Základná otázka je, či sa má vôbec kresťan zaoberať politikou.Na jednej strane je kresťan určitý typ globalistu, existuje pre neho len jediná vlasť, ktorou je nebo, jediný Pán, ktorý má všetku moc a nemajú existovať akékoľvek rozdiely medzi postavením, rasou, pohlavím či vierovyznaním.
Kresťan má len milovať. Tým je viazaný, láskou, ktorá je pre kresťana zákonom. Takto sa má prejavovať v spoločnosti ale nie zákonom postaveným nad lásku, to by sme tu boli ako farizeji. Všetci v Kristovej cirkvi sme božími deťmi. Každý z nás však žije teraz dočasne na zemi, v určitom štáte, v určitej spoločnosti, v určitej rodine. Vravíme, že tu máme slobodnú demokratickú spoločnosť. Demokratickú spoločnosť, v ktorej sa čím ďalej, tým viac presadzujú hodnoty a postoje, ktoré sú proti láske, a teda aj pre kresťana zlé. Kresťan teda v bežnom živote musí čeliť mnohému zlu. Buď sa s nim vysporiada, alebo ho nechá tak, každý kresťan je však povolaný k tomu, aby zlu zabránil, teda konaniu proti láske. Definícia lásky je tiež uvedená v Písme Svätom, alebo Biblii, komu sa čo viac páči. Kvôli tomu sa týka aj taká vec, akou je politika, kresťana. Ten musí jednoznačne vždy odmietnuť , akékoľvek konanie proti láske a proti pravej prirodzenosti človeka. Žijeme vo svete a podľa miery lásky budeme aj raz hodnotení. Sme zodpovední za každého brata. Preto politika môže byť tiež nástrojom k postaveniu sa proti zlu, teda neláske, a vždy je lepšie zapáliť čo i len malú sviečku, ak môžeme, než preklínať tmu. Pán raz povedal, že ten najväčší z nás, bude tým najmenším a On sám, bude iných v nebi so zásterou obsluhovať, ako keď učeníkom umýval nohy. Tí skutočne malí sa však do politiky nehrnú, robia to iba vtedy, ak sú k tomu povolaní a berú to za svoju povinnosť a službu. Aby sa možno ako v Joatamovej bájke nestal kráľom bodliak a nakoniec zničil dobré stromy.