Boh mal s ľuďmi svoj plán..... Chcel aby vo svete vládla láska, radosť, viera a nádej. A aby sme všetci zvíťazili.

Myslím, že sa najviac zo všetkého tešil na deň, keď sa s nami stretne. Tak z tváre do tváre a daruje nám víťazný veniec. Podobný tomu, ktorý v sobotu večer alebo v nedeľu ráno zanesiem do kostola a poprosíme kňaza, aby ho požehnal.

Boh to mal dobre vymyslené a preto sa prihovoril Láske: „Milá láska, choď a nauč ľudí, aby sa mali radi. Aby deti mali radi svojich rodičov, ale aj naopak. A aby si všetci ľudia pomáhali... aby si neubližovali. Veď vieš.... A hlavne aby sa neklamali.“ Láska prikývla. Vzala Božie svetlo a vydala sa na cestu do sveta.

Potom Boh zapálil aj Vieru a povedal jej: „Aj teba posielam k ľuďom.... Bývaj hlboko v ich srdci. Pomôž im uveriť že som ich stvoril z lásky, že som ich Boh a neustále ich milujem. A že som s nimi vždy, aj keď svieti slnko, alebo prší...“ Svetlo viery zažiarilo a tiež sa vydalo na cestu k ľuďom.

Boh sa poobzeral okolo a zbadal ako sa na neho usmieva Radosť. „Áno, poď,“ povedal a opätoval jej úsmev. „Aj ty patríš na zem. Chcem, aby ťa vlastnil každý človek, lebo ja som mu dal dušu a život. A  túžim, aby bol šťastný.“ Radosť prijala Božie svetlo a vydala sa na cestu medzi ľudí...

„Aj ja by  som chcela, ísť na zem,“ zaševelil tenký hlások do Božieho ucha.

„Kde si?“ Spýtal sa Boh a lepšie sa prizrel do dlane. „Tu v tvojej dlani,“ usmiala sa Nádej.

„Si maličká. Ale máš pravdu. Aj teba pošlem na svet. Možno sa niekto nájde, kto bude chcieť zničiť moje svetlá.... a ty? Ty ich zachrániš!“  A hneď ju zapálil.

Istý čas žili ľudia na zemi šťastne.... Mali všetko. Mali lásku, vieru, radosť i nádej...

No potom prišiel skrat. Svetlo na chvíľu zhaslo, pretože Adam a Eva namiesto Boha poslúchli hada. A ten dostal moc... Moc zhasínať a ničiť Boží plán.... A jeho zhasínacie zariadenie dostalo aj meno. Bola to pochybnosť.

Zrazu sa ľudia  len tak akoby nič začali medzi sebou rozprávať: „Ty ešte veríš na lásku? Veríš tomu, že ťa niekto má rád?“

A hneď prišla odpoveď: „Nie neverím. Keby ma moja mama mala rada, tak by mi kúpila auto. A keby ma mal rád môj šéf, dal by mi väčšiu výplatu...“ A pomaly sa do ich duší vkradla samota.

Namiesto toho, aby sa ľudia navštevovali,začali si zamykať domy. Namiesto toho, aby si pomáhali a delili sa, začali sa zabíjať, lebo si povedali, že ak niekoho oberú o život, budú mu môcť ukradnúť  aj jeho majetok. A postupne zhasli plameň lásky.

Keď pozerali správy v televízii a videli, aké sú vo svete záplavy a  vojny, niekto im do ucha pošepkal ďalšiu otázku: „Vy ešte veríte Bohu? Keby bol dobrý, tak sa o vás stará, tak nie sú vo svete vojny... tak nemusíte trpieť, nebudete chorí? Boh nie je. Keby bol, tak by stvoril pekný svet a ochránil by vás..."

A ľudia prikyvovali. „Áno je to tak.“ A raz dva zhasli aj plameň viery.

Ani si nevšimli, že v ich srdci zhasol aj plameň radosti.  Vnímali v sebe iba akúsi tmu a tak sa rozhodli, že sa postarajú sami o seba. Vymysleli si pravidlá: „Musíme všetko zvládať. Od rána do večera treba podnikať, aby sme mali peniaze. Musíme si za každú cenu zaobstarať majetok. Čím viac budeme pracovať, tým budeme bohatší. Ak nechceme dieťa, stačí interupcia.... a podobne." Začali si okolo svojich domov stavať veľké betónové brány, lebo namiesto radosti, sa im v srdci usídlil strach z toho, že ich okradnú a zničia...

No tu sa to ešte neskončilo.

Ten, ktorý oklamal Evu a Adama sa hrdo preháňal po svete a vysmieval sa:  „Hahaha, to sa mi podarilo. Ľuďom som vzal lásku, vieru a radosť... všetko, čo potrebujú, aby zvíťazili na ceste do neba.“ Potom sa opovržlivo pozrel na  maličkú nádej. „No aby si vedela, že nie som až taký krutý.... tak teba nechám dohorieť, si predsa taká krpatá... Nikto si ťa nevšimne..... a tvoj plameň dlho nevydrží... Hahaha,“ smial sa a výskal od radosti...

Ani si nevšimol, že sa k Nádeji priblížil starček s veľmi starou knihou a v jej zhasínajúcom svetle prečítal tieto slová: "Hľa Panna počne a porodí Syna a dajú mu meno Emanuel... On bude veľký... a vyslobodí všetkých....“

Nádej slabo zablikala a z posledných síl zašepkala: „To je to, čo potrebujú počuť ľudia... Musia mať nádej, že sa narodí Ježiš... Ak ma ochrániš, nikto z ľudí sa nebude musieť stratiť v tme."

Starček prikývol. Vzal si svetielko a chodil s ním pomedzi ľudí. Každému rozprával o tom, že príde Ježiš, ktorý chce vrátiť ľuďom lásku, radosť a vieru....

Kto prikývol a otvoril svoje srdce pre Nádej, zrazu zistil, že sa teší na príchod malého Ježiša – a že má vo svojom srdci radosť, s ktorou sa musí podeliť s druhými.  Cítil, že ich znova miluje a že verí slovám, ktoré povedal tento starý muž...

Človek dostal novú šancu... mať zapálené srdce a nanovo vykročiť na cestu po víťazný veniec...

Ten, kto má svetlo lásky, radosti, viery a nádeje vo svojom srdci,  ten má nebo...

A prečo je tu advent?

Aby sme sa starali o tieto naše svetlá....

Veď sa medzi nami nájde vždy niekto, kto nám ich bude chcieť vziať, zhasnúť a znova nás poslať do krajiny tmy....

Vyprosujem vám požehnaný advent...