Pokánie nemá nič spoločné s odsúdením seba samého. Pokánie je okamih, kedy svoju myseľ obrátime od klamstiev k pravde, od strachu k pokoju, od úzkosti k dôvere. Je možné, že nás diabol hriechom zahnal do kúta zahanbenia a strachom z hnevu Otca nás drží v šachu. Pokiaľ naše zmýšľanie súhlasí s tým, čo diabol hovorí, potrebujeme pokánie - premenu zmýšľania. "Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici" (Rim5). Naše pokánie neslúži na to, aby Boh mohol zmeniť svoj názor o nás, nezískavame si ním odpustenie, nezasluhujeme si ním nanovo Jeho priazeň a lásku. Pokánie, to je návrat domov v istote Jeho lásky. Pokánie nie je vstupenka, je to skôr zobudenie sa späť do pravdy - Boh ma miluje!. Nemá nič spoločné so zúfaním, pocitom beznádeje, s pohŕdaním sebou samým, sebaľútosťou. Vždy vedie k slobode a pokoju a niet v ňom odsúdenia. "Už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi" (Rim8).
Márnotratný syn menil svoje zmýšľanie tým, že si hovoril "nie som hoden volať sa jeho synom" (ochotný prijať miesto sluhu v dome svojho Otca), ale Otec menil zmýšľanie svojho syna tým, že mu dokázal (radosť, objatie, prsteň, topánky, šaty), že Jeho synom je! Niekedy si myslíme, že Boh nás očakáva, že ponížime samých seba na úroveň sluhov, aby nám mohol vrátiť naše postavenie synov a dcér, a nedokážeme vidieť, že celý ten postoj syna bol vlastne strašným bláznovstvom, ktoré pramenilo v strachu, že ak by sa domov vrátil ako syn, Otec by s ním vyrazil dvere... Berieme však v tomto postoji do úvahy, že Otec syna objal skôr, než povedal čo i len jediné slovo? Áno, ten Otec, ktorého syn reálne opustil a nechal samého, akoby už bol mŕtvy, ten otec, ktorého sa syn formálne vzdal, keď si vzal dedičstvo za jeho života a začal ho používať, ten Otec, ktorého syn premárnil všetko, čo mu Otec daroval... svojho syna nikdy nevidel inak, než ako syna. Otec doma nesedel s plánom "príjmem ho, ak sa vráti a vyzná, že mu stačí byť mojím sluhom, potom mu vrátim jeho prsteň a šaty, ale inak nie."