Vražda je niečo surové, nad čím krúti hlavou celý svet. Je to čin podlý, ohavný, lebo niekto zničil ľudský život. Násilným spôsobom prerušil niť pozemského života. Vražda má svoje dôsledky. Za vraždu sa pyká.

Náš právny systém, i právny systém celého sveta, za vraždu odsúdi previnilca – čiže vraha, i na niekoľko rokov odňatia slobody. Nik sa nad tým nepozastavuje, lebo je to spravodlivé.

Aké dôsledky však nesú ženy, otcovia, lekári, ktorí podstúpia, nahovoria, alebo vykonajú potrat, čiže vraždu dieťatka? Mám na mysli, okrem výčitiek svojho svedomia...

Nekameňujte ma, prosím.  Ja bránim maličkých...Maličkých tohto sveta, ktorých tichý, tichulinký hlások takmer nik nepočuje....Krv týchto nevinných detí padá na nás a na naše deti.... Máme tak otupené svedomie, že nami nepohnú ani fotografie zabitých detí v matkinom lone, ktoré dokazujú, že bol spáchaný zločin na najbiednejších z maličkých tohto sveta. Kde je vedecky, ľudsky, medicínsky i zmyslovo dokázané, že bol zabitý človek.... Jeho krv volá po odplate.... Krv, o ktorej sa mnohí vyjadrujú, že také obrázky nie sú vhodné pre širokú verejnosť....

Veda, tá čarodejníčka, ktorá napreduje šialeným tempom, dokázala, že orgány takto zabitých detí, sa dajú použiť, speňažiť.... Stal sa z toho novodobý biznis... Tak ako sa dá pomenovať ešte ináč, ako vraždou, zabitie dieťatka, ktorého orgány telíčka, sú súce na zapredanie svojej duše za 33 strieborných?

Mnohí neprajníci Pochodu za život hovoria, že Pochod nič nevyriešil, že kto mal od neho veľké očakávania, „padne na hubu“, s prepáčením....Nemyslím si to. Pochod za život ukázal všetkým, že je tu obrovská masa ľudí, s ktorou musí tento legitímny štát počítať. Že sme za život od jeho počatia, až po prirodzenú smrť. Že bránime život, tých, ktorých sa rozhodol mať Boh vo svojom pláne. Ak sa tak rozhodol Boh, my nesmieme stáť proti nemu, Tvorcovi života. Ako sa môže postaviť stvorenie proti Stvoriteľovi?

Kam smeruje moja úvaha? Ak by sa vo svete, i u nás, uzákonilo, že potrat je vražda, nie žiadne hranie sa so slovíčkami, ako prerušenie života, všetci zodpovední za túto ohavnosť, ktorá sa deje pred Božími očami, museli by niesť následky tohto veľmi vážneho rozhodnutia. Predstavte si, že by si museli ísť odsedieť tento zločin do väzenia. Bolo by to tvrdé? Veď sme právny štát. A za prekročenie jeho zákonov, prichádza predsa trest. Spravodlivý.... Že som šiši? A ako sa na to pozerá to dieťatko, ktoré sa práve zabilo v matkinom lone? Kto bráni jeho práva? Jeho slobodu, jeho život?

Prečo sa nenesie ZODPOVEDNOSŤ za takéto činy? Prečo sa celý svet tvári, ako že sa nič nedeje? Veď je to právo ženy! A čo právo dieťatka? Kde začína, a kde končí jeho výsostné právo, ktoré doňho vložil Boh?

Strašným spôsobom sa ukončuje život nechcených detí. Roztrhá na kusy, zabije, zavraždí.... Roztrhá sa telo, no duša je večná.... Smeruje priamo k Bohu, kde žaluje pred nebeskou bránou na nás všetkých, ktorí nesieme zodpovednosť i za naše mlčanie, že sa nemohlo narodiť....

Zbavenie života druhého človeka, je veľmi ťažký hriech. Zabíja našu dušu a oberá ju o večnú spásu.... Nesieme kríž na svojich pleciach i po našich predkoch, ktorý volá po spravodlivom súde Boha, a ktorý sa musí odčiniť. Či sa nám to páči, alebo nie. Ak by Boh nebol spravodlivý i voči obetiam takýchto zločinov, tak vrah i obeť by boli na jednakej úrovni. Každý jeden ťažký hriech, sa musí odčiňovať už tu na zemi, alebo v očistci. Hoci sa nám odpustí vo sviatosti pokánia, jeho vina sa musí očistiť v spaľujúcom ohni lásky, aby sa raz táto duša mohla skvieť v Božej nádhere tak, ako raz bola stvorená....

Buďme milosrdní k hriešnikom, ale hriech pomenujme správnym menom, aby sme sa mohli zhroziť nad jeho spáchaním. Doslova hriech nenáviďme, lebo nás oberá o Božiu milosť. Slovo hriech dnes nechce nikto počuť. Lebo je sloboda. Áno, sloboda, ktorú keď nesprávne použijeme, nás zotročí v hriechu, ktorý spáchame proti Bohu, proti ľudstvu, proti maličkému človiečikovi....

Musíme sa naučiť niesť ZODPOVEDNOSŤ za svoje činy. Lebo tej nás nikto neučí, a ani nezbaví. Raz sa z nej budeme vyznávať pred Bohom a budeme vydávať počet zo svojho života.

Zodpovednosti sa musia učiť deti v rodinách, školách, musí sa o nej kázať v kostoloch, chrámoch Božích, a byť pripravení niesť následky za prekročenie mojej svojvôle, ktorá zabíja našu dušu....

Pamätáte sa, ako celým svetom otriasla správa, keď Ali Agca spáchal atentát na pápeža Jána Pavla II., a tento Svätý Otec ho navštívil vo väzení, a odpustil mu? Áno, obrovský a šľachetný čin, ktorý nás učí o láske, a o odpúšťaní, ale zároveň vieme, že tento atentátnik si za svoj zločin musel odsedieť vo väzení desiatky rokov.... Atentátnik si musel odsedieť vinu za svoj zločin.... Keď si toto vyžaduje svetské právo, čo potom to Božie?

Presne takto musíme chápať aj my každú neprávosť, ktorá sa udeje, a ktorá nesie so sebou následky, dôsledky nášho konania. Prejavovať milosrdenstvo odsúdeným, vinníkom, ale netváriť sa, že sa nič nedeje, ak náš právny štát dovoľuje zabíjanie nenarodených životov v lonách matiek....

Je chvályhodné, že náš otec arcibiskup Stanislav Zvolenský iniciuje poslancov, aby sa obmedzili potraty z dôvodov, ktoré uvádza vo svojom stanovisku. Ale dovolím si povedať, že je to málo. Nemôže sa predsa selektovať, ktorému dieťatku dáme milosť narodiť sa, a ktorému nie, ak sa žena rozhodla o opaku... Apelujme na vládu SR, aby potraty úplne zakázala. Náš právny štát musí chrániť maličkých z najmenších. Tých, ktorí sa sami brániť nemôžu. Tých, ktorých stvoril Boh, a ktorý s nimi počíta. Tých, ktorí majú dušu tak ako my, a s ktorými sa raz stretneme v nebi, ak dobrotivý Boh nám to dovolí....

Bojujme za každý život, ktorý má v očiach Boha nevyčísliteľnú cenu.

Bojujme, lebo je to naše právo zastať sa maličkých...

Nech nám v tom Pán Boh pomáha!

 

Obrázok: Google