Dnes je po sviatkoch prvý pracovný deň. Obchodníci sa vrátili do obchodov a deti, najmä tie dospelé, odišli od svojich rodičov. Zavolala ich práca a povinnosti.

 

Skoro ráno som na vlakovú stanicu odprevádzala Natáliu.

Keď som nakladala do auta jej cestovný kufor, jej milovaní a milujúci rodičia mali v očiach slzy.

„Vrátim sa. opatrujte sa... “ šepkala im dospelá dcéra, ktorá pracuje v cudzine. „Dávajte si na seba pozor. Ľúbim vás. Keď budem na mieste, iste sa ozvem...“

Obaja starkí jej dali na čelo krížik a ešte dlho ju držali v náručí.

 

Posadila som sa do auta. Nemám rada rozlúčky. Je mi pri nich akosi clivo, aj keď sa netýkajú priamo mňa.

O pol hodinu nasadla Natália do vlaku. Posledné slová, rozlúčka... Poďakovanie... zamávanie. Strelná modlitba o jej ochranu na cestách....

Cestou do auta som premýšľala nad slzami jej mamy a v duchu som ju videla ako drží v ruke ruženec. Premieľa zrnko za zrnkom a keď ku nim zájdem, či sa stretneme na ulici, nezabudne mi ho ukázať so slovami: „To je za Natálku, aby sa jej nič nestalo a aby ju Pán Boh ochraňoval.“

 

Naštartovala som motor a vydala sa na cestu. Ešte bola tma, no na ceste som nebola sama. Niekoľko mladých na zástavke pri kruhovom objazde vykrikovalo oplzlé slová a snažilo sa udržať rovnováhu opierajúc sa o zábradlie..... Smiali sa a strkali jeden do druhého... Neviem, či niekto z nich mal osemnásť...

 

Pri vjazde do dediny som stretla ďalšiu skupinu... mne viac známu. Druháci na strednej... Bez reflexných prvkov na bundách „štvornožkovali“ cez prechod pre chodcov. Sranda ako Brno. Smiech na celú ulicu.

Zastavila som. Z tmy sa na mňa vynorili ich zvedavé oči..... Ledva sa držali na nohách... „Aj vy idete od frajera?“ spýtal sa mladík posmelený alkoholom.

„Boli sme na zábave,“ vysvetľovali ostatní a najrýchlejšie ako vedeli sa presunuli na chodník. „Pili sme. Ale nebojte sa. Iba trocha.“

Možno neklamali. Sú to ešte „decká“, ktoré túžia po dospelosti. Stačí im málo...

Počkala som, kým odbočia z hlavnej cesty...

Keď som ich zbadala, premýšľala som, čo asi robia ich rodičia? Kde sú? Pokojne spia?

A znova som si spomenula na Natinu mamu. Jej dieťa bolo dospelé a na cestách a ona sa zaň modlila. Prosila Boha, aby ju ochraňoval....

Čo je to za „puto“ ktoré spája túto starú ženu s jej dospelou dcérou?

Ráno som otvorila Facebook a našla som odkazy od „zabávajúcich“ sa.... „Ako bolo skvelo, ako sa im točila hlava... ako nemohli chodiť rovno... a ako sa tešia na piatok. Znova si to zopakujú.“

Myslím na nich a na ich rodiny celý deň. A je mi ľúto, že poznajú iba „takúto zábavu,“ a čo ma štve ešte viac, je to, že im chýba mama a otec, ktorí by sa pýtali, kde ich dieťa v noci je a čo robí...

Nemôžem zrušiť piatkovú zábavu, a ani zázračným prútikom darovať do rodín také isté puto ako je v tej Natáliinej 

A tak prosím Ježišovu rodinu, Jozefa a Máriu, aby Ježiš na ich mocný príhovor  zobudil srdcia rodičov a daroval im skutočnú lásku k deckám....

A prosím aj za decká, aby spoznali, že zabávať sa dá aj bez alkoholu a perverzných rečí....

 

Pridáte sa?