V utorok budeme mať spomienku na sv. Alberta Veľkého. Tento svätec mi osobne zaimponoval svojimi znalosťami a inteligenciou.Nemusí byť mnohým známy, keďže jeho žiak Tomáš Akvinský ho prevýšil. Vraví sa, že svoj rozum si vyprosil od Najsvätejšej Panny Márie, ktorá mu splnila túto jeho prosbu s poznámkou, že tesne pred smrťou o ňu príde. Takže sem dávam jeho životopis, pre niektorých, ktorí by si chceli aspoň rozšíriť poznanie, aj keď mnohým sa veľa čítať najskôr nebude chcieť.
Medzi rozličnými menami a titulmi, ktoré dali súčasníci a neskoršie generácie sv. Albertovi Veľkému, je titul Doctor universalis - Doktor všetkých vied. Prezrádza jednu zvláštnosť tohto dominikána, a to - jeho encyklopedické vedomosti, ktoré zachytávali celú oblasť vtedy známej vedy. Hoci ťažiskom jeho vedomostí a záujmu bola teológia, jeho túžba po poznaní neobišla ani významnejšie filozofické a prírodovedecké otázky tých čias. Vo veľkej miere sa zaslúžil o to, že myslenie geniálneho gréckeho filozofa Aristotela dostalo v kresťanskej filozofii domovské právo.
Svätý Albert Veľký pochádzal z Nemecka. Narodil sa v švábskom mestečku Lauingene pri Dunaji niekedy okolo roku 1200. Jeho otec mal údajne rytiersky pôvod a zastával nejakú administratívnu funkciu.
Už od detstva zaujímala Alberta príroda a jej tajomstvá. Začal pozorovaním lesa a života vtákov. Neskôr sa zaoberal skúmaním väčších prírodných javov. Na Vianoce roku 1222 sledoval v Lombardii (v sever. Taliansku) účinky veľkého zemetrasenia a neskôr sa zaujímal o významné prírodné javy v Padove a Benátkach. V tom čase bol študentom padovskej univerzity.
V Padove ho však okrem vedy zaujalo ešte čosi iné, a to rehoľná spoločnosť sv. Dominika, ktorá sa v tom čase začala úspešne rozvíjať. Albert požiadal o prijatie do rehole a niekedy v lete 1229 si obliekol biely dominikánsky habit.
Krátko po prijatí poslali predstavení Alberta do Kolína v Nemecku, kde študoval teológiu a bol vysvätený za kňaza. Nevšedné vedomosti predurčovali Alberta na učiteľskú dráhu. Preto na pokyn predstavených od roku 1234 vyučoval postupne v Hildesheime, Freiburgu, Regensburgu a Štrasburgu. Napokon prešiel na parížsku univerzitu, kde dokončil svoju akademickú kariéru a od roku 1245 vyučoval ako profesor teológie.
O tri roky neskôr ho predstavení vymenovali za riaditeľa generálneho dominikánskeho učilišťa v Kolíne, kde zastával túto úlohu šesť rokov. Jeho slávnym žiakom v tom období bol sv. Tomáš Akvinský.
Popri vyučovaní sa Albert venoval aj kňazskej službe. Roku 1252 ho požiadali o sprostredkovanie dohody medzi arcibiskupom a mestom Kolínom. Učený dominikán úspešne zvládol túto diplomatickú úlohu, ktorá sa opakovala aj v neskorších rokoch (1258, 1271).
Roku 1254 zvolili Alberta za predstaveného nemeckej dominikánskej provincie, ktorá mala vtedy do 40 mužských a veľa ženských kláštorov. Povinnosti predstaveného takej veľkej provincie, ktorá siahala od Holandska až po Viedeň, celkom viazali jeho čas a sily. K tomu pristúpili ešte mimoriadne úlohy. Tak v septembri 1256 bránil na pápežskom dvore v Anagni právo žobravých reholí vyučovať na univerzitách. Jeho obrana bola úspešná, takže pápež Alexander IV. odsúdil spis, ktorý odopieral rehoľníkom spomenuté právo. Okrem toho pápež požiadal Alberta, aby mal prednášky pri pápežskom dvore a aby vypracoval dôkazy proti učeniu arabského filozofa Averroa. Pri tejto príležitosti napísal Albert proti averroizmu spis De unitate íntellectus (0 jednote rozumu). Učený dominikánsky provinciál doplnil svoj prednáškový pobyt v strednej Itálii komentármi k evanjeliu sv. Jána a k listom sv. Pavla, ktoré predniesol v Ríme a vo Viterbe.
Po troch rokoch provinciálstva generálna kapitula rehole oslobo-dila Alberta od tohto úradu a on sa mohol znova vrátiť do Kolína a venovať sa vyučovaniu. Ale nie nadlho. V januári 1560 ho vymenoval pápež za regenburského biskupa so žiadosťou, aby dal do poriadku administratívu zanedbanej diecézy. Albert zreorganizoval farnosti a kláštory, oživil charitatívne diela a pozdvihol hospodársky stav biskupstva. Ale nevedel sa celkom vpraviť do biskupskej funkcie a jeho diecezáni mu tiež prejavili málo porozumenia. Preto už na jar 1261 prosil pápeža, aby ho pozbavil vedenia diecézy. S tým cieľom sa vybral do Itálie, kde vo Viterbe dosiahol od nového pápeža Urbana IV. požadované uvoľnenie. Pápež si ho potom ponechal istý čas pri pápežskom dvore, aby tam prednášal a aby sa venoval písaniu svojich vedeckých diel.
Vo februári 1263 požiadal pápež Urban Alberta, aby v Nemecku a Čechách hlásal križiacku výpravu za oslobodenie Svätej zeme od mohamedánov. Albert kázal na Porýní, v Bavorsku a Čechách, ale s malým úspechom. V druhej polovici toho istého roku poveril pápež Alberta osobitnými úlohami v Kolíne a Brandenburgu.
Roky 1264-1267 boli pre Alberta pokojné. Strávil ich vo Viirzburgu, kde sa mohol venovať písaniu. Ďalšie tri roky bol v dominikánskom študijnom stredisku v Štrasburgu, kde písal, vyučoval a pritom vykonával aj niektoré biskupské funkcie. Viackrát vystupoval ako sprostredkovateľ vo vážnych sporoch. V rokoch 1271-1273 ho poverili osobitnými úlohami ako svojho dôverníka pápež Gregor X. a cisár Rudolf Habsburský. Roku 1274 sa zúčastnil na Lyonskom cirkevnom sneme.
Ďalšie roky venoval Albert prednášaniu a písaniu. Niektorí životopisci spomínajú, že istý čas pred smrťou sa mu zakalila pamäť. V zázname o spísaní testamentu, ktorý vznikol v januári 1279 a ktorým všetko poručil dominikánskym kláštorom a kostolom, sa hovorí o Albertovi, že je "sanus et incolumis" - zdravý a bez úhony, to znamená telesne a duševne v poriadku. Ak ho prepadla spomínaná slabosť, muselo to byť až po napísaní testamentu.
Albert Veľký zomrel 15. novembra 1280 v dominikánskom kláštore sv. Kríža v Kolíne. Tam ho aj pochovali.
* * * * * * *
Alberta Veľkého si veľmi ctili už za života a táto úcta pokračovala aj po jeho smrti. Ale jeho učenosť a výkony na vedeckom poli akoby zatienili jeho osobnú svätosť. Preto aj úradné cirkevné uznanie jeho svätosti prišlo pomerne neskoro. Úctu blahoslavených mu priznal pápež Inocent VIII. roku 1484 alebo 1485, a to najprv iba pre kolínskych a regensburských dominikánov. V 17. storočí sa táto úcta rozšírila na celú rehoľu a na všetky kraje, kde Albert pôsobil. Konečne pápež Pius XI. vyhlásil v decembri 1931 Alberta Veľkého za svätého a za cirkevného učiteľa. Napokon o desať rokov neskôr pápež Pius XII. vyhlásil sv. Alberta Veľkého za patróna prírodovedcov.
Sv. Albert Veľký zanechal úctyhodné literárne dielo, ktoré v parížskom vydaní z konca minulého storočia zapĺňa 38 zväzkov. Obsahuje spisy zo všetkých vedeckých odvetví, aké jestvovali vo vrcholnom stredoveku. Pomerne veľa spisov venoval prírodovedným otázkam a jeden osobitne Euklidovej geometrii.
Vo filozofických dielach venoval pozornosť trom skupinám otázok: problémom poznania a myslenia, ďalej metafyzickým a napokon mravno-spoločenským otázkam.
Najviac spisov venoval teológii. Sem možno zaradiť exegetické diela, kde vysvetľoval rôzne knihy Starého i Nového zákona, ďalej kázne v latinskej i nemeckej reči a napokon početné spisy, v ktorých systematicky rozoberal základné pravdy kresťanskej viery a mnohé teologické problémy.
Napriek tomu, že v kresťanskej filozofii a teológii ho prevýšil jeho žiak sv. Tomáš Akvinský, sv. Albert patrí medzi veľkých teológov katolíckej Cirkvi a všestrannou vedeckou činnosťou zaujíma dôstojné miesto v dejinách vedeckého rozvoja ľudstva.
