Vatikán 7. decembra - Počas Svätého roka milosrdenstva je možné získať jubilejné odpustky, ak sa vydáme na púť k Svätej bráne na znak vnútorného obrátenia. Ale čo sú odpustky? Je to úplné odpustenie tzv. „časného trestu“ za hriechy už odpustené v spovedi, pokiaľ ide o samotnú vinu. V skutočnosti každý hriech, aj keď Bohom odpustený, zanecháva dôsledky, ktoré treba očistiť – tu na zemi alebo v posmrtnom živote – lebo láska je úplne čistá. O týchto súvislostiach Jubilejného roka milosrdenstva hovorí pre Vatikánsky rozhlas hlavný pápežský penitenciár kardinál Mauro Piacenza:
„Ak sú raz hriechy odpustené, pri nesmierne veľkej disproporcii medzi Božou svätosťou a láskou a negativitou hriechu, zvyšky ostávajú: hriech je odpustený, no zostávajú zvyšky trestu. A tak odpustky – a v tom je ich vzácna hodnota – spočívajú v tom, že môžeme požívať bezhraničné milosrdenstvo Boha, ktorý prichádza vyčistiť všetko – akoby „Božím vysávačom“, ak to nie je nevhodné takto povedať – odnášajúc preč aj všetky zrnká prachu. A tak keď osoba získala odpustky, po spovedi, je skutočne ako po krste: prakticky znovu začína nový život. Takže je na mieste objasniť a hlavne pomôcť ľuďom, aby naplnili podmienky pre prijatie odpustkov. Lebo je jasné, že sú tu podmienky pre odpustky, a to je sväté prijímanie a spoveď vo vhodnom čase, modlitba na úmysly Svätého Otca, pomodliť sa Otčenáš a Verím v Boha..., ale to je nič v porovnaní s tým, čo sa nám dostáva ako dar. Toto je potrebné aj preto, lebo tak sa v istom zmysle určuje spôsob, ako odpustky získať; avšak podstatou je kajúcnosť srdca, to jest akt dokonalej lásky pred Bohom a voči blížnemu. A to nám umožňuje získať odpustky. Čiže Svätý rok sa sústreďuje na dva hlavné body, ktorými sú spoveď a odpustky.“
Svätá brána počas tohto Jubilea je brána Milosrdenstva, ale čo to znamená?
„Brána v stavbe, v cirkevnej budove má vždy veľkú symbolickú dôležitosť. Prečo? Tu by sme sa mali vrátiť k 10. kapitole Evanjelia podľa sv. Jána, kde Ježiš o sebe vraví: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený» (Jn 10,9). A odkaz na bránu je prechodom zo stavu hriechu do stavu milosti. Teda Svätý Otec ukazujúc na bránu poukazuje na túto teológiu, ktorá je obsiahnutá v tomto Ježišovom vyjadrení. Je jasné, že prejsť cez bránu nie je „magický“ čin, ale je to náboženský znak, ak mu dám obsah. Všetkým, čo robíme ako gesto, napr. keď vložím prst do svätenej vody a prežehnám sa, nerobím magické gesto, ale zodpovedajúce viere, ktorú doň vkladám, pripomínajúc si vodu krstu, do ktorej som sa ponoril v Kristovi, teda mi môžu byť odpustené všedné hriechy, také je Božie milosrdenstvo, ktoré nám ide v ústrety. A tak „prekračujem bránu“. Ak robím tento krok s vierou, vnútorne sa sústreďujem, uvažujem a hovorím: chcem prejsť z jedného štádia života do druhého; konajúc spytovanie svedomia som našiel tento prach, čo sa mi nalepil na odev alebo na pokožku pri putovaní v tomto svete: takže chcem pokročiť k dôslednejšiemu evanjeliovému pohľadu. Teda v tomto zmysle rozpoznávam, že Kristus je mojou bránou, že Kristus je mojím oslobodením, a akoby som počul v mojej duši ozvenu tých Ježišových slov: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený.» Takto sa dostávame do súladu s tým, čo nám chcel povedať Svätý Otec poukázaním na bránu.“ -bp-

zdroj:http://sk.radiovaticana.va/

Pre MK Rastislav Mečiar