Alebo že by s bubnom na zajace? Na také hluché, alebo zmätené, čo bubnovanie berú ako výzvu do boja? A je im jedno za čo! A je im jedno akého majú veliteľa, hlavne že kričí: „Choďte aj vy, potrebujete svoju budúcnosť! Aj vy potrebujete svoje práva!“ A oni idú! Je ich celá kopa a cítia, že spolu sú silní. A čo je ešte dôležitejšie: Majú veľa spoločných túžob a predstáv o živote, v ktorom nebude sklamaní.. Hups. Lenže predstavy sú jedna vec a život druhá...

Dnes sa viedla na Mojej komunite „zaujímavá diskusia“ o homosexuáloch.

Brali sa v nej do "rúk" a "jazykov" metly zákona, odsúdenia, pohoršenia, zmätku a keď sa to nahrnulo na jednu kopu, bolo z toho niečo veľmi pomiešané....

Vyprovokovalo ma to k „pokusu“ roztriediť špinu od zrniečok zlata.

A možno aj ponúknuť niečo, čo by bolo pre nás brzdou v „súdení“ a „odsudzovaní“ homosexuálov a naopak zasa „hnacím motorom milosrdenstva.“

Niekoľkých z tých, ktorých sme hodili do vreca s nálepkou: „homosexuál“ poznám osobne.

A poviem vám úprimne, sú to pre mňa veľmi vzácni ľudia.

Možno navonok pôsobia sebavedome a tvrdo, ale vo vnútri sú zmätení.

Trpia... 

Túžia milovať a niekde v hĺbke svedomia cítia, že to čo pretavujú do sexuálnej podoby nie je až také pravé.... a orechové.

Boja sa inakosti... Výsmechu! Odmietania!

A nerozumejú sami sebe!

Boja sa nájsť si človeka, s ktorým by sa delili o svoj príbeh! 

A pritom zaň vôbec nemusia byť vinní!!!!

Ich vnútorná krehkosť hľadá istotu. A tá istota sa má podobať tej, ktorú nosia v sebe, má byť tá istá.

Keď sú roztrúsení... nezbadáte ich,

no keď sa stretnú a v dôvernom vzťahu si porozprávajú čo cítia, pustia sa do pískania a pochodov...

Vedia, že im ich priateľ nebude môcť nič vyčítať, lebo aj on to „cíti“ rovnako.

A nemusia mať strach...

Dôvera ich ovanie jemnou a príjemnou vôňou. A tam kde sa otvoria dvere dôvery, prichádza aj láska, či vzájomná náklonnosť.

No ako dav vedia byť títo ľudia hluční a rozvášnení... 

Vyhlasujúc, že aj oni majú svoje práva, sa stávajú vďačnými objektmi médii, formujúcimi verejnú mienku....

Ak sa na nich budeme pozerať z diaľky, povieme si: „To sú blázni!“  A pohoršíme sa na nich...

Ozaj, nezneužíva ich nietko???? A nás tiež???? /aby sme si povedali, aký je ten náš svet podobný Sodome a Gomore?/

Moment.

Ak týchto "inak cítiacich"  stretnete osamote, na ulici,

ak sa s nimi začnete rozprávať, zrazu zistíte, že sú celkom iní...

Priateľskí,

jemní,

tvoriví...

Sú to ľudia, ktorí majú svoju hodnotu a chcú slúžiť, robiť dobro.

Prosím.... Prepáčte mi.

Vy aj „oni“, ak sa náhodou dostanú k tomuto môjmu písmenkovaniu.

Chcem vám o nich povedať niečo veľmi dôležité.

O čom oni síce vedia,  no nevedia to použiť.

A o čom my „možno“ nevieme, ( a preto ich súdime) a predsa to používame (často proti nim).

Za každým človekom stojí jeho príbeh.

Niekto ho má krásny, iný zasa plný bolestí. Niektoré boľačky sa zahoja za rok, iné pretrvávajú celý život...

A my sa máme naučiť, že nie boľačky dávajú životu zmysel, ale to, že sme ľuďmi, nech už sa cítime akokoľvek.

Homosexualita nie je geneticky dokázateľná choroba.

Je to ozvena bolesti, ktorá vstúpila do života človeka.

Boh ju počuje, a vidí aj ranu, chce ju uzdraviť a túži po tom, aby sa všetky jeho deti dostali k nemu – do nebeského Kráľovstva.

Aj tie „inak orientované.“

Keď ich stvoril, vložil do nich veľa dobrého... a túži, aby to objavili oni sami, ale aj my v nich.

Poďme sa pozrieť na niekoľko týchto ozvien....

Tou najviac hučiacou ozvenou je strach... a ten mohol začať rásť aj z nasledujúcich dôvodov:

1.

Nezvládnuté obdobie puberty:

Mladý muž, či chlapec prechádza krízou svojej orientácie a dáva si otázku: „Ku ktorému pohlaviu ma to tiahne viac?“

Ak sa  zdôverí  mužovi, ktorý je "inak" orientovaný, ľahko uverí, že aj on patrí medzi tých „iných“.

Čo robiť? Je prirodzené sa pýtať. Netreba však za každú cenu hľadať odpoveď. Stačí, ak toto obdobie mladý človek pokojne prečká. Po dvoch až troch mesiacoch dozreje psychicky k orientácii k opačnému pohlaviu.

2.

Neprimeraná výchova z hľadiska veku:

Deti sa občas pri hrách dotýkajú aj sexuálnych orgánov. Ak sú tieto dotyky neprimerané, chlapec prežíva neznámy pocit spojený so strachom, že je inak orientovaný.

Toto isté sa týka aj homosexuálov, ktorí si svoje prvé skúsenosti prinášajú ešte z detstva, keď boli zneužívaní dospelými.

3.

Rodina:

Chlapec má v rodine iba kamarátov a bratov. Nemá možnosť konfrontovať svoje pocity so ženským vzorom.

Chlapec nikdy nepoznal svojho otca. Buď bol otec vzdialený, alebo bol v rodine iba málo prítomný. Niekde v podvedomí cíti, že mu „chýba mužský vzor“ a tak hľadá otca.

Ak bola matka veľmi dominantná. Opovrhovala otcom a riešila všetko za neho. Vysmievala sa otcovi. Chlapec, ktorý sa vo veku 4 – 6 rokov potrebuje identifikovať s mužom /s otcom/ ako so svojim vzorom, má strach, že sa mu iní budú vysmievať a volí si cestu nasledovať mužov, nie ženy.

Ak v rodine chýbal otec, a matka vyžadovala od syna to, čo jej nedával manžel. V puberte na to chlapec reaguje tak, že sa od nej za každú cenu odpúta. Vo všeobecnosti na ženský princíp reaguje ako na niečo, čo ho trýznilo, utláčalo, alebo na druhej strane príliš ochraňovalo. Nechce sa mu podrobiť. Odmieta ho. A keďže potrebuje niečím zaplniť svoju prázdnotu, utieka sa k rovnakému pohlaviu.

Matka počas tehotenstva stále snívala o tom, že sa jej narodí dievčatko. Ak sa narodil chlapec, tak mu opakovane hovorila: „Ty si mal byť dievča.“ Ako dieťa túto vetu počúval s pocitom viny, že niečo „zbabral“ a „nesprávne sa narodil“. Následkom toho znova je iba strach a utiekanie sa k rovnakosti, nie k inakosti...

4.

Vzťahy:

V pubertálnom období sa chlapec nešťastne zaľúbi. Vzťah sa mu rozpadne. Cíti, že zlyhal na plnej čiare a sám seba presvedčí, že dievčatá nie sú pre neho, pretože im nerozumie. Bojí sa ich odlišnosti.

Podobná situácia sa môže zopakovať aj v heterosexuálnom vzťahu. Muž sa bojí výsmechu zo strany ženy, preto hľadá partnera toho istého pohlavia – pri ňom si je istý, že mu rozumie. A vie, čo môže od neho čakať.

5.

Spoločnosť:

Človek stratil svoju hodnotu. Bojí sa výsmechu. Má strach pred odlišnosťou. Bojí sa riešiť konflikty. Chce mať pri sebe „rovnakých“ a „tých čo mu rozumejú“ nie tých čo mu protirečia.

Hľadá svoju „kópiu“ a uzatvára sa vo svojom vnútornom živote.

Nebude o ňom rozprávať, pretože sa bojí výsmechu.

Postavenie muža a ženy. Zotiera sa rozdielnosť v úlohách muža a ženy. Ženy sú presvedčené že zvládnu to isté čo muži a zasa naopak. Človek necíti potrebu po dopĺňaní sa, ale po napodobňovaní.

Spoločnosť predstavuje muža ako mocného a silného. Tvrďasa, vládcu, niekoho, kto je dominantný. Niektorí muži túto rolu odmietajú, najmä ak sa to od nich žiada v životných krízach, v období puberty a pod. Neskôr dôjdu k fáze, v ktorej úplne odmietnu svoju mužnosť a pestujú nežnosť, estetické cítenie a ženskosť.

Média sú hlavnými tvorcami verejnej mienky. V súčastnosti propagujú, že homosexualita je úplne normálna. Je na stránkach časopisov ale aj vo filmovej tvorbe. Pohľad na ňu a čítanie o nej podporujú rozvoj tohto smeru v človeku.

Končím pri bode číslo 5.

A priznávam,že som tieto riadky písala  s veľkou úctou k ľudskému príbehu... 

Som si istá, 

že nie je na svete homosexuál, ktorý by v sebe nemal zmätok a necítil hanbu.

Aj keď ju často zakrýva za krik, transparenty.

Nesúdim...

Keby som si jeho životnými udalosťami prešla ja so svojou vlastnou kožou, bola by som možno dnes na jeho mieste... s transparentom, mocným hlasom a predsa – vo svojom vnútri túžiaca po pomoci a kričiaca SOS.

Skôr sa modlím....

„Bože, ďakujem ti týchto mojich bratov. Prosím ťa, ukáž mi, ako im mám pomôcť. Aby mohli znova dôverovať sebe, tebe ale i ľuďom okolo...

Vezmi im strach z napätia a z nezhôd, ktoré zažili vo svojich vlastných rodinách. Ale aj sklamania a nepekné slová odsúdenia, ktoré utŕžili od nás kresťanov.

Daj im odvahu pracovať na vzťahoch a hľadať pravý zmysel života.

Ježiš, a nám kresťanom, daj svojho ducha múdrosti, aby sme ich menej súdili, a viac im pomáhali, poznávali ich príbehy a hľadali cesty, ktoré im pomôžu vykročiť za tebou. Amen.“

Pri stretnutí s týmito ľuďmi sme na križovatke.

Poznáme totiž liek...

Pomalá cesta dôvery....

Ak sa naučia, že nám môžu dôverovať, začnú dôverovať sebe... a keď v sebe objavia lásku, s ktorou ich stvoril Boh, budú dôverovať aj jemu...

Tak poďme do toho. Keď ich budeme počuť, ako hlasno prosia o svoje práva. Pripomeňme im, že majú právo, poznať svoju vlastnú hodnotu....

Ako? To nechám na vás.... (nech vás nepomýlia zástupy)