Učenie Cirkvi o prirodzenom poznávaní Boha

„Boha, pôvod a cieľ všetkých vecí, možno s istotou spoznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu zo stvorených vecí (Prvý vatikánsky koncil (1869-70)

Aj koncil si uvedomoval ťažkosti poznávania Boha v súčasnom stave ľudstva. Preto neučí, že všetci ľudia môžu Boha s istotou spoznať, ani že by boli kedy jestvovali ľudia, ktorí by boli spoznali Boha s absolútnou istotou, a to bez akejkoľvek pomoci zjavenia. Dáva im najavo, že pomocou rozumu možno spoznať Boha zo sveta. Koncil tým chcel upozorniť, že reč o Bohu je zrozumiteľná každému človeku, a teda že kresťanstvo nehlása nerozumné a rozumu protirečivé veci.

Viera a rozum nepredstavujú protiklady, pretože vo viere v zjavenie sa stretávame s tým istým Bohom, ktorého spoznávame ako stvoriteľa sveta. Veriaci sa teda môže spoľahnúť na to, že sa jeho viera vždy znovu osvedčí v ľudskej skúsenosti a myslení. Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) si osvojil učenie Prvého vatikánskeho koncilu a v diskusii s moderným ateizmom ho upresnil a rozvinul. Vychádza z toho, že človeka možno pochopiť, iba ak sa zohľadní jeho pôvod a cieľ v Bohu: „Cirkev tvrdí, že uznávať ho rozhodne odmieta. Tzv. dôkazy jestvovania Boha

Ateizmus sa mýli nielen v otázke Boha, ale aj človeka. Iba prostredníctvom Božieho  tajomstva dostáva tajomstvo nášho bytia odpoveď... Iba ten, kto pozná Boha, pozná i človeka (R. Guardini).

A čo dôkazy Boha?

Na dokázanie rozumnosti viery v Boha teológia vyvinula tzv. dôkazy jestvovania Boha. Na jestvovanie Božie možno usudzovať – cesta úvahy. Tomáš Akvinský, jeden z najväčších teológov stredoveku, nie nadarmo hovorí „o cestách“. Človek musí byť ochotný odložiť predsudky, vykročiť na cestu úsudku a ísť po nej až k cieľu. Človek by nebol schopný pýtať sa po Bohu, keby ešte nikdy  o ňom nebol počul, keby sa jeho skutočnosť kdesi vo vnútri netýkala, „nedotýkala“, keby predtým nebol mal dajakú skúsenosť Boha, božského.

Dôkazy Boha teda nenahradzujú vedomosťami, ale k nej  stále pozývajú, posilňujú ju a stoja  v jej službách. To zodpovedá výstrahe písma:„ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1Pt 3,15)

Iba Boh  je odpoveďou na veľkosť a biedu ľudského bytia.

Rozhodnutie sa pre Boha sa kryje s rozhodnutím sa pre človeka.

Viera v Boha umožňuje hlbokú dôveru v bytie, bez ktorej nik nemôže žiť, milovať a pracovať. Viera v Boha nepotláča ľudskú slobodu, je skôr základom presvedčenia o jej bezpodmienečnej hodnote a zaväzuje k bezpodmienečnej úcte voči každému človeku, ako i k angažovaniu sa za slobodný a spravodlivý poriadok medzi ľuďmi. Keby Boh bol mŕtvy, bol by mŕtvy aj človek.

Boh stvoril moje srdce, bunky v mozgu, vdýchol do mňa svojho Svätého Ducha, zostúpil z nebies a obetoval svoj život pre moju spásu, nechal mi svoju slobodnú vôľu. Záleží len na mne, ako poskladám mozaiku svojho života, ako ďaleko sa vo svojej neviere nechám ovplyvniť, ako dovolím, aby zvíťazila nad mojou pokorou pýcha a ctižiadosť a budem vnímať svoju bezmocnosť ako brzdu a nie dar na plodné stíšenie sa.

Pozrime sa, čo nám o tomto hovorí Žalm v kapitole 86:

/c/document_library/get_file?uuid=160b6338-7602-44f6-a8b0-e354d495f893&groupId=2298897

stiahnite si prezentáciu

Podľa knihy:  A. H. Mateje:  „Viem, komu som uveril“

Prezentácia: Sväté písmo, Ž 86

 Obrázky: Gify Nena                                                                                                                                                                                                                                                                                        Spracovala: Anna Václavová