Leto v kalendári, jeseň v duši. Alebo o tom, ako sa žije nám, introvertom.

Keď sa ma opýtate, aké počasie mám najradšej, bez váhania vám odpoviem, že leto. Mám rada slnko, kvety, a.... zrazu zneistiem. Prečo? Pravdou je totiž to, že v podstate milujem jeseň. Jeseň a jej sychravosť. Jeseň s jej jemným dažďom, kedy možno sedieť doma v teplých papučiach  a v pohodlných teplákoch piecť jablkový koláč.

Ach, tak zázračný je tento koláč! Dokáže naplniť celý dom vôňou tepla, pohodlím a vyrieši všetky problémy sveta. Teda, skoro všetky.

Jednou vecou som si však istá- keď sa necítite najlepšie a zdá sa vám, že na svete nie je nik, kto by vás mal rád, je tu východisko- upečte jablkový koláč a pozvite priateľov na čaj.

Vôňa čerstvo upečeného koláča ihneď ohreje telo i dušu. Pravdou je, že trh dnes ponúka rôzne osviežovače s vôňou upečených koláčov alebo sušienok. Kto však potrebuje všetky tie zimné vône alebo vône ihličia? Kto už by sa chcel cítiť doma ako v zime na píle? Ale vôňa pečenia-tú miluje takmer každý.

Priznám sa, že rada sedím doma- niekedy až príliš rada. Často premýšľam nad tým, že pravdepodobne jeden z mojich predkov bol hobit (príslušník jednej z fiktívnych "rás" J. R. R. Tolkiena žijúci na Osamelej hore) a od neho som zdedila lásku k všetkému pokojnému a útulnému.

Moderný svet však diktuje svoje vlastné pravidlá a aby som sa vyhla nepríjemnostiam a nebola považovaná za zádumčivú a nudnú klamem a hovorím o láske k slnku, čerstvému vzduchu.....

Hovorí sa, že svet ovládajú extroverti a ako tak premýšľam, bolo obdobie, keď som sa "snažila" stať jedným z nich. Alebo sa o to snažila mama?

Od útleho detstva, potom, čo ma na vlastnú päsť ako 5 ročnú naučila čítať, som milovala sedieť doma so svojou obľúbenou knihou, čo sa jej neskôr paradoxne veľmi nepáčilo. Vravievala: „Pokazíš si oči, choď na čerstvý vzduch!"

Každý deň som čakala na to, ako ma vyženie von,navlečie ma do kabáta, nasadí mi čiapku, topánky s brnbolcami a povie: "Choď sa prechádzať!" Po niekoľkých minútach si malá Ania sadla do snehu a sedela tam ako veľké, chlpaté strašidlo. Mama ma poznala. Vedela čo spravím a preto keď ma zbadala, ihneď  ma napomínala, prečo sedím sama, mám sa vraj k niekomu pripojiť zabehať si alebo sa len tak vyšantiť. Tak som teda s povzdychom vstala a hľadala nový, útulný, závej. Hybaj preč spod okien mojej mamy. Takto som povinne musela tráviť denne aspoň dve hodiny.

Tak som nastúpila do školy. Uskutočnilo sa mnoho zmien  nie len v krajine, ale aj u nás doma (deti 90 rokov to pochopia). Pár rokov som teda bola ušetrená tohto mučenia. No so štrnástymi narodeninami prišlo mučenie ďalšie- diskotéky.

Moja matka bola v tom čase asi snom každého tínedžera. Nie nerobím si žarty, naozaj, všetci rovesníci plakali závisťou:

Raz pred školou:

„Ania, kedy bude v škole diskotéka?“,  pýta sa mama len tak „mimochodom“ .

„V piatok“ , odvetila som s tým, že už viem, odkiaľ vietor fúka.

„Kúpila som ti nádhernú červenú blúzku s trblietkami“. Mama stihla podniknúť všetky dôležité kroky dopredu.

„Mami, prečo si ju kúpila? Vieš predsa, že mám svoj obľúbený modrý sveter. Je dobrý a navyše, vieš, že nerada tancujem.“

"To je nezmysel! Nebudeš chodiť predsa stále v tom istom svetri!“

Mami prestaň, nepôjdem tam.“ Mama sa nenechala odradiť.

Dám ti desať rubľov.

Nie!

Dvadsať!

Nie !

Tak tridsať!“

„ Mami, to má byť obchod?“

„Tak ti teda dám päťdesiat a aby si tu nebola minimálne dve hodiny. Už som sa rozprávala aj s tvojimi priateľkami, vyzdvihnú ťa o šiestej!“

Šach-mat.

...................................

Školská diskotéka. Ja a moji štyria verní priatelia. Po 15 minútach od začiatku zábavy sa mi pod rúškom tmy a za hlasnej muziky podarilo utiecť. Kráčala som po prázdnych chodbách školy kde boli pohodlné široké parapety kde sa dalo sedieť v tichu a sledovať cez matné vitráže hviezdy jasnej severnej oblohy. Zvyčajne som si bola schopná ukradnúť pol hodinku, pokým ma dievčatá opäť nenašli a neodvliekli ma späť. 

...............................

Okrem iného, som hrozný rečník. No ak musím, hovorím veľa a nechávam ľudí v domnienke, že som bezstarostný a spoločenský človek. Ale nie je to tak. Som introvert, no ukecaný. V skutočnosti mám len malý okruh ľudí, s ktorými dokážem komunikovať na akékoľvek obľúbené, môjmu srdcu blízke témy. Ale tento okruh je malý a bohužiaľ, rozdelený na dva „kontinenty“ A všetko to, čo je na opačnej strane je pre mňa únavné a vyčerpávajúce. Najmä dav menej známych ľudí alebo cudzincov. A detské narodeniny? To je moja nočná mora, strácam sa a podvedome hľadám spôsob, ako ujsť do samoty.

.............................

Na internete som schopná komunikovať s partiou náhodných ľudí, ktorí ma potom stretávajú v kostole so širokým úsmevom a vravia mi:

„Dobrý deň Ania, aj ja čítam váš blog.“

V tom okamihu nastane vždy, úplne vždy, trápna pauza. Muž sa na mňa stále šťastne usmieva a na niečo čaká, len ja stále nechápem na čo? Že sa mu od radosti hodím okolo krku? Že začnem sypať historky zo života svojich detí? Snažím sa teda odpovedať svetsky, no ako naschvál moja fantázia nepracuje, preto sa zmôžem len na otázky typu: Ako sa voláte? či ako dlho ste už tu? To ale nestačí. Odpovie mi stručne a ďalej sa na mňa usmieva s očakávaním. Opäť nastáva nepríjemné ticho. Pomaly sa pokúšam prekĺznuť a opúšťam svojho „priateľa“......

Asi sa vám to zdá divné no internet- to je raj pre introverta. Miesto, kde si môže vytvoriť jednu veľkú komfortnú zónu, ktorej v reálnom živote môže nájsť len v obmedzenom množstve.

Verte či nie, nám introvertom sa nežije na tomto svete ľahko.

Môžeme tvrdiť, že milujeme pláž, slnko, chodíme na diskotéky, sme na Tweeter-i no v skutočnosti sme ako malý hobit. Vo vnútri žijeme svoj sen o útulnom brlohu, hojdacom kresle a krásnej knihe.

Nastala jeseň. Deti spia a ja som si naliala voňavý čaj. Odkrojím si kúsok jablkového koláča a aktualizujem obsah svojej knižnice. Jednoducho povedané, mám svoju chvíľku :-)

 

Prevzaté z : http://www.matrony.ru/bolshie-otkroveniya-malenkogo-introverta/