„Vieš čo znamená tvoje meno?“ spýtala sa ma pred niekoľkými dňami známa. „Viem. Malá bojovníčka,“ odvetila som s úsmevom.... „A čo znamená meno tvojho psa?“ Pokračovala... „Nuž že je bystrý, učenlivý, rozvážny, múdry.... jednoducho Bystrík,“ vysvetľovala som, netušiac, že o niekoľko dní nebude nič z toho, čo som pred chvíľou napísala, platiť...

V posledných mesiacoch ma Boh zavolal do školy kríža...

Nič ľahké ma nečakalo, no predsa boli aj chvíľky, keď som sa mohla nadýchnuť „čerstvého vzduchu pokoja,“ pomysliac si: „Ako dobre, že je to za mnou...“

Občas som začula: „Dobre si to spravila, aj keď sa mi to zo začiatku nepáčilo.“ A pre mňa to bol akoby sladký cukrík v mori horkosti...

Každý deň si plynul po svojom.

V utorok odchádzal môj otec do nemocnice. Čakala ho rehabilitácia.

Deň pred tým sa však náš pes menom „Bystrík“ rozhodol „držať diétu.“ (nedobrovoľnú).

Čakali ma každodenné návštevy u zverolekára, ktorý to nechcel vzdať...

Prebdené noci, pri skučiacom kokršpanielovi, ktorý sa zvíjal do klbka aby si ako tak uľavil v  bolesti.

Prehovárania, že musí jesť a že mu nestačí, aby iba piť vodu...

Pýtala som sa ho,  čo mu na to povie gazda, keď sa rozhodne odísť?

Odpoveďou mi bol len smutný pohľad...

a každý deň čím ďalej, tým viac sa „vzďaľujúci pes zo sveta ľudí.“

Nakoniec padla záverečná diagnóza: Rakovina ....

a s ňou pomalá smrť.....

Ťažko sa mi dýchalo.... mali sme ho 12 rokov.

 

Blížila sa návšteva u otca.

„Bože, čo to robíš?“ pýtala som sa bezmocne... „Vieš, ako je na toho psa naviazaný, a ty si ho berieš? Ešte nám ho tu nechaj,“ žobronila som a bojovala som o jeho miesto na zemi.

No nebo mlčalo.

 

A tak som sa jedného pekného dňa ocitla v nemocnici pri otcovej posteli.

„Ako sa má Bystrík?“ znela jedna z jeho prvých otázok.

 „Odchádza.“ zamrmlala som a slzy sa mi tisli do očí....

Bolo dlho ticho, kým sme nezačali hovoriť o niečom inom, mysliac v podstate na to isté: na Bystríka...

 

V tej chvíli sa pri nás zastavil akýsi pán, tiež pacient.

Otec na neho kývol a s pohľadom upretým na mňa vraví: „Aj on má doma Bystríka.“

 „Psa?“

„Nie. Syna,“ mával rukou obalenou v sadre otcov známy. „Veď kvôli nemu som tu.“

„Čo sa stalo?“ vyzvedám ďalej.

Krátke priznanie.

„Zbil ma.“

V jeho očiach sa zračila hanba, hnev, zlosť, sklamanie a prehra z pocitu, ako ho vychoval.

„Jednoducho ho nezvládam. Je dospelý. Už som na neho zavolal aj políciu ale odvtedy je to ešte horšie...“

 

Pán v modrom domácom oblečení nám rozpovedal svoj príbeh.

 Jeho syn „Bystrík“ zašiel občas k liečiteľom... a tí mu predpovedali, že bude požehnaný a slávny. Že dostane dary z vyšších sfér...

Pochválil sa s tým doma.

A otec?

Dovolil si mu povedať, „aby sa spamätal...“

 

To bola iskra,  ktorá v mladom mužovi zapálila oheň nenávisti...

Ani nevie, že sa stal šachovou figúrkou na šachovnici zla.

Liečiteľ mu  totiž vysvetlil,  nemôže svoje poslanie naplniť, pretože mu niekto z jeho rodiny stojí v ceste...

A tak mu neostáva nič iné iba nenávisť....

 

A predsa má tento mladý muž aj „svetlé chvíľky“ a keď si uvedomí, čo urobil, tak ho to mrzí....

No potom v istej chvíli sa znova všetko zmení....

 

Nuž nie je Bystrík ako Bystrík....

Náš pes odišiel a splnil si svoje poslanie... Bol bystrý.... bol kamarát..... ostal pri nás, aj keď sme boli bezmocní, aj keď sme sa hnevali, aj keď....

A tak sa modlím, aby aj Bystrík – syn pána v modrom domácom oblečení – dostal odvahu naplniť poslanie, ktoré nosí vo svojom mene....

Byť bystrý, znamená aj to, že si za každých okolností ponecháme zdravý sedliacky rozum, nemyslíte?

 

Nuž skúsme žiť podľa posolstva, ktoré nosíme v našich „krstných menách“....

Nenadarmo sa voláme presne tak ako sa voláme a nie inak.