Abstrakt nech ostane abstraktom. Poďme k podstate.

Dnes v Košiciach to bolo niečo úžasné, výnimočné. Som rodený Košičan a viem, že takýto pochod tu nebol prvýkrát. Na pódiu dvaja otcovia Dušan a Maťo. Samozrejme, spoznal som ich osobne oboch, jeden mi poskytol vrelé privítanie, druhý krutú facku. Hádajte ktorý bol ktorý? Som rád, že som mohol byť súčasťou tohto pochodu, maličkou súčasťou. Pre mňa tieto veci znamenajú veľa. Viem, že Boh vidí aj to, čo bude. Verím, že Pán vedel, že budem bojovať proti potratom a preto ma ochránil, aby moja mama nešla napokon na potrat, aj napriek všetkému prehováraniu a objednaniu. Od počiatku som bol už tu na svete nejako nechcený. Prešiel som si svojimi osobnými vecami, to každý z nás. A z radov veriacich stojím niekde na okraji. Neviem, čo to za ducha mám. Dnes ma najviac potešila jedna vec. To, ako som smeroval na Hlavnú ulicu k Dómu sv. Alžbety, šiel jeden kňaz oproti mne. Ten sa na mňa usmial a už z niekoľkých metrov mi zdravil. Ja som sa usmial na neho tiež a povedal: Pochválený buď Ježiš Kristus! Znamenalo to pre mňa dosť. Niekomu stojím aspoň za ten úsmev a pozdrav, aj keď ma nepozná. Stretol som sa aj s inými ľuďmi v meste, ktorých som aj poznal predtým, s inými sa zoznámil. Bolo to fajn. Nie tak fajn, ako to letmé stretnutie možno. Viem však jedno, že napriek mojim chybám a všetkým protivenstvám, aj tvrdej hlave, chcem ísť ďalej a bojovať. Magnificat Slovakia sa stala mojou základňou. Niečo, čo ľudia v Košiciach skoro nepoznajú ako aj stránku Mojakomunita. Chcem ísť za tento pochod ďalej. Chcem bojovať za vierouku Katolíckej Cirkvi na Slovensku, aj keď pastieri samotní od nás v nejednom odchádzajú. Tento svet ma akosi nechcel už od samého počiatku. Keď som nemohol protestovať, brániť sa nijako. Vtedy držala nado mnou ochrannú ruku aj Matka Sedembolestná, ktorá zažila smrť svojho syna nechcene a vytrpela si tú najhoršiu bolesť.