"Vždy ju mal rád," vraví mama a hľadí do diaľky. Rozumiem. Obom nám chýba. Otec, manžel... Je čas Vianoc a naše duše objíma to isté lano nevypovedanej bolesti.
Smútok vykúpaný v prázdne.
Jasličky, od ktorých bočí ľudský pohľad.
Radšej by som videla Krista na kríži, ako malé dieťa na slame.
Lenže pri ňom stojí Tá.....
Obyčajno - neobyčajná žena,
poznajúca tajomstvo radosti i bolesti.
Tá čo vie,
kto je Kristus a s pokorou Ho prijíma do svojho života.
"Áno, mami," prikývnem a dotknem sa jej zvráskavenej dlane.
V mysli mi bežia udalosti uplynulého roka.
Pohreb... slzy.. samota...
ľudia, obracajúci sa chrbtom...
a cudzí, čo ponúkajú priateľku dlaň.
"Aspoň vieme, na čom sme," prikývne a vstane....
Vždy keď spomenie na môjho otca,
na svojho manžela, zachveje sa.
Premýšľa a z lásky chce urobiť všetko preto, aby sa už netrápil,
aby sa zbavil múk očistca.... aby....
Mlčím...
vo svojom vnútri bojujem.
Môj otec ju vždy miloval.
Matku. Máriu....
Cítim však, že to všetko je ešte stále akási
"nedopovedaná veta.."
A tak ho ťahám za rukáv večnosti:
"Tati, prosím ťa, povedz mi čo chceš."
V tú sobotu večer kňaz vo farských oznamoch vyhlásil,
že budeme sláviť omšu za dušu zosnulého Václava
vo vianočnom čase.
Radosť?
Chvenie?
Skôr rozhodnutie urobiť všetko preto,
aby "ocko" tam hore - v nebi
bol spokojný.
Niekoľko minút pred začiatkom "slávenia"
starší pán priniesol do zákristie sochu Panny Márie.
"Tati, ale veď..... to je Tá, ktorú si si tu na zemi ctil,"
hádam s ním modlitbe.
A v tom mi odpoveď niekde šuští v duši.
"Áno, ale vy ju doma nemáte."
Je to pravda.
Aj keď sa za jeho dušu modlíme každý deň svätý ruženec,
aj keď prosíme Pannu Máriu o príhovor,
aby vyslobodila duše z očistca,
niečo nám chýba....
"No dobre, " vravím si. "Tak mi daj poznať, kde mám kúpiť nejakú sochu
a aj to, ktorá sa ti páči." prihováram sa mu...
Tuším, že odpovie.
Je so mnou, aj keď je v nebi...
Otec, totiž nikdy neopúšťa svoju dcéru...
A už teraz sa v "kútiku duše teším",
keď ho znova objímem.
Je nedeľa.
Nový Rok.
Doma je otupno,
samota a smútok
sa derú do duší.
Vyrážame na výlet.
Do Rajeckej Lesnej...
Znova, snáď už po desiaty ráz obzrieť Betlehem.
V kostole mi padne do očí socha Panny Márie.
Je z Fatimy a tak hneď mierim ku nej.
"Prosím Ta , daj mi poznať, kde je tá socha,
čo má byť u nás. Vieš, môj ocko, Teba, milá Mária,
mal veľmi rád..."
Pri východe z Božieho chrámu, sa len tak
mimochodom ozve mama:
"Mala by si sa na tú sochu spýtať známych kňazov,
možno by vedeli povedať...."
Pregúlim očami a niečo zašomrem...
Nezdá sa mi to, ako naj naj nápad.
Niekedy sú laici ochotnejší, skúsenejší...
a okrem toho už mám v hlave "iný" plán....
Svoj plán.
Večer sa však na mesengeri objaví správa.
Od kňaza.
Je unavený a chce sa podeliť.
Komunikujeme...
O chvíľu ma predsa len premôže zvedavosť.
"Prosím ťa, môžeš mi pomôcť?" píšem mu.
"Môj oco miloval Pannu Máriu. Myslím si,
a vlastne som si istá, že si praje, aby sme mali akúsi
rodinnú pečať... Hľadám sochu Panny Márie
buď z Medžugoria alebo z Fatimy... Nechodíš
do Poľska na nákupy devocionálií?"
Chvíľa ticha a potom?
Niekoľko riadkov o tom, aká má byť socha vysoká...
"Oki," píše. "Jednu z Medžugoria som dostal.
Idem ti ju zaniesť."
Neverím vlastným ušiam...
Neverím, hoci som veriaca....
Až keď o niekoľko minút zvoní pri bráne zvonček...
Otváram. Kňaz nesie sochu Tej, ktorá prijala Slovo...
Tej, ktorú miloval môj otec.
A teší sa, že mohol urobiť niečo dobré...
Niekedy čakáme na Božie odpovede niekoľko rokov,
niekedy niekoľko dní...
V tom čakaní nám spríjemňujú čas tí,
čo o ľudskosti nielen hovoria či kážu,
ale tí, ktorí ju žijú....
Boh, nech im na príhovor Panny Márie
a verím, že aj môjho otca,
daruje plnosť radosti....
Požehnaný Nový Rok :)
plný na slová povzbudenia a vzájomného budovania.
A tebe bratku Kňaz, ďakujeme...
