Neuspokojíme sa s tým, že sa za politiku "pomodlíme". Boh chce obnoviť Slovensko a už začal aj v politike. Ďalší krok však bude ešte nepohodlnejší.

Je čas obzrieť sa späť. Nie ako Lótova žena, ktorá prežívala nostalgiu za tým, čo bolo. Potrebujeme sa pozrieť, či nebežíme nadarmo. Ak je kampaň 40 dní teraz iba motivačnou hrou, ktorej cieľom je osloviť ľudí a pozvať ich do modlitby, vyhrali sme len na 50%. A to je pri vysokoškolskom hodnotení takmer isté FX (nespravená skúška). Chýbala by tá podstatná časť, na ktorú tento svet čaká: Čo vlastne naše modlitby spôsobili?

Spomínam si na proroka Eliáša a jeho drzú až extravagantnú ukážku viery a sily modlitby. Vyzýva Baálových prorokov (bolo ich 450!), aby si išli zmerať svoje modlitebné sily. Ak sa zapáli ich obeta, Baál je pravý boh. Ak sa zapáli Eliášova obeta, jeho Boh – Jahve – je pravý. Zhromaždených ľudí sa pýta „Dokedy budete ťahať na dve strany?“. Vysmieva sa Baálovým prorokom, ktorí sa do úmoru modlia, režú sa, kričia a nič sa nedeje. Keď nastúpi Eliáš, nechá poliať obeť vodou – šanca, že by sa to vznietilo samé je nulová. Veľké Eliášovo ego? Nemyslím. Skôr totálne presvedčenie, že jeho Boh aktívne zasiahne, nenechá na seba čakať, bude Bohom, ktorý koná.

Ja vidím, že veci sa od začiatku modlitieb a pôstov v našej spoločnosti začali hýbať. Parlamentné voľby 2012  priniesli azda najviac sklamaní, vynára sa najväčšia špina za ostatných 20 rokov samostatného Slovenska. Politické štruktúry sa rozpadajú. Otvorene sa hovorí o kauzách a podvodoch, ktoré boli doteraz len predmetom vtipov a ironických poznámok. Niečo sa skutočne deje. Tri týždne pred voľbami zažívame politické zemetrasenie.

Kto má uši, nech počúva. Toto už dávno nie je kostolná aktivita. Boh sa môže naplno prejaviť aj na Slovensku. „Božie kráľovstvo totiž nespočíva v reči, ale v moci“ (1 Kor 4, 20).

Ale ani tu to nemôže skončiť. Odpoveďou na vyjavené hriechy v politike musí byť  pokánie. Každý príbeh obnovy (ľudí, cirkví, krajín) začína pokáním. Práve preto je pôst o popole a vrecovine. Vracia nás späť do prachu, aby sme ľutovali. Pokánie nesie v sebe rozbušku – veľmi nebezpečnú rozbušku. Pokáním totiž hovoríme Bohu: Už nebudeme konať z vlastných síl, nech sa prejaví tvoja moc a vláda. Pokánie je totiž zmenou myslenia.

Dokážeme činiť pokánie za svoj vlastný život? A čo tak za túto krajinu? Možno sme nespreneverili milióny ani nešli na potrat, napriek tomu môžeme činiť zástupné pokánie. Alebo si myslíme, že toto sa nás netýka? Že by to mali robiť „oni“? Nebudeme zase ukazovať prstom. Boh skrze naše modlitby a pôst odkryl špinu, v ktorej žijeme. Túži po obnove Slovenska? Myslím, že celé nebo sa trasie a drží nám palce. A na čo čaká? Na zlomené srdcia, ktoré budú len pokorne vyznávať hriechy tejto krajiny a čakať na milosť.