Aby v ňom nevyrástol horký koreň...

Pokoj sveta závisí od pokoja srdca človeka.

Pokoj v srdci znamená nedať priestor ničomu, čo vzbudzuje v srdci vzburu... Sme vo svete, kde je mnoho násilia. Najmä v slovách mnohých ľudí cítime odmietanie, pohŕdanie, neúctu a chýbajúci rešpekt jedného človeka voči inému. Niekedy ani nie slovami, je to len akýsi "pocit" v prítomnosti iného človeka... Nemusíme sa ani vyjadriť slovami, naša osoba chtiac-nechtiac vyjadruje sama od seba akýmsi "vyžarovaním" to, čo nosíme v srdci. To odovzdávame svojmu okoliu. Ak je tam láska, je ta aj prianie dobra iným a rozumné rozlišovanie, ako pozerať na to, čo ma obklopuje, či sa to dotýka mňa osobne alebo v širšom rozmere mojich bratov a sestier.  Taký človek vyžaruje príjemný flér, závan neba, dobro, pokojnú radosť a každý človek sa v prítomnosti takej osoby cíti dobre. A naopak.

O srdce sa musíme starať so všetkou usilovnosťou. Musíme ho živiť modlitbou, ktorá dáva rast, spevňuje lásku, obnovuje pokoj, ktorý nesmieme stratiť. Stále znova si overujme, ako sme na tom vo vzťahu k Bohu. V zdravej, dobrej komunikácii s Ním dostávame posilu a ochranu pred vecami zvonka aj zvnútra. Zo srdca musíme vylúčiť všetko, čo by mu škodilo. Obnoviť si cnosti, očisťovať myseľ od nedobrých myšlienok, čítať, počúvať a meditovať Slovo. Živiť sa Slovom. Brať ho vážne, žiť zo Slova. Prijímať Eucharistiu, zamilovať si liturgiu, očisťovať srdce od všetkého, čo v ňom nemá byť vo sviatosti zmierenia, ktorá okrem očistenia dáva posvätenie. Tak môžeme mať zdravé srdce, v ktorom prebýva Boh, a môžeme ho dávať iným aj bez slov všade tam, kam pôjdeme. Tak môžeme pocítiť radosť z Boha, a aj z ľudí.

+

Buďme nositeľmi pokoja, šíriteľmi lásky, budujme seba a vzťahy s inými, ako nám hovorí Ježiš. Učme sa bez prestania v škole lásky a odpúšťania, všetko konajme múdro, triezvo a s láskou. Ako nás učí a vedie Boh.