Moje druhé slovo: „chuchn“ Na žiadosť mojej priateľky, je tu pokračovanie mojej cesty v Ulanbátare.
Ešte pred mojou cestou, mi jedna priateľka, ktorej sa tam podarilo vycestovať za manželom, nie do Ulánbátaru ale do stepi, rozprávala, ako jej mongolský pastier pomáhal nasadnúť na koníka a ako si olízal prst po tom ako ju pohladkal po ramene. (Skúšal slanosť?) Zdalo sa mi to neuveriteľné. V Ulanbátare, kým manžel bol v „teréne“ – púšť Gobi a pod., kde som s ním nemohla ísť, som mala prideleného strážcu z jeho kolegov. Išli sme na poštu, ako sme vstúpili, všetci obrátili svoj pohľad na nás, pracovníci pri okienkach sa postavili a na chvíľu sa odpútali od práce. Bolo to pre mňa prekvapujúce, ale nepoučilo ma to. Boli sme s manželom v obchodnom dome Delgur, a keď sme odchádzali doviezli značku cigariet, ktoré fajčil môj manžel. S pokynom, že sa nesmiem s nikým dať do reči, nikomu nesmiem nič dávať, ma nechal pred vstupom do obchodného domu. Išla okolo mňa mongolská mamička s malým dievčatkom. Usmiala som sa na to dievčatko a neposlúchla som. Vybrala som z kabelky čokoládovú tyčinku a lízanku a podala som ho dievčatku. V tom momente som bola zovretá v dave zvedavého okolia. Manžel mal čo robiť, aby sa ku mne predral a ma vyslobodil. Napriek tejto skúsenosti sa podobné niečo zopakovalo, keď som musela ísť sama na obed. Chodili sme vždy spoločne. Teraz keď som išla vedľajšou ulicou som stretla detičky a som si myslela že situácia je tu iná, tak som rozdávala deťom sladkosti, ale oni ma neopúšťali, naopak sa pridávali k nám ďalšie a ďalšie. Myslela som si, že keď vyjdem na hlavný ťah, z rešpektu sa vrátia. Nestalo sa, naopak, pridávali sa ďalší, aj dospelí. Neznepokojovala som sa- odprevadili ma na Ministerstvo vnútra, kde mali naši pracovisko – kancelárie. Do budovy si už netrúfali. Žiaden problém. Stalo sa, že nám došiel doma kockový cukor. Povedala som si, že nebudem čakať na manžela a pôjdem si ho kúpiť sama. Keď som vošla do obchodného domu a videla tie pohľady, tak som si predstavila, ako sa asi vyslobodím z ich záujmu, keď ma obkolesia pri pulte, tak som poprosila jedného mladíka (mladí vedeli po rusky), či by mi nekúpil ten kockový cukor. Bolo to bez problémov, až na to, že ma chcel veľmi odprevadiť domov. Moje nohy ma poslúchali a podarilo sa mi zabuchnúť bránu za sebou skôr, ako ma dobehol. Manžel ma dal strážiť kolegom, ktorý býval neďaleko nás a mal pracovisko doma. S ním som chodila na obed a po obede som chodila k nemu. On si rád po obede pospal. Raz som to vystihla a utiekla do obchodného domu na sídlisku. To som už poznala druhé slovo „chuchn“, čo znamená dievča, slečna, žena... Tu to ale mi už nebolo jedno, lebo toto slovo bolo sprevádzané nie príliš bezpečnými pohľadmi a naťahovaním rúk. Vydýchla som si, až keď som dobehla domov. Na ceste ma už prenasledoval len strach. Potom som už bola skoro poslušná. Raz prišiel jeden kolega domov dobitý. Potom ďalší deň druhý. Vraj preto, že si ich pomýlili s nejakými nemcami. Raz zase sme hrali kanastu u jedného z kolegov a zazvonili na dvere. Boli to dvaja urastení mongolskí mladíci. Kolegu sa opýtali: „Ty german?“. Kolega odvetil: „Net, ja ne german – zdes german“ a ukázal na vedľajšie dvere a zavrel. V tom okamihu sa strhla spŕška buchotov, úderov, kopancov, krik, rev. My sme nemuseli volať políciu. Urobil to niekto iný. To sa ešte zopakovalo pri iných príležitostiach v iných vchodoch, tiež kde býval niektorý z členov expedície. Ešte som netušila, že to bude mať dopad aj na mňa. Ale nebudem predbiehať. Ešte sa chcem zmieniť o Dašovi a Cochmo, jeho manželke. Pozvali nás do svojej domácnosti. Mali dve deti, ktoré práve v tom období boli na „dači“ - v tábore. Bolo to veľmi sympatické, srdečné priateľské stretnutie, ktoré sme neskôr zopakovali u nás v manželovom byte a odovzdávali sme si v duchu priateľskej lásky poznatky aj informácie z našich vlastných prostredí. Daš študoval v Prahe. O pomeroch sa nebudem rozpisovať, lebo sa to odohralo pred 43 rokmi a bola som tam len 25 dní, ale za tých 25 dní bol poznateľný pokrok. Som vďačná predsedovi odborového zväzu v Mongolsku, že rozhodol tak, že sme sa zúčastňovali spoločných akcií mojej rekreačnej skupiny, lebo sme tak sa dostali aj na miesta, ktoré by sme inak nemali príležitosť vidieť aj vzhľadom na manželovu pracovnú náplň. Čo ma mrzí, že som nemohla byť s nimi na púšti Gobi, lebo auto bolo obsadené potrebným počtom zamestnancov. Bola som odškodnená návštevou divadelného predstavenia, na ktoré mi 2 vstupenky zabezpečila jedna mongolská učiteľka, len tak pri stretnutí na pošte v sprievode kolegu. Mňa to stálo len jeden darovaný kostým, z čoho som mala väčšiu radosť než obdarovaná, keď som videla ako sa z neho teší. Klobúk som jej sľúbila až tesne pred odchodom domov. Ale krajšie bolo to, že sme si mali čo povedať, že sme napriek tak veľkej rozdielnosti našli i spoločnú reč v porozumení a v láske. Lebo láska je všade, kde sa nachádzame, ak máme v srdci Boha Otca, Syna Ježiša Krista, Ducha Svätého a našu Nebeskú Matku Pána Ježiša Pannu Máriu.
Fotografia: google
