Verím v spoločenstvo svätých... a som si istá, že všetky mená týchto mojich bratov a sestier nepoznám.... No jedného poznám.... My dvaja niečo spolu máme Okrem toho, on má dnes narodeniny pre nebo... A mne ako "Nezábud - ku" pozval na návštevu malú Sáru...

Kráčam po ulici. Vedľa mňa hopsá štvorročná Sára topiaca sa vo vlastnom pote.

„Ten Pán Boh nemá rozum,“ vyhlasuje vážne. „Nevie nájsť nejakého opravára, čo by mu opravil veterné stroje?“

„Prosím?“

„No aby znova mohol fúkať na zemi vietor...“

„Ahá.“ Je mi to jasné...

Pán Boh je v jej očiach akýsi „babrák“, ale nehnevá sa na neho. Skôr čaká čo vymyslí...

A vymyslel.

„Kam ideme?“ Zastane utierajúc si pot z čela.

„Na cintorín. Dnes má môj kamarát narodeniny. Narodil sa pre nebo.“

„Ideme mu blahoželať? A čo mu nesieme?“

„Kvety.“

„To nestačí, ja by som sa z kvetov nepotešila. Ešte čo?“ Dobiedza ďalej...

„Ešte sviečku a mám tu aj zápalky.“

„Aj keby som bývala na cintoríne, aj tak by som bola smutná. Je to málo. Ak je to tvoj kamarát, mala by si mu dať darčekov viac.“ Vyčituje z celej duše.

„Ale on má na cintoríne iba hrob,“ bránim sa. „V skutočnosti býva v nebi.“

„Čooooooo?“ Vypleští na mňa oči....

Myknem plecami. „Neviem, čo nemajú v nebi,“ dodám a urobím niekoľko krokov pred.

Dobehne ma.

„Asi všetko. Iba vietor tam nemajú... Preto sa potíme... Ale to tvojmu kamarátovi dať nemôžeme.“

„To teda nie,“ súhlasím.

Po dvoch minútach ticha, sa ozve znova.

„A tvojmu kamarátovi Boh urobil v nebi nebeskú párty?“ Vyletí z nej.

„Určite. Boh sa teší z každého, koho má v nebi.“

„A aký darček mu dal? A ako oslavuje tvoj kamarát?“

„Neviem,“ priznávam, lebo mi nič súce na myseľ neprichádza.

„Ja viem. Ja keď mám narodeniny, tak sa na všetkých usmievam. A možno aj on sa usmeje na mňa a možno....“

„Čo možno?“

„Možno mi dá niečo o čo ho poprosím.“

Práve sme vošli na cintorín a vyhľadali ten správny hrob. Položili sme kvety a zapálili sviečku.

„Ako sa volal?“

„Kto?“

„No on. Ja ešte neviem čítať,“ ukazuje prstami na náhrobný kameň.

„Mirko.“

Stačilo. Sára vyskočila na obrubník, poklonila sa a spustila: „Happy birthday to you, milý Mirko... Všetko najlepšie... Macka ti doniesla kvety a sviečku... a ja nič, tak ti zaspievam pesničku ešte jednu: „Maličká som...“

Rýchle som sa obzrela okolo, či náhodou na cintoríne nie je ešte  niekto okrem nás. Našťastie nebol. Teplo nikoho nelákalo k hrobom. A tak Sára mohla spievať... a tancovať ďalej.

Myslela som na Mirka i na Boha ako sa tešia z detskej úprimnosti... a ako sa pridávajú k jej spevu... Priznávam, že ja občas na to zabúdam.

Keď skončila, spýtala sa ma: „Myslíš, že ma počul?“

„Iste. A určite ti aj zatlieskal.“

„Ďakujem,“ prikývla a pozrela sa na kríž. „Colu, ani malinovku, ani chlebíčky si neprosím, ale mohol by si ísť za Pánom Bohom, a poprosiť ho, aby si vzal do ruky krhlu a konečne trocha nás polial. Je tu príšerné teplo.“

Chcela som sa začať smiať, no nestihla som. Niečo na mňa kvaplo. Jedna kvapka, druhá, tretia a v tej chvíli sa pustil lejak.

Obe sme stáli ako prikované. „On ma fakt počuje,“ jasala Sára. „Rýchlo mu niečo povedz aj ty!“

„Mirko, všetko naj k tvojim narodkám pre nebo. A mne tiež nemusíš dávať chlebíky ani kolu. Ak chceš, choď za Pánom Bohom a požehnaj jedného môjho kamaráta, aby bol šťastný. Amen.“ Dodala som.

„Ale nohy si pri tom nepolám,“ doplnila ma spoločníčka a radostne tlieskala rukami.

„Tie si asi polámeme my,“ zasmiala som sa. „Musíme utekať. Videla si ten blesk?“

Prikývla. Odchádzali sme bez protestov.... šťastné a mokré....

Nuž čo, keď sa v deň narodenín pre nebo rozdávajú také zvláštne dary...

Mirko,

viem že si v nebi... a že dnes ti Pán Boh dal dar...

volá sa to mocné orodovanie za nás tu na zemi....

Tak sa priprav...

 idem ti píliť uši mojimi prosbami...

A Sára sa pokojne pridá tiež ....

Je krásne ak máte kamarátov nebi...

Nezabudnite, vyprosia i to, na čo sme my krátki....