Strohý predpis knihy Levitikus o vylúčení malomocných z izraelského tábora sa na prvý pohľad javí ako text, ktorý sa sotva môže stať obsahom modlitby či predmetom rozjímania. Rozsudok, ktorý malomocnému vykazuje osamelé miestamimo tábora, v nás vzbudzuje akurát pocit bezmocnosti a prázdnoty: „Malomocný bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“ Situácia sa však zmení, keď vedľa tohto úryvku postavíme správu o uzdravení malomocného z prvej kapitoly Markovho evanjelia. Pri pozornom čítaní nám neunikne že záver tejto pasáže je veľmi podobný záverečným slovám predpisu z knihy Levitikus.  V evanjeliu totiž čítame: „Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach.“

V starozákonnom predpise je osamelým obyvateľom opustených miest človek postihnutý malomocenstvom. V úryvku evanjelia sa na opustených miestach zdržuje Ježiš. Zdá sa, akoby si malomocný a Ježiš vymenili pozície.

Dôvodom vylúčenia malomocného zo spoločenstva je nemoc, ktorá okrem rizika nákazy predstavuje i kultickú nečistotu. Tá by nemala byť samoúčelná, ale mala by slúžiť ako obraz morálnej nečistoty, ktorá narušuje spoločenstvo s Bohom i medzi ľuďmi. Dôvodom Ježišovho pobytu na opustených miestach je skutočnosť, že malomocný, ktorého práve uzdravil, i napriek jeho zákazu všade rozchyruje, čo sa stalo. Ježiš sa nebráni publicite preto, že by chcel odmietnuť pomoc tým, ktorí túžia po uzdravení, ale preto, že nechce byť považovaný za zázračného divotvorcu. On nie je vybájeným ľudským mesiášom, ktorý žne slávu za to, že odstraňuje všetko fyzické zlo, ale trpiacim Božím Mesiášom, ktorý zožne posmech za to, že berie na seba to najväčšie ľudské zlo – hriech. Tu tkvie podstata záhadnej výmeny pozícií medzi Ježišom a malomocným z Markovho evanjelia. Človek sa s radosťou vracia do spoločenstva, z ktorého bol vylúčený, lebo Boží Syn vzal jeho vylúčenie na seba.

Tvrdý mojžišovský predpis z knihy Levitikus sa tak vo svetle evanjelia stáva výstižným obrazom bolestivej opustenosti Božieho Syna, ktorá definitívne uzdravila bolesť našej samoty spôsobenej hriechom. Mojžišovský predpis v sebe ukrýva ešte jedno tajomstvo. Ukazuje nám, kde sa môže človek stretnúť so svojím Spasiteľom. Len ten, kto vyznáva, že jenečistý (nie malomocenstvom, ale hriechom) a nepchá sa na popredné miesta, ale sám si volí miesta posledné, miesta, ktoré nikto nemá rád, tj. miesta „opustené“(porov. Mt 23,6; Mk 12,39; Lk 14,7-11), práve na týchto miestach stretne Ježiša a dosiahne odpustenie (porov. Lk 18,9-14). A evanjelista nás uisťuje, že Ježiš  tu prijíma ľudí zovšadiaľ.

Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Malomocný... bude volať: ,Nečistý, nečistý!’ Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.”

Viď Lv 13, 1-2. 45-46

Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ.

Viď Mk 1,40-45

HOME