho, že by som čakala tvoje priznanie, „chcel som, aby v mojom živote ostalo všetko tak ako bolo v tej chvíli, keď som sa pomstil svojim srdcom pri kameňovaní Štefana. Nehodil som do neho ani jednu skalu, ale za to, som hodil svoje srdce do vlastnej spravodlivosti.“

Čo je to vlastná spravodlivosť?– pýtala som sa v duchu a zdalo sa mi, že je to nehybná krajina, v čase, keď teplomer ľudského srdca a súcitu ukazuje mínus dvadsať stupňov. Je to stav, keď mám odpovede na všetky otázky, a nemôžem sa v nich mýliť. Je to klietka, v ktorej sa skrývam, aby sa ma iní nedotkli a nepošpinili ma nepeknými rečami, či grimasami....

Cítila som, ako sa do slúchadla opiera studený vietor a tvoj hlas, hlas svätého Pavla zasahuje do môjho srdca s horúcim mečom. Mečom slova. „Aj ty si myslíš, že ťa Boh potrebuje?  Že môže byť na teba hrdá preto, že robíš to, čo robíš?“

Áno. Do istého času to tak bolo. Potom prišlo menšie zemetrasenie hodnôt života, ale to sa strieda s obdobiami pokoja.

Vedela som, že vstúpil na pôdu mojej vlastnej dokonalosti. V duchu som sa vracala k chvíľam, keď som sa ako farizej porovnávala s mýtnikom a myslela som na svoje kresťanstvo, na pravidelné návštevy bohoslužieb, častejšie prijímanie sviatostí... a v kalkulácii, ktorú som nosila vo svojom bytí mi vyšlo, že som na tom oveľa lepšie ako tí, ktorí neprekročia kostolný prach... Skrývala som sa za habit, za spoločenstvo, za modlitby... A zrazu otázky, ktoré ma nájdu v najhlbšom vnútri a vlejú mi do tváre červeň.

„Nemusíš sa hanbiť.“- prerušil moje myšlienky Pavol. „Žijem v tebe a žijem v každom z vás. Poznám  aj tvoju spravodlivosť. Aj tvoje pády... aj teba.“

...................................................

„Dosť.“ – zasipela som v duchu. Pohľad do môjho vnútra bol príliš bolestný a nechcela som, aby sa tam niekto pozeral. Neverila som, že Boh ma môže mať rád „len tak“, keď vie, čo mám za ušami. A hlavne, som nechcela, aby si v mojom vnútri robil stopy ty - akýsi Žid menom Pavol, - ktorý žiješ v každom z nás.

„Aj ja ťa poznám.“ – prerušila som tvoj monológ s vopred pripravenou obranou. „ Ty si ten zradca, čo prenasledoval kresťanov. Počula som o tom, ako si padol...“  Z mojej strany to mal byť útok. Rana za ktorú si sa mal červenať, zvlášť vtedy pri Damasku. No ty si sa len spokojne spýtal: „Myslíš môj pád? Na ten, ktorý má prinútil hodiť sa do náručia nekonečnej Lásky?“

„Nie. Myslím na tvoje stretnutie s Kristom, keď ťa oslepil a ty si nič nevidel. Celé tri dni. Keď ti vyčistil žalúdok a povedal ti, že to čo robíš je nerozumné. Chcel si ísť proti jeho firme, ktorú si založil... A on ako správny šéf ťa stopol. “

„Áno. A vieš čo ma na tom najviac zabáva?“ Skočil si  mi do rečí. „Čo?“ pýtala som sa a bola som šťastná, že sme nerozprávali o mne a zvlášť o mojom vnútri. „Vždy, keď si na to spomeniem, vidím ho, ako mi namiesto trestu dáva lano svojej lásky. Nevyčítal mi nič. Iste vedel mená všetkých židov, ktorých mám priviesť na súd, ale nemenoval ich. Vedel, že som bol pri Štefanovi, keď ho kameňovali a že som sa tešil z jeho smrti... ale ani to mi nepripomenul. Ba práve naopak. Odpustil mi a povolal ma do svojej firmy, teda ak to tak môžem povedať v jazyku tvojej doby.

Videla si už niekedy šéfa, ktorý by bol takýmto bláznom?“

„Nie.“- priznala som sa a kým si sa ty, Pavol z Tarzu prechádzal spomienkami, vynárali sa v mojej mysli nové otázky: To je pekné povolanie do firmy, keď si slepý a nemohúci. To je predsa nátlak! Nerozhodol si sa pre ňu slobodne. Ježiš ťa pre vstup do jeho cirkvi prinútil.

Začal si sa smiať. Zabudla som, že vieš čítať aj moje myšlienky. „Smiem sa ťa niečo spýtať?“ – povedal si a tvoj hlas bol naplnený ešte väčším pokojom. „Ak niekoho veľmi ľúbiš, nespravíš pre neho všetko?“ „Neviem,“- priznala som pokorne. Nebola som si istá, že niekoho veľmi ľúbim, teda až tak, že by som s ním chcela stráviť zvyšok života.  Zasmial si sa. Tvoj chápajúci smiech mi dodával vnútornú slobodu.

„Skúsme to inak.“ Povedal si a položil inú otázku. „Chceš byť slávna, uznávaná. Chceš byť od všetkých prijatá, rešpektovaná... Jednoducho chceš sa mať dobre a byť víťazkou?“ Odpoveď bola jednoduchá. Trčala mi z očí, z jazyka, z konca srdca.... Veď kto by nechcel. Kto z ľudí by sa nechcel mať dobre. Kto z nás by netúžil po uznaní, po  prvom mieste. Po skvelých priateľoch...

Všetky svoje myšlienky som zhrnula do jedného slova: „Samozrejme.“

„Aj ja som chcel. A urobil som preto všetko, čo bude treba. Bol som schopný aj vraždiť.“ odmlčal si sa. Bola to chvíľa, kedy si mi dovolil zmerať šírku mojich lakťov a mrknúť na cestu, po ktorej kráčam i na prostriedky ktoré používam. Neboli také široké ako tie tvoje a nemali značku „vražda“, ale napríklad: „ohováranie“, „dlhé modlitby“, „oblečenie“, „služba bohatým“, „počúvanie ľudí“ a ešte mnoho iného. Jednoducho všetko, čo mi pomáhalo stať sa lepšou v očiach tohto sveta, v očiach mojej cirkvi, komunity...či?

„A vtedy sa to stalo.“ Prerušil si moje myšlienky. A bolo na čase, lebo tichý éter ma oberal o vládu nad svojou emocionálnou batožinou. „Čo sa stalo?“ Pre istotu som ti skočila do rečí. „Prišiel On. Ježiš, ktorého som prenasledoval. Stál predo mnou a pozeral sa na mňa. Jeho moc bola láska. Nepotreboval široké lakte, aby nado mnou zvíťazil. Jeho hlas bol tak pokorný, že som sa neodvážil ublížiť jeho maličkým. Jeho oči boli tak prenikavé, že aj za hriechom videl milosť, ktorá je hodná jeho lásky a odpustenia... V tej chvíli som sa rozhodol ja sám, že chcem patriť do jeho firmy. A bolo mi jedno, či v nej budem robiť strážnika alebo apoštola. Chcel som byť s ním.“

„To ťa muselo riadne zlomiť.“ Skonštatovala som. Nevedela som si celkom dobre predstaviť, že by som sa mala vzdať svojich plánov, aktivít, túžob... Že by som sa mala nechať viesť akýmisi ľuďmi...

Počula som ako vonku zavíja vietor. Preniká cez škáry dverí a vpíja sa pod kožu. Pod moju. A celkom ochotne som ho vpustila aj do svojho srdca. Nemôžem predsa dovoliť, aby sa niečo len tak roztopilo. Aby prišiel niekto a povedal mi, že všetko bude inak. Aby ma celkom zničil ...

Zrazu som mala silu skončiť hovor. Hovor s tebou, nepredpokladajúc, že ešte niekedy siahnem po tvojom telefónnom čísle. Tá zima vo mne mi dodala odvahu rozlúčiť sa s tebou.

„Rozumiem ti. Chceš končiť. Väčšina ľudí, ktorí sa ku mne dovolajú, skladá slúchadlo v tejto chvíli.“ V tvojom hlase sa chvela tona nádeje. „Len ešte ti chcem povedať, že všetko to čo sa v tvojom živote stane je odrazom Božej Lásky, ktorá raní, len preto, aby mohla uzdraviť. A čaká aj na teba.“

Nemohla som si zapchať pred tebou uši, ale tvoje slová sa odrážali od môjho srdca, preto som ti pokojne povedala: „Poznám to. Píše sa o tom v biblii, cirkevných dokumentoch, v konštitúciach, kážu o tom kňazi...“

„Áno, píše.“Pritakal si. „Ale nie pre iných. Píše sa to pre tvoje zmrazené srdce.“

Zamračila som sa. Už už som chcela na mobile stlačiť „gombík víťazstva“. Keď som v tom začula tú osudnú vetu: „Ozaj a vieš prečo slávite sviatok môjho obrátenia? A nepotrebujete ho aj vy?“

Zvládla som to. Trúbenie v mobile bolo znakom, že ďalší hovor má voľný priebeh.

No nie som si celkom istá, či „gombík víťazstva – značky červený telefón“ mi priniesol skutočný vavrínový veniec.

Že by som naozaj mala zavolať ešte raz k nebešťanom? Alebo rovno k Šéfovi firmy a trúfalo ho prosiť o moje obrátenie, o nové povolanie do zamestnania, či služby?

Ozaj, čo by sa stalo, keby sme slávili sviatok nášho vlastného obrátenia???? To by bolo príbehov, v ktorých sa oslávil sám Kristus, čo?