Tie ťažké dni, keď Boh zamieša karty. Rozdá novú partičku. A ty ako spoluhráč nevieš, či držíš v rukách čierneho Petra, alebo karty potrebné k víťazstvu... Zopár nahliadajúcich sa ťa spýta: „Čo ste urobili, keď sa Boh tvojej krajine postavil chrbtom?“ Nemáš odpoveď. Máš len lásku a prítomnosť a bolesť. Nevieš prečo je vojna. A nevieš ani to prečo musíš trpieť, keď si nikomu neurobil nič zlé....

Popoludní som dostala správu spoza hraníc.

Z krajiny, ktorú tak často berieme do úst...

Ukrajina

Chceme byť sudcami, spravodajcami, a v podstate nikto z nás nevie, prečo sa to tam všetko rozdúchalo.

Prečo horí nenávisť, krik, túžba po moci...

Niektorí bojujú, a  ani nevedia za koho.

Nemocnice dostávajú príkazy

a zrazu nikomu nejde o človeka, iba o „úžitok.“

 

Písala mi Nasťa.

 

Jej otec má 55.

Dnes dostal cievnu mozgovú príhodu.

Zložilo ho, čo videl v televízii... a dozvedel sa že aj jeho príbuzní prišli o život.

Rečí: „Tato, prosím ťa, netráp sa, nejako predsa bude,“ boli slabou náplasťou na jeho život.

 

Prestal rozprávať a hýbať rukou.

Volali záchranku.

 

„Koľko má rokov?“ pýta sa pani, ktorá vybavuje

na dispečingu.

„55.“

„Je mi to ľúto,“ znie jej chladná odpoveď. „Ak môžete, privezte ho do nemocnice sami. Nemáme nazvyš zdravotníckych vozidiel.“

 

Chaos. Panika.

Susedia.

Konečne ten tretí mal odvahu, na pol tela ochrnutého muža,

 vziať do svojho auta a odviezť ho do nemocnice.

 

Príjem.

Ambulancia.

Základné lieky.

„Musíte si ho vziať domov,“ oznamuje chladne lekár.

„Ale, veď on ani nerozpráva. A nemôže hýbať ani rukou, ani nohou Zvracia...“ bráni sa Nasťa.

 

„Dostali sme rozkaz. Pozrite, váš otec má 55. A to znamená, že už nie je pre našu krajinu, no akoby som to povedal... perspektívne, aby sme investovali do jeho liečby. Je mnoho ranených. Mladších. O nich sa musíme starať....“

 

Za rameno ju chytá zdravotná sestra. „Tu sú základné lieky, toto treba podávať, toto treba robiť. Je mi ľúto, ale keď na neho pozerám, dávam mu šancu niekoľko dní.“

 

Nasťa drží v ruke vrecko.

 

Otec s vygúlenými očami,

ešte stále nechápajúci čo sa s ním deje sa bezmocne pozerá na ňu.

 

„Oci, ideme domov,“ prihovára sa mu. Zamračí sa. V očiach sa mu objaví strach.

 

„Choďte,“ súri ich lekár, „Vonku čakajú ďalší...“

 

Bez slov.

Bez obrany.

Veď sú len obyčajní roľníci.

Možno keby mali peniaze, ale ani tie nemajú...

Znova nakladajú bezvládne telo muža do auta...

Vykladajú ho v jeho posteli....

Zapália sviečku.

Prinesú ikonu Matky ustavičnej pomoci

Modlia sa...

 

Počúvajú či dýcha...

Zdá sa že nič sa nemení....

Zaspal.

 

Správy z televízie i z rádia melú ako mlynček to isté: tam sa strieľa, tam horí, tam sú mŕtvi...

Pre koho?

Pre čo?

 

Pred chvíľou znova písala Nasťa.

„Sviečka zhasla. Môj otec odišiel. Modli sa.“

 

Nemusel odísť,

keby „niekto“ neroztočil mlynček nenávisti.

 

Teraz je už ťažko nájsť vinníka.

 

Zastaviť ho môže iba odpustenie...

 

Vojna sa začína v srdci,

prijatím kariet závisti, nenávisti, sebectva, pýchy...

 

Čím ďalej tým viac mám pocit,

že „vojna“ sa začala aj u nás....

 

Prehováram Toho na kríži,

aby s nami niečo urobil.

Aby rozbil tú našu tvrdošijnú šiju...

Aby sme viac chceli spraviť pre dobro

svojich blížnych,

ako pre svoje....

a aby sme nikdy nemuseli povedať,

že ľudská bytosť v akomkoľvek veku je pre našu spoločnosť „nerentabilná,“ preto ju nebudeme liečiť a vystavíme ju priamemu riziku smrti.  

 

A prihováram sa aj k Nastinmu ockovi:

 

Sergej, prosím, „ukecaj“ Pannu Máriu, aby nám otvorila srdce pre tie správne karty.

A posilňuj svoju dcérku...

Nech vie, že si pri nej, a že ju máš stále rád.

Tak veľmi ťa potrebuje...

 

Ozaj, koľko ľudí dnes odmietli lekári ošetriť, len preto, že majú múdrosť starcov? A koľkí odišli do večnosti, pretože nemali pri sebe človeka, ktorý by im pomohol....

Pane nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca....