Vonku leje.

Vonku leje a ja sa tak cítim. Niektoré dni, obdobia, chvíle, by bolo prosto lepšie prespať (to je len zdanie... v skutočnosti treba bdieť v každom dni). Ale ja premýšľam, prečo je také dôležité aj dobré prežiť ich naplno. Lebo keď leje, tak zem nasáva, prijíma do seba koľko vládze, koľko sa zmestí, vie, že každá kvapka sa jej zíde. Na chvíľu to nemusí vyzerať dobre, vody môže byť priveľa, môže ostať chladno (aj v  duši), všetko je zamračené, šedivé a neútulné. Romantická predstava o padajúcom letnom daždi, krásnej búrke sa nevyhnutne rozbije po chvíli, keď všetko premokne a ostane len chladno... a mokro.

A predsa ten čas, nemilý, tmavý, vlhký, nútiaci skryť sa niekam do bezpečia, nesie v sebe znamenie života, obnovy, očisty, a zároveň istotu, že raz skončí, odíde, vyprší sa do sýta a oblaky sa rozplynú. A znovu príde deň, do ktorého sa oplatí vstať a byť a žiť a dívať sa na všetko to živé, nové, čisté, zelené, voňavé.

Chcem sa naučiť mať rada aj dni, keď prší (v duši), ale nechcem si ich zamilovať príliš. Nie sú pekné samé pre seba, sú dobré v tom, čo prinesú. Tak chcem na ne hľadieť. Je potrebné dovoliť dažďu prísť a urobiť svoju prácu a zniesť všetko to, čo so sebou nesie. Ale človek by nikdy nemal milovať dážď viac, ako slnko.

Premýšľam nad výzvou do ustavičnej radosti a premýšľam, ako ju žiť bez toho, aby sa stala prázdnym divadlom alebo popieraním pravdy, či dokonca pokrytectvom. Premýšľam nad slobodou a chcem veriť, že je pre všetkých, aj pre mňa, možná a na dosah ruky, žiteľná, že sa dá ochutnať a že sa v nej dokonca dá byť. Chcem si ju obliecť a nosiť ju ako to naobľúbenejšie pyžamo, ale zatiaľ ju pričasto vyzliekam a odhadzujem do zimného šatníka na iné chvíle. Ježiš zaplatil za to, aby som ju mohla nosiť ako každodenný odev a ja sama neviem, prečo často navlečiem na seba starý a stuchnutý kabát dávnych bolestí a zranení a oblečiem ho celkom navrch a zakryjem ním všetko to nové, čerstvé a dobré, čo robí Boh. Smrdí mi a predsa v ňom som... a mám pocit, že je tak nejak stále mojou súčasťou a prikyvujem tomu, kto mi ho podal, doniesol a prinútil obliecť.

Akoby ma mal pred niečím chrániť a pritom len bráni životu rozkvitnúť. Chcem si ho vyzliecť a stať sa zemou, ktorá nasáva všetko, prijíma, lebo túži po živote, novote a čerstvej vôni... a neobáva sa byť na chvíľu mokrá, lebo vie, že práve to ju oživí.

Som si istá, že všetko, čo Boh dal, všetko čo Ježiš urobil dostupným, dosiahnuteľným a možným, všetko, čo mi daroval, je tu a je to tu pre mňa. Chvíľami som mala pocit, že som možno výnimkou a že pre mňa to celé tak úplne neplatí. Ale to nie je pravda. Boh mi v Ježišovi daroval všetko. A ja deň za dňom, dážď za dažďom spoznávam stále viac celé bohatstvo, ktoré som získala spolu s Ním. A tak, hoci by dnešok možno zdanlivo bolo lepšie prespať, mám radosť, že napriek tomu môže byť pre mňa dňom vyzliekania starého kabátu. A ktovie, možno vybehnem do dažďa a užijem si život v ňom, pretože sa mám kam vrátiť.