Počas prednášky o epidemiológii, prišla reč aj o hygiene. Hygiene ako takej, ale aj o hygiene ducha, význame viery a vtedy profesorka položila otázku: „Je tu niekto, kto sa modlí?“ Do ticha zaznel môj chvejúci, ale rozhodný hlas: „Áno, ja sa modlím a nehanbím sa za to. Ježiš Kristus je pre mňa priateľom, s ktorým mám osobný vzťah a ktorý budujem každý deň modlitbou.“ - No nie vždy tomu tak bolo.
Ako som tu už v inom článku písal, päť a pol roka som ako civil býval priamo v kláštore redemptoristov ako laický misionár. Popri službe na misiách tu bol dostatok času na osobnú aj spoločnú modlitbu, každodenné sv. omše, na bohatý sviatostný život, spoločné rozhovory. Jednoducho, tento čas bol akoby skleník pre môj duchovný život so všetkým potrebným.
Po spoznaní cesty osobného povolania a rozhodnutia sa pre ňu, prišlo obdobie radikálnych zmien. Prípravy a realizácia svadby, dvakrát zmena zamestnania, rekonštrukcia našich obytných priestorov, škola popri zamestnaní. Jednoducho zemetrasenie, ktoré narušilo istý zabehaný harmonogram. Cez toto všetko sa mi darilo prejsť s odretými ušami vďaka tomu, čo som ako špongia nasal počas času v kláštore. No nasledujúce obdobie, „starosti života“, (Mt 13.22) začali dusiť moju modlitbu, a tým aj duchovný život ako taký. Pamätám sa, že raz po prečítaní takmer celých novín som sa donútil k dvadsaťminútovej modlitbe a na môj netrpezlivý povzdych v jej polovici: „Ešte desať minút do konca?“ Z času na čas sa vo mne ozývalo tiché volanie k modlitbe, ale moje „úspešné“ ignorovanie tohto volania spôsobovalo stále väčšie vysýchanie. Občas sa moja modlitbová aktivita zvýšila, hlavne pred nejakou akciou, aby nikto nezbadal moje suchoty. A keď sa niekedy v spoločenstve o osobnej modlitbe hovorilo, so zahanbujúcim pohľadom do zeme som očakával ukončenie tejto témy. Nie raz – uvedomujúc si svoje živorenie a pretvárku, smerovalo k Bohu moje volanie, aby zmenil to, čo ja zmeniť nedokážem.
A zmenil. Bolo to pred vyše štyrmi rokmi a použil na to niekoľko okolností. Prvá, a myslím, že základná bola tá, keď sme v spoločenstve podpisovali našu internú každoročnú zmluvu. Vediac, že zlyhávam (hlavne v modlitbe), preto ešte pred samotným podpisom pred ostatnými som so zlomeným srdcom Ježišovi povedal: „Pane, chcem dodržať, čo podpíšem, ale bez tvojej pomoci to nedokážem.“ Tento môj dobrovoľný záväzok (zmluvu) predovšetkým vo vzťahu k nemu zobral vážne. O pár týždňov nato som sa začal zobúdzať o pár minút skôr ako inokedy a po zistení výsledkov nočných zápasov NHL a toho, ako sa darilo našim hokejistom, som začal upriamovať pozornosť na Boha. Na to, aby Boh úplne prebudil moju modlitbu, využil zmenu času z letného na zimný. V priebehu niekoľkých dní ma už nezaujímali výsledky NHL, ale ON. Neviem, či sa mi podarí slovami vyjadriť to, čo sa začalo diať. Zrazu nebol pre mňa problém vstať bez budíka a nielen o pár minút skôr, ale oveľa viac a potom ten čas venovať Bohu. Ba čo viac, poobede a večer pred spánkom ma napĺňala akási netrpezlivosť, túžba „len už aby bolo ráno“. Bola to radosť vstávať do tmy a ticha a je priam neuveriteľné, s akou ľahkosťou som sa ponáral do Božej prítomnosti, chúlil sa do Jeho náručia a nechával sa prikryť a prenikať Jeho láskou. A tiež, ako rýchlo plynul čas. Stávalo sa, že keď mi zaznel nastavený signál mobilu, mysľou mi prebehlo: „Och nie, to už musím ísť?!“ A neraz mi pri vyprevádzaní z modlitby do práce a dňa hlboko v srdci zneli slová: „Ďakujem ti, že si odpovedal na moje volanie.“ Občas ma prenikali pochybnosti, či to, čo sa deje je normálne. Vtedy som Ho prosil, aby odňal odo mňa to, čo prežívam a premenil to na milosť vernosti do obdobia suchopárnosti.
Božiu intervenciu vidím nielen v tom, že moje srdce zobudil, ale aj v tom, že ho udržiaval v bdelosti. Napríklad časťou z istej knihy od p. Cantalamessu, kde píše o modlitbe ako krasovej rieke, či ako o rozhovore a jeho častiach (uverejnené to tu bolo v sérii troch článkov pod názvom Tajomstvo obnovenia modlitby ). Tiež hudbou, a to predovšetkým od Jeremyho Riddla, zvlášť vrúcnosťou piesne What Can I Bring, ako aj zodpovednosťou a vedením misijného laického tímu mladých v Gaboltove.
Po dvoch rokoch vyššie opísaného prežívania modlitby a oživenia duchovného života spomínaná suchopárnosť prišla a mne bolo jasné, že o modlitbu mám zápasiť. Veľmi jasne som vnímal, že prichádza čas môjho rozhodnutia. Nového rozhodnutia sa pre Boha, pre modlitbu, a to za akýchkoľvek vonkajších či vnútorných okolností.
Modlitba je súčasťou môjho každodenného života. Niekedy je pre mňa, akoby loďkou na ktorej Ježiš utišuje búrku, keď mnou lomcuje. Inokedy náručím, v ktorom nemusím nič vysvetľovať, ale i miestom pokoja, intimity. Miestom, kde prosím o múdrosť múdro viesť „svojich poddaných úradníkov“ (Sir 10. 1-2): myšlienky, predstavy, emócie, skutky. O silu v mojich slabostiach a pokušeniach. Je školou, kde sa učím mlčať, počúvať, rozoznávať, ale tiež odpúšťať, prijímať a ďakovať za svoj kríž. Vzhľadom na môj „prospech“, žasnem, aký je On trpezlivý. No predovšetkým je to miesto, kde prichádzam ku zdroju bezpodmienečnej lásky, ktorú tak bytostne potrebujem.
Pre modlitbu mám vyhradený čas ráno, ale ona ma aj po opustení „domácej kaplnky“ spontánne prenasleduje, keď sa ako spomínaná krasová rieka, samovoľne vynára v priebehu dňa a ktorá mi pomáha nielen uvedomovať si Božiu prítomnosť kedykoľvek a kdekoľvek, ale ma aj do nej ponára.
Pri čítaní týchto riadkov, niekto môže nadobudnúť dojem, že ich píše expert na modlitbu. Možno to je prekvapujúce, ale ak sa pýtam seba, či sa viem modliť, moja odpoveď úprimná a bez falošnej pokory je: neviem, či sa viem modliť (Rim 5.26)? Keď vidím svoju biedu, nemohúcnosť a roztržitosť, pochybnosti, boj s posteľnou príťažlivosťou, ako aj o vernosť, skôr si myslím, že nie. Ale to nie je dôvod nemodliť sa. Robím to a chcem robiť pretože aspoň takým spôsobom môžem pomôcť iným. Robím to a túžim i naďalej pretože nechcem sklamať Volajúceho, ale vstupovaním do modlitby tak tíšiť náš vzájomný smäd.
Jozef