Minulého roku som si v lete pri športe zranil ruku. Prasklo mi v ľavom ramene. Navštívil som lekára a ten mi doporučil 2-3 mesačný oddych kým mi rameno zosilnie a šľachy sa zhoja. Nerešpektoval som to. Aj keď ma v ramene raz za čas pichlo neprikladal som tomu dôležitosť. Veď bolo leto, najlepšie obdobie na futbal, pohyb a šport. A mimochodom čo sa lekár rozumie do mojej situácie, veď to je moje telo, ja sa poznám čo znesiem a čo si môžem dovoliť… Prišla zima a ja som stále “nemal čas” to zranenie doliečiť, nechať ruku oddychovať. Stále sa našla nejaká aktivita, niečo čo bolo dôležitejšie ako oddych. Potom nastalo ťažké obdobie v mojom živote a ja som potreboval fyzicky ventilovať boľačky na duši. Prepínal som svoje telo a bez tréningov, bez rozcvičky som športoval 4x za týždeň 3-4 hodiny v kuse. 

Proste bolo otázkou času kedy to príde. A prišlo. V marci počas volejbalu som si pri smečovaní vykĺbil spomínané ľavé rameno. To, ktoré som nenechal oddýchnuť, ktoré som ”nemal čas” doliečiť a nenechal si poradiť od odborníka.

Poviem vám teda, že je to nič moc pocit, ak “veci” nie sú na správnom mieste - tam kde majú byť.  Človek si túto frázu podstatnejšie uvedomí až vtedy, ak sa jedná o jeho vlastné končatiny. Uplynula takmer hodina kým sa moje rameno dostalo tam kde malo…

Po 3 mesačnej rehabilitácii a rekonvalescencii som sa začal pomaly osmeľovať a znova som začal športovať. Kým som nezapájal ruky, šlo to ľahko a bez problémov. Až prišiel jeden augustový víkend a ja som si znova sám naordinoval, že môžem hrať volejbal. Hovoril som si, že nepôjdem na 100% čo sa mi dlho darilo. Celý čas som si dával pozor a kontroloval svoje pohyby no posledný som neustrážil. Neodolal som vysokej lopte, ktorá letela ponad mňa a inštinktívne som po nej natiahol obe ruky. A bol som znova vykĺbený.

Teraz stojím pred viacerými možnosťami:

1.    Prvou možnosťou je ísť na operáciu. A aj keď viem, že to už nikdy nebude také ako pred zranením, bude to určite lepšie ako teraz.

2.  Ostanem bez operácie a moja ruka bude fungovať obmedzene – na 60% čo sa samozrejme prenesie aj do iných častí môjho života

3.  Alebo sa nebudem šetriť čím akurát dosiahnem pravidelné vykĺbovanie. To sa mi stane rutinou a ja si budem vedieť rameno nahadzovať „na počkanie“. Stanem sa sám sebe „opravárom“.

Takto to funguje aj v duchovnom živote, v ktorom prichádzajú zranenia či už si ich zapríčinime tým, ako sa sami k sebe správame alebo nás zrania iní. S tým nič neurobíme. Tak to je. Čo ale môžeme ovplivniť je naše rozhodnutie, akú formu liečby si zvolíme. Či budeme žiť obmedzene, alebo si na ranu predpíšeme vlastnú ozdravnú kúru alebo si necháme poradiť od Odborníka.

Prajem vám teda aby ste sa rozhodovali vedome a podľa vášho najlepšieho svedomia. Ja sám správnu odpoveď nemám no viem, že s každým jedným rozhodnutím sa dá žiť. Ale každé to rozhodnutie prinesie iné následky a iný život.