Pokračovanie skutočného príbehu: „Švihadlo na kopci“
Potom, ako sa mamičkin zdravotný stav tak zhoršil, že ostala ležať v posteli, starostlivosť o chod domácnosti vo väčšine ostal na mne. Pochopila som, že mamička ma potrebuje. Jedlo, ktoré som jej navarila, jej chutilo, čo som nechápala, lebo bolo úplne bez soli, bez akéhokoľvek korenia, a keď som ho sama ochutnávala, bola som sklamaná. Stále mi to išlo lepšie a ľahšie, hlavne, keď som mohla variť spoločné jedlá a len mamičke vybrala skôr jej dávku pred ochutením. Mamička ma potešovala tým, že vždy chválila to, čo som jej navarila. Aj otecko používal taktiku výchovy vyjadrením spokojnosti nad mojim kuchárskym umením.
Usilovala som sa získať si mamičkinu lásku. Raz som išla kúpiť chleba, stretla som Marienku, ktorá išla k jazeru, na bahniatka pre svoju mamu. Usúdila som, že by som to tiež mohla stihnúť, ak pobežíme a nazbieram bahniatka aj ja svojej mamičke. Krík bol na kraji jazera. Keď som chcela dosiahnuť pekné prútiky, musela som na krík vyliezť, ktorý sa pod váhou môjho tela nahol a ja som spadla do jazera. K brehu sa mi podarilo doplávať, ale vyliezť na rozbahnenom kopci bol problém. Marienka vyzliekla svoj kabát, chytila som sa rukáva a tak som sa vyškrabala.
Rozbehla som sa, celá mokrá domov s bahniatkami, bez chleba. Mamička ma surovo zbila, kopala do mňa, bila ma päsťou kde ma zasiahla. Schúlila som sa do klbka, aby som si chránila črevá. Prestala ma kopať a biť, až keď sa mi objavila biela pena na ústach. Bahniatka hodila do pece v sprievode ostrých slov: „To máš za to, že neposlúchaš! Mala si ísť kúpiť chleba! A to ešte uvidíš, čo ťa čaká, ak v budúcnosti neposlúchneš!
Každý deň som sa modlila za to, aby sa mi nestalo, že neposlúchnem. Všetko som sa snažila robiť čo najlepšie, ako som len dokázala. Pribudol strach aj z kopancov, nielen z čriev.
Nakoniec mamička uznala, že aj v ručných prácach napredujem, že mám úžasné ruky na masírovanie, dovolila mi, aby som sa s ňou hrávala na lekárku. Postupne začala so mnou hovoriť priateľsky, hlavne na prechádzkach, keď sme boli samé, začala sa aj zdôverovať zo svojho života.
Jej rozprávanie sa podobalo príbehom z románov, a z rozprávok, ktoré som jej čítavala. Pre mňa boli zaujímavejšie, lebo boli zo skutočného života. Predstavovala som si ju v kočiari s vlajúcimi dlhými vlasmi, ako sa teší z vetra, ktorý ju ovieva pri cvale koňov dolu kopcom. Jej radosť bola znásobená radosťou zo stretnutia s jej snúbencom, Alexom, ktorého jej – štrnásťročnej po vzájomnej dohode, vybrali jej rodičia. Alex sa stal rozprávkovým hrdinom aj môjho života.
Na tieto chvíle som sa veľmi tešila a v tom období som mala najradšej krásne počasie, vhodné na prechádzky. Aj keď mamičkin románik sa skončil tragicky, lebo Alex po krátkej dobe zásnub zomrel na tuberkulózu pľúc. Mamička to nezvládla a pokúsila sa obesiť. Objavil ju jej otecko, odrezal lano a ju zachránil pre život. Pre ňu však už život neexistoval, a preto sa rozhodla, že nájde spôsob odchodu za Alexom, taký, aby ju neobjavili. V zime utiekla z domu vysoko do hôr a chcela tam zmrznúť a zomrieť hladom. Našiel ju jej otecko a zachránil. Neostalo to bez následkov. Jediné, čo na nej ostalo zdravé, bol žalúdok. Ostala zatrpknutá, žila svoj život mechanicky, plnila svoje povinnosti, poslúchala všetko, čo sa jej povedalo...
Po týchto dôvernostiach som pocítila silné puto priateľstva k mamičke, odpustila som švihadlo i nôž, kopance, a aj na črevá som už menej myslela.
Neostalo to bez ozveny. Naše dôverné priateľstvo sa prehlbovalo. Mamička začala rozprávať zo svojho života, pre mňa ďalšie veľmi zaujímavé príbehy. Jej chystaný výdaj s venom za českého dôstojníka, ktorý sa aj jej páčil. (V rodine sa ujalo ho volať „Babičko“, lebo veľmi často sa s pozornosťou týmto oslovením obracal na svoju nádejnú svokru.) Babičko, ale pred svadbou musel odcestovať domov – zabudol si u seba obnos mamičkinho vena. A tak moja mamička ostala „starou dievkou“. Ďalšie veno potrebovali jej dve mladšie sestry.
Vlastne mamička od 19 rokov robila potom to, čo ja od 10 rokov. Viedla celú domácnosť, varila, piekla, prala, upratovala, navyše sa okrem svojej mami a otecka, starala aj o mladších súrodencov. Bola krásna. Vysoká, štíhla, modré oči s hustými hnedými zatočenými mihalnicami, dlhé vlnité hnedé vlasy, pravidelné milé rysy tváre. Len z jej tváre sa vytratil úsmev a akýkoľvek nádych chuti do života. Odvrátiť od nej následky hlbokých sklamaní, nepomohli ani rozhovory s rodičmi, rodiny, ani dohováranie kňaza, ani lekára. Ostala zatrpknutá, ľahostajná k životu, aj jej viera bola na bode vlažnosti - debaty o viere odmietala. Na výdaj už nepomyslela, až keď som sa jej ja opýtala, či by chcela mať takú dcéru ako som ja. Neskôr som pochopila, že jej sobáš s oteckom bol len únik z jej reality, lebo vedela, že sa nedokáže postarať sama o seba a nemala nikoho, kto by sa toho ujal. Bolo mi jej ľúto, o to skôr som jej dokázala odpustiť, ale v tom období som sa ešte stále obávala vyšliapania čriev, takže som sa bála aj jej na to opýtať, ako to myslela. Ostalo to medzi našim vzťahom ako tajomná neodvrátiteľná hrozba.
Otecko nič netušil. Tak, ako aj mne hovorieval, prijímal Božiu vôľu tak, ako mu ju Pán Boh zjavil, v dôvere, že všetko je pre jeho dobro, modlil sa, aj so mnou, pracoval, staral sa o moju výchovu, o chod domácnosti v rámci svojich síl a možností. Moje vyhasnuté oči, akoby ani nevidel. Keď prichádzal domov, našiel ma vždy upravenú, pri nejakej činnosti, pri šporáku, pri mamičke, buď sklonenú nad knihami, inokedy s ručnou prácou v rukách. To ho uspokojilo. Možno svetlo mojich očí ožilo, lebo v jeho prítomnosti som sa cítila chránená. Susedia tiež nevideli dôvod oteckovi niečo signalizovať. A život plynul ďalej, zahalený tajom čriev...
obr. : google
Text: Anna Václavová
