V týchto dňoch vidno okolo nás lány dozrievajúceho obilia. Vietor hojdá jeho klasy, slnko ich zohrieva a ak sú zasadené popri ceste, okrúhla tabuľka im dáva názov. Odtiaľ som sa dozvedela, že máme pšenicu s názvom: Alana, Malyska či Samanta.

Ozaj viete ako sa volá odroda pšenice, ktorú nám dáva Ježiš?

Je to jednoducho pšenica... najlepšia pšenica, ktorou nás chce sýtiť. Nepomenoval ju ani po Otcovi, ani po Duchu Svätom, ale za to, jej dal to, čo nemá nijaká iná odroda.

Môže rásť v každom srdci – v tvrdom, ubolenom, radostnom, otupenom ale aj v tom tvojom, či mojom. Nesvieti na ňu slnko a ani vietor jej nešepká, aby rástla. Naopak, tak kde je „ona“ rastie človek. Nemusí z nej priberať na váhe, stačí, ak z nej priberie na duchu.

Najlepšiu pšenicu nenájdeme v lánoch popri cestách, ale skrytú v Eucharistii, vo svätostánku, v kostole, okolo ktorého často iba bezmyšlienkovito obídeme s tým, že hodíme na seba niečo také ako znamenie kríža.

Nevadí. Pšenica skrytá v Eucharistii nás čaká. Nepokazí sa. Má záruku večnosti. Počká na nás kým vyhladneme.

Keďže je najlepšou, skrýva v sebe aj zrnko viery, ktoré nám treba objaviť. Eucharistia prijatá bez tohto zrnka sa často stáva výčitkou na adresu Boha o tom, že je babrák a že nič s nami nerobí... A tak aj napriek tomu, že ju „jeme“, môžeme ostať hladní.

To čo je najlepšie, nemusí byť vždy podľa našich predstáv... a nie vždy sa zaobídeme bez návodu na obsluhu.

Návod  na obsluhu nájdeme v Božom slove, s spovedi, v modlitbe a v otvorenom srdci...

Najlepšia pšenica skrytá v Eucharistii čaká na teba i na mňa. Nie je pomenovaná po nikom, ale nosí v sebe tvoje meno. Lebo Ježiš dal život aj za teba.