Sedela som na skale s hlavou v dlaniach a pocitom, že už nič nebude také predtým. Ako môže, keď všetko je tak veľmi ťažké?  Cítila som slanosť sĺz a príboj mora udierajúci o skalu. Zdvihla som zrak a uprela som ich na slabé svetielko v diaľke. „Ach, tak tam sa mám dostať.“ Znovu som bezútešne sklonila hlavu a začala vzlykať. Nemám krídla, nemám nič, čím by som sa tam mohla dostať. Všetko bolo také zložité, nič do seba nezapadalo. Pripadalo mi to akoby všetko bola len popletená hra farieb a slov ovíjajúcich sa okolo mňa.

„Pane tak, čo mám robiť?“ Rozprestrela som ruky  a nechala vlasy viať vo vetre. „Pane ja ťa potrebujem viac... viac než včera... viac než dokážem povedať...je čas aby si mi ukázal cestu, ja už sama nevládzem.“

Je ako vietor, nemôžeš ho vidieť, ale môžeš ho cítiť.

„Prosím len na malú chvíľku, buď tu so mnou a ukáž mi cestu.“

„Ja som tu.“

„Ale, ja ťa nevidím.“

„Vidíš, tie svetlá?“ Pozrela som sa do tmy predo mnou. Tam kde som predtým videla jedno vzdialené svetielko, črtali sa ďalšie majáčiky rozprestreté všade, kam som dovidela.

„Niekedy sa hľadíme na cieľ ako na niečo, čo by sa malo stať práve hneď teraz. Pravdou je, že cesta k cieľu je oveľa zložitejšia, keď na ňu dívame ako na niečo nedosiahnuteľné. Všetky malé zastávky v tvojom živote sú na to aby si si spomenula, že som tu. Som tvoje svetlo, ktorým ti môžem pomôcť nájsť tvoju cestu. Len mi musíš veriť. Ak sa mi chceš zveriť, urob to úplne. Daruj mi svoj sen.“

„To sa ti povie veľmi ľahko, keď ty vieš, čo je správne. Ty vieš presne kade máme ísť a nestratiť sa.“

„Kráčaj so mnou. Len poď a polož nohu rovno pred seba“

„Čože? Veď tu sa končí útes a ...a ja spadnem.“

„Len to skús.“

Rozmýšľala som, čo spraviť, predsa len poslúchnuť a urobiť niečo poslednýkrát v živote je dosť riskantné a k tomu určite existujú aj ďalšie spôsoby ako zísť dole a nespadnúť. A ešte k tomu všade tá tma...

Vtom som zacítila chvenie a ešte väčší vietor akoby ma viac odtláčal od neznáma. To mi teda vôbec nepomáhalo.

„Musíš mi veriť.“

Veriť...no dobre aj tak mi neostáva nič iné.

Pomaly som zdvihla nohu a zakrúžila nad prázdnotou... naozaj tam nič nebolo.

„Aj druhú...“

V tom moje zvresknutie naplnilo ozvenou celý priestor okolo mňa.

Teda toto som nečakala. Možno preto som sa ešte viac zľakla. Mohla som byť maximálne dva metre nižšie ako predtým. Sedela som tam a tlkot srdca som cítila niekde vysoko v hrdle. Čo to malo znamenať? Nemyslím si, že by som bola o niečo bližšie k cieľu.

„A čo teraz?“ Zakričala som nado mňa.

„Nemusíš kričať, len sa postav a poď ďalej.“

No to istotne a opäť padnem možno ešte hlbšie ako predtým.

Ale tu tiež večne ostať nemôžem...

Pomaly som sa postavila a začala poslepiačky klásť nohy pred seba.  Na moje prekvapenie tam niečo bolo.  Ale čo to je? Išla som stále rovno a po chvíľke som si uvedomila, že pred sebou rozoznávam drevené dosky, dokonca som sa mohla chytiť. Bol to most. „Ach,“ celá šťastná som sa rozbehla dopredu. Konečne niečo, aspoň náznak... Veď to bol ten maják, čo som pred chvíľkou zbadala. V tom som zastala a pozrela som sa dozadu. V slabom svetle som videla skalu, na ktorú som dopadla. Stačil jeden krok vedľa a bola by som... pozrela som sa nižšie...áno,  v tej hrozivo vyzerajúcej vode.

„Tak vidíš... nevravel som ti?“

Došla som na koniec mosta a uvidela som po bokoch dva vodopády. Vyzerali akoby ich tam niekto dal len preto aby označil, že cesta končí. Končí podo mnou...

A zase je to tu. Podišla som k pravému vodopádu a išla som sa napiť. Voda vyzerala byť priezračná a čistá....

„Nie z tade...“

Ach, akoby to nebolo jedno... prišla som bližšie a vtedy mi spadla z vlasov čelenka a padala hlboko...hlbšie než slabé svetlo majáčika dokázalo osvetliť.

No dobre tak teda ten druhý... Obrátila som sa a nabrala som si do dlaní vodu. Napila som sa. Bola svieža... už dávno som nič také nechutnala.

„A teraz vkroč dnu.“

No to iste a skončím ako moja čelenka...

„Neskončíš, ideš správne...“

„Toto bolo asi najhoršie, čo si odo mňa kedy chcel...“

„Už si predsa dvakrát išla správne a nič sa ti nestalo.“

To bola pravda... Neveriacky som vkročila dnu ...Chvíľu som na seba nechala padať priezračnú vodu a potom...  bol to len zlomok sekundy a ja som sa ocitla v úzkej jaskyni. Išla som ďalej a vtom ma zaplavilo jasné svetlo. Musela som si zakryť oči...

„Otvor oči a rozhliadni sa...“

Predo mnou tiekla rieka , hlboká a aká krásna...tiahla sa ďaleko až tam, kam som vidieť nemohla...  Vpíjala sa do zelene a krásnej prírody okolo mňa. Akoby pretínala oblohu od zeme a popritom ich spájala.

„Páči sa ti to?“

Obzrela som sa za hlasom a uvedeomila som si, že stojí vedľa mňa.

„Ďakujem ti...naozaj si mal pravdu, ale ako to, že ťa už teraz vidím?“

„Vravel som ti, že ma môžeš vidieť kedykoľvek, pretože som tu neustále...“

„A z kade sa vzalo všetko to svetlo?“

Uverila si mi a nechala si sa mnou viesť...  Teraz je svetlo aj v tebe... Svetlo, ktorým uvidíš na cestu... avšak nie na všetko. Možno sa ti môže zdať hrozivé a ťažké, čo pre teba mám, ale raz pochopíš, že všetko malo svoj zmysel a bez toho by sa to nemohlo stať. Neboj sa o to, čo bude zajtra, ale teš sa práve teraz. Raduj sa z toho, že vieš kadiaľ máš ísť a ver, že sa tam dostaneš. A nezabúdaj...nikdy na to nie si sama.

„Môžem niečo pochopiť aj teraz?“

„Samozrejme... len sa pozri na to, čo bolo...“

Ukázal za mňa a ja som sa obzrela. Mal pravdu. Nikdy by som sa nedostala z ostrovčeka, na ktorom som doteraz žila. A nikdy by som nenašla jaskyňu...  Možno by som skončila ako čelenka letiac dolu vodopádom... Zrazu som videla ako všetko dávalo zmysel. Ľudia, s ktorými bol môj život pretkaný ako pavučina ... oni pomáhali mne ísť ďalej a ja im...dokonca aj udalosti, ktoré boli ťažké, kebyže sa nestanú zablúdim a všetko je ešte horšie...

Pozrela som sa naňho spýtavo ... „Ako to všetko?“

„Predstav si, že stojíš pred priehradou, ktorá ťa oddeľuje od vody pred tebou. Okolo teba je rozmiestnených mnoho ľudí...niektorí bližšie a iní ďalej...  Priehrada je vysoká a aj keď niekto vidí viac alebo menej stále vidíte rovnako, pretože kým nebudete priamo za ňou nebudete vedieť, kto mal naozaj pravdu. Preto musíte byť súdržní a vo všetkom, čo príde sa podporovať... jedine tak utkáte svoje životné cesty do cieľa...“

„Život je krásny, Lucka...“postrapatil mi vlasy a tuho objal.

Zrazu opäť nastala tma, ale okrem majáčikov, som videla už aj niečo viac. Bolo to svetlo oddeľujúce moje srdce od strachu. Už som neostávala na mieste... nekričala ani sa nesťažovala. Usmiala som sa išla ďalej.

A po pár metroch som stretla ďalšieho človeka, kľačiaceho na zemi a hľadiaceho do tmy.

„Ahoj,“ rozbehla som sa k nemu a s radosťou mu podala ruku. „ Ideme ďalej? Pozri sa tam, za chvíľu dôjdeme k rieke...“