V jedno popoludnie prišiel za mnou môj syn z otázkou: „Mami, kto je vlastne Duch Svätý?“
Automaticky som mu odpovedala : „Ako to ,že to nevieš, veď je to tretia Božská osoba. Veď si sa to predsa na Náboženstve učil, že Boh je len jeden, v Bohu sú tri Božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý.“
A on mi na to: „Áno, viem to veľmi dobre, ale kto je vlastne ten Duch Svätý.“
Nakoľko som bola zaneprázdnená upratovaním našej domácnosti, tak som svojmu synovi na jeho otázku jednoducho odpovedala, že: „Neviem.“
A tým som náš rozhovor ukončila. Tak že som ho, určitým spôsobom odbila, aby mi dal pokoj s takýmito otázkami.
On mi síce dal pokoj a venoval sa svojej záľube, ale v mojej duši sa začala spŕška otázok:
„Čo som mu vlastne mala odpovedať na jeho otázku? Že kto je vlastne Duch Svätý? Ako som mu to mala vysvetliť? Hanbím sa za vieru a lásku k Bohu? Čoho som sa bála? Že ak mu poviem, čo cítim, že ma bude vlastné dieťa považovať za nenormálnu? Mala som sa mu predsa len zdôveriť? Pochopil by ma? „
Takéto otázky ma dookola prenasledovali. Ale keď som nad tým rozmýšľala - robiac si ďalej svoje domáce povinnosti - viem, že som synovi predsa len mala vysvetliť, kto je vlastne Duch Svätý. Veď je to predsa LÁSKA samotného Boha s človekom. Duch Svätý je pripravený naplniť nás poznaním, že Boh nás veľmi miluje. Ježiš sa k nám prihovára prostredníctvom Ducha Svätého, stačí, že ho poprosíme o pomoc, aby sme mali otvorené srdce a vnímavé všetky zmysly, aby sme mohli počuť jeho hlas. On nám určite tú milosť dá, veď On na každého jedného z nás čaká a chce nás viesť na ceste k Svätosti.
Duch Svätý je úžasná sila, ktorá pochádza jedine od Boha !!!
Už viem, nemala som rozmýšľať, že čo a ako budem hovoriť, pretože On by hovoril vo mne. On by mi dal dostatočnú múdrosť a silu, aby som mohla svojmu synovi vydať svedectvo o Duchu Svätom. Ale i napriek tomuto presvedčeniu som sa sama seba pýtala: „Skutočne by to bolo správne povedať svojmu synovi, že pôsobením Ducha Svätého mám slzy v očiach a moje srdce sa samé od seba rozrozpráva a samé od seba prestane ako formou modlitby? Alebo že sa mi niekedy počas sv. omši na rôznych miestach liturgie bez nejakého dôvodu rýchlejšie rozbúcha srdce a po tele mám zimomriavky? Alebo.... ?
Pane Ježišu, viem, že som ako rodič opäť zlyhala, lebo vlastnej rodine / kde by som musela vynaložiť väčšie úsilie / málo svedčím o Tebe. O Tvojej láske ku mne málo vydávam svedectvo. Hanbím sa za Tvoje jemné pohladenia v mojom srdci? A prečo? Veď pri tom sa mi to páči, lebo je to príjemný pocit. To nežné povzbudenie, keď sa mi prihováraš; pokarhanie, keď nerobím tak ako mám a aj to úžasné naplnenie energiou a silou na každý deň, bez ktorej by som bola stratená. Ten pocit bezpečia a šťastia, ktorý v srdci nosím, keď sa mi dáš pocítiť sa nedá ani slovami opísať. Vidíš Pane, aká som nedôsledná?! Som si toho vedomá, že bez Teba nedokážem dýchať, pretože my neskutočne chýbaš. A pritom veľmi dobre viem, že Tvojou túžbou je, aby som Ti bola maximálne oddaná, a robila to, čo odo mňa očakávaš. Miluj ma Pane, lebo to potrebujem, rozbúchavaj moje srdce koľko krát to uznáš za vhodné. Odovzdávam svoj život do Tvojich rúk, vynalož si s ním, ako to Ty, Pane potrebuješ, lebo ho mám od Teba. Nech Tvoj Duch preteká vo mne, ako rieka mohutná, aby som Ťa svojim životom mohla chváliť a zvelebovať. Amen.
Čítala som myšlienku : „Ježiš je tak blízko, a predsa sa cez našu neprítomnosť nemôže dostať k tým, ktorých chce spasiť.“
Ježiš chce aj cez Tvoje vnútro svojou Láskou – Duchom Svätým – pritiahnuť ostatných k sebe a tak pretvárať okolie, v ktorom žiješ. Tak daj mu tú šancu, nech za Teba On sám hovorí, dá Ti to, čo sa nedostaneš kúpiť. Obdarí Ťa pokojom a radosťou....
