Dnešné zamyslenie by sme mohli zamerať na ešte iný obraz, vychádzajúci zo samotnej formy, ktorú Pán Ježiš zvolil, keď ustanovil Eucharistiu: chlieb a víno, ktoré sú nositeľmi jeho Tela a Krvi ako pokrmu a nápoja pre dušu.

Keď Pán Ježiš hovoril o eucharistickom chlebe (Jn 6,35-65), píše sa, že „vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Nemožno sa im až tak veľmi čudovať. Tá reč bola naozaj „tvrdá“: tento človek tu hovoril o akomsi čudnom takmer kanibalizme, a ešte k tomu ho charakterizoval ako podmienku večného života... Skrátka, prijať tieto slová nebolo pre tých, ktorí to dokázali, nijako jednoduché. Jediná možnosť (a práve o to, zdá sa, Ježišovi šlo) bola urobiť to, čo Peter: spoľahnúť sa, že Ježiš má „slová večného života“; že teda zárukou tých slov je On sám, a nie naša schopnosť pochopiť ich; že to, čo hovorí, má súvis s večným životom bez ohľadu na to, či tam my ten súvis vidíme, alebo nie. Jedným slovom, spoľahnúť sa na to, ba jedine na to, že Ježiš je Kristus, a preto vie, čo hovorí...

Dnes to už máme oveľa jednoduchšie: v evanjeliách má táto stať dokonca názov „Ježišova reč o eucharistickom chlebe“, skrátka už vieme, ako to myslel. Ježišovi súčasníci však netušili, ako im on môže dať jesť svoje telo a piť svoju krv; my to vieme – dáva ho vo sviatostnej forme, pod spôsobom chleba a vína. Čo nám dnes môže hroziť, to je opačný extrém: ako je možné, aby to, čo jeme, bolo naozaj, že o tejto sviatosti platí všetko to, čo tu Pán Ježiš hovorí o sebe, o svojom tele.

Zamyslime sa dnes nad tým, že to, čo prijímame (doslova: jeme) pri svätom prijímaní, je Kristovo telo, to, ktoré bolo „vydané za život sveta“ (Jn 6,51). Živíme svoju dušu tým telom, ktoré za nás všetkých trpelo, zomrelo na kríži a bolo vzkriesené a oslávené. K čomu nás tieto myšlienky môžu priviesť? Hovorí o tom sám Pán Ježiš: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Toto Ježišovo vyhlásenie má dva aspekty – aspekt negatívny: kto nebude „jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebude mať v sebe život“ (Jn 6,53) a aspekt pozitívny: kto je moje telo a pje moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,56). Čo však znamená „ostávať v Kristovi“? Aj toto nám on sám vysvetľuje: „Ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57).

Toto je tá kľúčová myšlienka: pri svätom prijímaní prichádza k nám sám Boží Syn, aby sme my „žili z neho“, z neho – ukrižovaného za spásu sveta a zmŕtvychvstalého na večnú slávu. Sväté prijímanie nás takto uschopňuje nasledovať Krista, konať jeho skutky! Ako je niečo také možné? Odpoveď nám dáva jedine viera, podľa Petrovho vzoru: „Ty máš slová večného života“, teda ako sa spieva v jednej piesni: odpoveď máš len Ty, odpoveď, ktorá presvedčí, odpoveď, ktorá uspokojí“.

Každá iná odpoveď totiž znamená odchod.

Príprava na Vianoce by teda mala byť aj obnovou rýdzosti našej viery v Eucharistiu podľa toho, ako ju zadefinoval sám Kristus.