Vchádzame do obchodného centra. Kámoška drží za ruku svojho štvorročného syna a očami hľadá ten správny „pavilón“ na nákup šatstva. V ušiach mi znejú jej plány: „Kúpim si šaty. Vieš aké si predstavujem? Nesmú byť ani dlhé, ani krátke. A možno trocha vyzývavé, ale nie veľmi. Farba jemná, alebo aj trocha krikľavá....“ A myslím na to, že obchodné vešiaky budú mať čo robiť, aby uspokojili jej požiadavky. A to som vám ešte neprezradila, že si chce kúpiť aj iné časti oblečenia... „Poď, ideme tam!“ prerušila naše tiché ale rýchle pochodovanie a namierili sme...

... do obchodu.

 Vzala nákupný vozík a začala svoju jazdu pomedzi šatstvo zavesené na vešiakoch. Zopár kusov oblečenia hodila do koša a mierila ku skúšobnej kabínke...

Po chvíli z nej vyšla zničená a sklamaná.

Nenašla nič, čo by sa jej hodilo, páčilo či  vyhovovalo.

A tak sa vydala na druhú, tretiu i štvrtú cestu s nákupným košíkom, nevnímajúc svoju ratolesť.

 

Malý Samo si zatiaľ organizoval život po svojom. Naháňal sa pomedzi obleky zavesené na vešiakoch a občas niekoho schmatol za nohu.

Nuž zaslúžilo by si to niečo ako „Skrytú kameru.“

Zopár ľudí, ktorí majú rovnaké záujmy ako jeho mama, sa dostalo do nebezpečenstva infarktu.

Veď si len predstavte, že si obzeráte šaty a zrazu vás niekto schmatne alebo sa vám rovno posadí na topánku.

 

Zúfalá kámoška, sa pokúsila niekoľko krát napomenúť svojho synátora. No namiesto jeho upokojenia, prišlo iba : „Mama ale veď ti nič nerobím.“

Vynašla sa. „Tu máš 50 Eur,“ podala mi bankovku. „Choď s ním do hračkárstva a niečo mu kúp,“ Vydala rozkaz a sklamane pozerala do nákupného vozíka plného ďalších „nevyskúšaných vecí.“

 

To chcel drobec počuť. Hračkárstvo je pre neho magickým slovom, ktorému nikdy V momente stál pri mne a poslušne mi podal ruku, spýtajúc sa: „Ideme do Dráčika?“

Prikývla som a vypochodovali sme.

„Kúpiš mi auto, traktor, tank, spidermana...“ džavotal a do komunikácie zapájal všetky prsty...(ešte že len na rukách).

„Mamina ti vždy kúpi všetko čo chceš?“ prerušila som výpočet vecí zo štvorročnej hlavy.

„Áno a potom má pokoj,“ prikývne malý a pozeral naokolo.

 

V tom sa mi v hlave zrodil nápad. Nečakaný. Ale „môj“.

Ja predsa nie som mamina a nemusím minúť s týmto drobcom 50 Eur na hračky, len preto, aby dal niekomu na chvíľu pokoj. Aj tak ich má doma toľko, že nevie čo s nimi...

 

„Ty Samko, ideme sa hrať,“ zavelím víťazoslávne. Znie to ako oznam a nie ako prosba. Čakala som vzburu, ale na moje počudovanie neprišla.

„Hrať? Ako?“ Spozornel.

„Keď prídeme do Dráčika, tak si budeme pozerať hračky a spomenieme si na niekoho, komu by sme mohli spraviť radosť. Kto si spomenie na viac kamarátov a kamarátiek, ten vyhrá zmrzlinu.“

„Dobre, ale čokoládovú,“ podmienil výsledok hry Samuel a ťapli sme si na to.

 

Vošli sme do Dráčika a začali sme hrať. Lopta by mohla potešiť Tomáška, čo býva vo vedľajšom dome, bábika Anetku, čo má maminu, ktorá sa maľuje na červeno, lego zasa Borisa...

Počula som snáď mená všetkých detí zo škôlky, z ulice.... a pre každého sme vybrali vhodnú hračku.

 

Chodili sme okolo regálov skoro hodinu, kým za nami neprišla zničená kámoška s taškou akýchsi „handier“.

„Tak čo, už ste nakúpili?“ spýtala sa syna.

„Nie mami. Vieš my sa hráme. Ale poď, vyhral som a ako výhru mi kúpiš zmrzlinku, tú čokoládkovú,“ podal jej ruku a ťahal ju von z predajne.

 

„Vy ste naozaj za hodinu v hračkárstve neminuli ani euro?“ pýtala sa ma neveriacky, keď si Samuel spokojne usadený vo veľkom ratanovom kresle pochutnával na zmrzline.

„Nie, my sme ani peniaze nepotrebovali,“ smiala som sa....

Začul to. Zliezol so svojho kráľovského trónu a víťazoslávne zahlásil. „Mama, my sme sa v hračkárstve hrali na radosť.“

 

Celou cestou domov, ba ešte aj pred tým ako si mal ísť popoludní oddýchnuť, rozprával komu vybral akú hračku a prečo.... bol nadšený.

V jeho tvári sa objavilo niečo, čo doposiaľ  nepoznal - radosť z obdarovania iných

Ani mu nenapadlo, že si mohol kúpiť niečo pre seba.

Zistil, že dôležitejší ako hračky sú jeho kamaráti a kamarátky.

A najmä to, že im môže niečo dať....

 

Keď som večer pozerala na hviezdy, ďakovala som Bohu za slobodu detí...

To my dospelí ich učíme, že ak chcú byť šťastní, musia niečo vlastniť.

Učíme ich, že ak chcú byť milovaní, musia byť poslušní a podriadiť sa často nie veľmi múdrym príkazom.

A ak sa nás náhodou spýtajú: „Prečo?“ dostanú výstižnú odpoveď: „Lebo som povedala.“

Naučili sme ich čo majú urobiť, aby dosiahli „svoje“ a prestali nás „otravovať.“

Namiesto vlastného času im dávame hračky, učíme ich veriť dospeláckym výhovorkám a dávame im pociťovať vinu, keď prehliadnu naše úmysly.

Sme otrokmi vecí, oblečenia, farieb, často svojej viery, či náboženstva,

 sme nešťastní a nespokojní, ak sa nepomodlíme, čo sme si predsavzali,

a pritom nevidíme tých, ktorí klopú a žobrú o kúsok lásky a radosti...

O kúsok pozornosti....

O kúsok z nás, ktorý ak dáme, budeme obdarovaní....

 

Z mojich nočných myšlienok ma vytrhla sms. „Môj malý myslí na druhých viac ako ja. A je oveľa šťastnejší ako ja. To je riadna lekcia.“

Tvárou mi prebehol úsmev a z hlboka som sa nadýchla...

 

Nuž moja milá kámoška, bola to lekcia, to uznávam.

Ale nie iba pre teba.

Ja som ju v tých detských očiach, absolvovala tiež.

 

Boh požehná každé dobré dielo a čas venovaný jeho deťom, ním iste je.

 

Nezabúdajme na ľudí, aj keď sa nám môže stať, že oni zabudnú na nás...