Bude to znieť čudne, ale trochu závidím tomu zmorenému ‘priateľovi z cesty’. Viem – nemal čo jesť a nemal kde spať. Ale mal oveľa väčšie bohatstvo: niekoho, ku komu mohol prísť aj ‘nevhod’. Skutočného priateľa. (o Lk 11,5-13)
Myslím, že nemám veľa priateľov, ku ktorým by som mohla prísť o polnoci neohlásená. Väčšina našich stretnutí prebieha vtedy, keď to vyhovuje obidvom stranám. Lebo prísť k niekomu vtedy, keď ma nečaká (a on nečakal, inak by tie chleby predsa kúpil), dokonca v dosť nevhodný čas a úplne núdzna – a mať vôbec odvahu zaklopať... to vyžaduje mať veľkú dôveru v priateľstvo; vedieť sa spoľahnúť, že nájdem náruč, aj keď neprinášam nič, iba potrebujem.
Chcela by som byť týmto núdznym pocestným.
Ale chcela by som byť aj tým, ktorý ho prijal.
Je sladké vedomie, že mi niekto tak verí, že v svojej núdzi príde, lebo JA som ten domov, kde si chce oddýchnuť. Je krásna predstava mať srdce, ktoré objíme a ustelie, a potom – vidiac v priateľovi hlad – neváha aj o polnoci ísť a pýtať od iného priateľa. Tiež ‘nevhod’. Je veľká vec aj mať takého bohatého priateľa, ktorý má v každú chvíľu ‘dosť chleba’ na rozdávanie. A hoci možno nemá až takú ochotu (v teplej postieľke je mu akosi ťažšie precítiť biedu tretieho), predsa je toto priateľstvo aspoň natoľko blízke, že ho dokáže ísť o polnoci zobudiť.
Srdcu priateľa dodáva neodbytnosť nesmierny hlad toho, koho má rád.
Veď mohol by skúsiť klopnúť raz, dvakrát, vrátiť sa domov a povedať: ‘Ten boháč mi nechcel nič dať!’; pokrčiť ramenami, že ‘vina je inde’, on predsa urobil, čo mohol.. mohol by poohovárať, že ‘pracháč jeden, on si to nevie predstaviť..’ – to my sme takí. Len si nepohnevať tých bohatších, vplyvnejších, ‘pána doktora’, prílišnou otravnosťou pre druhého (čo keď my raz niečo budeme chcieť)... och!
Tento priateľ je iný. Ježiš vraví: Vstane a dá mu, čo potrebuje. Lebo ak jeho hladný priateľ potrebuje, potom AJ ON potrebuje. Priateľské srdce je zjednotené v potrebe s druhým, nie akoby bola jeho; ale že JE JEHO.
Napokon, chcela by som byť aj ten tretí – mať čo dať. Druhým, aby to posunuli ďalej. Možno bez toho, aby sa vedelo, odkiaľ ten ‘chleba’ je. Možno tak, aby sa ďakovalo len tým druhým.
Chcela by som byť všetkými troma, ale najviac tým stredným. Chcela by som byť priateľom. Lebo ak je Pán tým bohatým, u ktorého treba klopať, potom by mi stačilo neodbytné srdce, čo nosí v sebe potreby druhých, aby som vyprosila VŠETKO.
...len aby som ich pustila dovnútra...