Milujem skutočný príbeh, ktorý rozprával náš kňaz na vianočnej homílii, keď som bola školáčka: „Bolo 25. decembra a deti sa chystali na jasličkovú pobožnosť. Obliekali si kostýmy, ktoré kreatívne vytvorili zo starej deky, bračekovho fusaku, dedkových baraníc... a napokon kontrolovali , či sú všetky kulisy na svojom mieste. Na ich veľké zhrozenie museli čeliť podstatnému problému, keďže jasličky, v ktorých pred oltárom ležal „Ježiško“, boli prázdne!

Začal sa zhon a Ježiško sa hľadal na všetkých miestach v kostole, ale márne. Jedno dievčatko sa podujalo, že prinesie svoju bábiku, pod čiapku jej schovajú vlásky a bude „ako Ježiško“ (nápad s ostrihaním neprešiel- rovnako ako ani ten s prinútením malých súrodencov, aby s plienočkou ležali bez pohnutia celú hodinu na slame v nie najteplejšom chráme). Ľudia už začali obsadzovať svoje miesta (posledných 5 minút býva najfrekventovanejších) a vtom prváčik Jurko pribehol dopredu k jasličkám a z plátenej kapsy vybral „Ježiška“, ktorého vložil pekne naspäť. Nedalo sa nezachytiť vyčítavé a nechápavé pohľady aktérov jasličkovej pobožnosti, ale Jurko sa nedal a statočne vysvetlil: „Bol som Ho povoziť na bicykli. Sľúbil som Mu, že Ho ako prvého na ňom povozím, keď mi ho prinesie pod stromček.“

Milujem tento príbeh, lebo mi pripomína, aké dôležité a krásne je môcť sa spoľahnúť na niečí sľub. Na ten Boží- na ten sa spoľahnúť môžem vždy – ja aj každý z nás. Ale čo On na tie moje ? A čo ľudia, ktorým som už toľkokrát povedala, že sa ozvem, že budem myslieť, že prídem, že pôjdeme, že pomôžem...

Boh je verný v každom svojom sľube „večne pamätá na svoju zmluvu, na sľub, ktorý dal pokoleniam tisícim“ Ž 105,8  a  sľubuje, aby to dodržal. My sme jeho ľud, ľudia, ktorí majú odrážať Jeho obraz, snažiť sa byť takými ako je On. Nie tak dávno stačila iba ústna dohoda- teraz nestačí medzi ľuďmi ani právna zmluva. Božie Slovo hovorí, že je „lepšie sľub (vôbec) nerobiť, ako keby si sľúbil, a (sľub) nesplnil “ a „ak sľubuješ Bohu sľub, nemeškaj s jeho vyplnením, lebo nemôže mať záľubu v pochabých; čokoľvek si teda sľúbil, to aj splň!“ Kaz 5,3-4  Ak sa zamýšľame nad tým, že nám akosi chýba požehnanie- môže to byť aj preto, že nesplneným sľubmi vytvárame problémy pre iných – tým, že sa na nás spoľahnú a my ich „necháme v štichu“, sklameme alebo znechutíme a odradíme vôbec dôverovať iným.

Ako  vždy- aj teraz však máme druhú šancu- od dnes s Božou pomocou starostlivo strážiť úmysel a realitu sľubu, ktorý dávame a pomaly, postupne skúsiť ešte vyplniť tie staré, ktoré sa ešte vyplniť dajú či ospravedlniť sa, ak je realizovať náš sľub už nemožné. Zvláštne- že keď tak robíme, cítime, akoby sme naozaj splatili akúsi imaginárnu dlžobu, ktorú sme voči daným ľuďom či Bohu mali.

Tak beriem papier a spisujem- navštíviť uja, ktorému sme sľúbili návštevu pred 5-timi rokmi, poslať finančný dar... a túžim byť viac Božia.

A ešte jedna otázočka- budem bežať rýchlo hľadať Ježiša, keď sa akosi vytratí z nejhakej oblasti môjho života ?

„Tebe patrí moja chvála vo veľkom zhromaždení a svoje sľuby splním pred tvárou tých, čo sa boja Pána.“ Ž 22,25