Autor: Stanislav Košč
Keď sa zamyslíme nad priebehom liturgického roka, bez ťaž
kostí postrehneme jeho cyklický charakter: advent – Vianoce –
medziobdobie – pôst – VEĽKÁ NOC – predĺženie veskonočného tajomstva
v období „cez rok“ až po sviatok Krista Kráľa – advent –
Vianoce atď.
Veľká Noc je v tomto cykle akoby „výbuchom“, ktorý spôsobuje,
že z toho zdanlivého kruhu (kde všetko je akoby na tej istej
úrovni a neustále sa len opakuje) sa stáva špirála (nepretržité
stúpanie). Kam stúpa liturgický rok, kam smeruje tento cyklus?
Je vyjadrením napredovania Cirkvi od Turíc, kedy vznikla, až po
jej definitívne zavŕšenie, a tým je Kristov druhý slávny príchod na
konci dejín.
Dalo by sa to do určitej miery prirovnať aj k niečomu, čo je
najmä motoristom dôverne známe: k štvortaktnému motoru. Veľ
mi jednoducho povedané, štvortaktný motor funguje tak, že
najprv sa nasaje pohonná hmota, potom sa iskrou vznieti a tento
výbuch sa prenesie do piestov. Tie sa stlačia a ich následný vý
buch sa prenáša na pohyb kolies. Nuž ten prvý výbuch môže byť
symbolom Vianoc a ten druhý, veľký, hybný – symbolom Veľkej
Noci. Potom advent je práve ono nasávanie pohonnej hmoty...
Advent teda vytvára nový závit na tejto špirále, je začiatkom
nového cyklu, bližšieho ku Kristovmu príchodu a nás, vďaka
plodom Veľkej Noci, dvíha o úroveň vyššie.
Keď sme sa narodili, Cirkev bola práve v určitom období
daného liturgického roka (konkrétne v mojom prípade práve za
čínal pôst). Krstom sme boli zapojení do tohto veľkého špirálovitého pohybu, v ktorom Cirkev napreduje a zapája doňho postupne
všetky svoje deti, ktoré jej Boh v priebehu dejín zveruje.
Mohli by sme sa teda dnes pozastaviť nad týmto svojím
miestom v dejinách Cirkvi. Každý z nás, tým, že každoročne napreduje,
posilňovaný veľkonočnými plodmi, „dvíha“ svojím azda
nepatrným, ale predsa významným zlomkom celú Cirkev.
Je tu advent, ideme sa zdvihnúť o „úroveň“ vyššie. Naša svä
tosť pochádza z Cirkvi, vyjadruje Cirkev a obohacuje Cirkev.
Cirkev teda potrebuje posvätenie každého z nás.
V evanjeliu na sviatok sv. Andreja (Mt 4,18-22) je pozoruhodné,
akým spôsobom Ježiš povoláva svojich apoštolov. Je to najdô
ležitejší okamih ich života, a pritom sa môže zdať, že to evanjelista
opisuje len tak ledabolo, akoby ich Ježiš volal na futbal. V skutoč
nosti evanjelista si dobre uvedomuje, že tu niet čo vysvetľovať.Prečo si Kristus vyvolil práve týchto ľudí a čo sa pri tom odohrá
valo v ich vnútri, to vie len On sám.
A takto si volí každého z nás. Každého na niečo. Ale všetkých
do tohto spoločného pochodu Cirkvi v dejinách.
Dnes by azda bolo vhodné pousilovať sa o obnovenie sa vo
vedomí svojho povolania. Na čo konkrétne si ma Boh vyvolil? Aké
je moje miesto v Cirkvi? Otázka konkrétneho životného povolania
je tu len jedna stránka veci. Dôležitejšie je pýtať sa: som v Cirkvi
„ťahúňom“ alebo – odpusťte novotvar – „vlečúňom“...?
Poprosme dnes o to, aby sme dokázali v tomto advente urobiť
onen „závit špirály“ aj celkom osobne, vytiahnuť sa, svoj duchovný
život, vzťah k Bohu i blížnym na vyššiu úroveň než v uplynulom
roku.
Ako na to? Pomôckou môže byť vrátenie sa k tohtoročnej
Veľkej Noci – veď práve ona je ten „výbuch“, ktorý dáva energiu
tomuto roku. Takže vráťme sa v spomienkach a modlitbách k nej
a pouvažujme, čo sa dá z jej duchovného prameňa načerpať.
Autor