Leto, aspoň u mňa je spojené s maľovaním izieb, teda niektorých. Tento rok som to nechala na odborníka a zavolala si na pomoc známeho. Nuž kým ja by som omietla pavučiny a začala veselo miešať farby, on urobil opak...

 

Pozrel sa na steny odborným okom, a tie v komore, začal obíjať do základu. A tak padala jedna vrstva farby za druhou, až sa na zemi nakopili dve vedrá niečoho bieleho.

 

V podvečer, keď už aj „maliar“ domaľoval a vydal sa na cestu domov sa u nás zastavila Emma. Veľká to slečna, veď už má štyri roky.

„Máš na dvore neporiadok, mala by si to upratať,“ kričala na mňa a ešte dodala, že keby to videla jej mama, tak by mi povedala to isté.

„Ale Emmi, takýto neporiadok môžem mať. Lebo ku nám chodí ujo maliar a my teraz maľujeme,“ vysvetľovala som a pozvala som ju na obhliadku.

Vošla práve do komory a rozhliadla sa. „Kto to k vám chodí?“ Spýtala sa a dala si ruky v bok.

„Ujo maliar,“ povedala som pokojne.

 „To si sa pomýlila,“ pozrela sa na mňa spopod svojich slnečných okuliarov a dodala: „Keby to bol maliar, tak steny maľuje, ale on ich kazí. To k vám chodí „Kazisten“.

 

Niekedy aj Boh vystupuje v našom živote ako taký „Kazisten“. Namiesto toho, aby maľoval steny nášho  vzorného „kresťanského života“ a splnil to čo sľúbil, aby nás robil šťastnými, aby nás vypočul a požehnal nás tak, ako si to predstavujeme, z času na čas nás oseká až do základu....

 

Modlíme sa za ľudí, ktorí sú nám blízki. Prosíme ho, aby im daroval skvelé rodiny, aby im vlial do života radosť... a nič z toho, sa im nedostáva...

A my „kresťanskí vytrvalci“ prosíme... Rok, dva.... sedem.... 

A potom to vzdáme. A právom si kladieme otázky: či vôbec Boh existuje? Či nás má rád? Alebo si pred nami dal do uší vatu.... 

Prichádza kríza viery.... A s ňou Boh „s rydlom v ruke“... A začne do nás rýpať....

 

Odlúpi prvú vrstvu a odhalí náš hnev. Hovoríme: „Hnevám sa na Boha, lebo nevypočul moju modlitbu.“

Potom príde na rad druhá vrstva a my objavíme konštatovanie: „Boh je. To je predsa jasné, ale nemá o nás záujem.“

A potom príde na rad tretia vrstva a z našich úst vylezie to sebavedomé: „Ja sám viem, čo je pre mojich blízkych najlepšie. Ak je Boh, mal by ma počuť... lebo sa modlím o dobré veci...“ A nevšimneme si, že modlitba nie je o našich „dobrých veciach“, ale o dôvere... o tom „otčenášovskom“ .... „príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.“ A pokojne zaklincujeme do našej spravodlivosti klinec „Pýchy“ s hlavičkou s názvom „dobrá vec“.

Ale Boh kazí naše predstavy o ňom ďalej... a odlúpi aj štvrtú vrstvu, čím si vyslúži výčitku: „Modlil som sa k tebe toľko krát... a ty si ma ani raz nepočul...“

Boh mlčí, čakám kým prídeme na to, že modliť sa, neznamená  iba pohybovať perami a pritom zabuchnúť dvere dôvery.... 

Boh tu však nekončí... ostáva mu ďalšia vrstva. A Božie slovo o nej hovorí: „A pre ich neveru, neurobil veľa zázrakov...“ 

Tu sa odhaľuje dôvod našej modlitby: Dôverujem?  Prečo sa modlím? Preto, lebo ma to naučili? Preto, lebo sa bojím, že ak sa za niekoho nepomodlím, tak sa mu niečo stane... Prečo???

 

A prichádza tma... Stena, bez akéhokoľvek nánosu farby....

 Človek, tápajúci na dne. Možno stojaci nad rakvou blížneho, pre ktorého prosil uzdravenie... Alebo držiaci ruku ženy, ktorá práve prišla o svoje dieťa....

 

Veľa ľudí mi hovorí: „Tak veľmi som sa modlila... Tak veľmi som prosil... a pozri sa, aj tak sa nestalo nič z toho...“

 

 Nič? Práve v tom zmätku a chaose, v procese, keď Boh odhaľuje naše predstavy o modlitbe a o tom, čo sa mu páči a čo nie... si človek akosi viac uvedomuje, že Boh sa ho dotýka...

a nie vždy je to príjemné.... ale je to tu....

 

Vrátim sa k Emme. Obe sme sa dotýkali hladkých stien bez farby... „A to prečo ten Kazisten dal dole všetku farbu?“ Vyzvedala.

„Asi preto, lebo bola popraskaná a keby tam dal ďalšiu, mohla by byť taká ťažká, že by mohol padnúť napríklad plafón...“ Napadlo mi, ako prvotné vysvetlenie problému....

„Mh,“ povedala na to... „Som zvedavá, ako namaľuje túto stenu.... Ak je šikovný, tak to bude iste krásne...“

 

Jej slová sa mi dnes vynorili v mysli.... Je to tak.... Keby Boh nechal naše srdce, cestu našej viery, či skúsenosti, aké máme... Keby nám dovolil kráčať tak, „ako si to predstavujeme“, čoskoro by sme mali pocit, že ho poznáme a urobili by sme si z neho automat na kávu... Dali by sme doň mincu „Otčenáša“ a vytiahli by sme „výhru v športke...“ A maľovali by sme vrstvu za vrstvou.... A ako vždy by sme skončili pri konštatovaní,  Boha poznám.... A v prípade, že by sa automat „pokazil“ doložili by sme... „ Vieš ako to v skutočnosti je? Boh na nás kašle....“

 

A preto musí nami zatriasť. Popukať naše predstavy o modlitbe... O systéme, ktorý navonok funguje, no vo vnútri môže byť prázdny... a musí nás vyprovokovať, aby sme hľadali kvalitné farby.... Aby sme sa modlili srdcom... a hlavne, aby sme mu dovolili, aby sa modlil v nás.

 

Vo chvíli, keď si uvedomíme, že prosíme o zázrak a vieme, že iba Boh nám ho môže darovať... sme očistení od všetkých nánosov...

 

A ako povedala Emma: „ Som zvedavá ako namaľuje túto stenu.... Ak je maliar šikovný, tak to bude iste krásne...“

 

Keď ťukám tieto slová do počítača som si istá, že máme šikovného Maliara, aj keď sa občas hrá na „Kazistena“, a hovorím mu /a dúfam, že nie iba vo svojom mene/: „Daj mi poznať o čo ťa mám prosiť...Ďakujem ti, že nie vždy vypočuješ, o čo žobrem... Lebo moje oči vidia iba po zákrutu. Za ňou je celkom iný svet. Amen.“