písané niekedy v lete, ale myslím, že istú aktuálnosť to má aj dnes...:) +
Ako si vlastne nažívam?
Je pondelok, 5:00, a ja vstávam z postele, aby som stihol omšu, ktorá je o šiestej. Je utorok, 5:00, a ja vstávam z postele, aby som stihol omšu, ktorá je o šiestej. Je streda... ale veď to už ani nemusím písať. Veď aj načo, viem kedy vstávam, a iným to môže byť jedno. Alebo žeby...?
Úvodnými riadkami chcem len poukázať na akúsi, niekedy až stereotypnosť môjho (resp. nášho) chodenia do kostola. Vstávam ráno, aby som stihol omšu o šiestej, alebo vstávam ráno aby som sa mohol stretnúť s Kristom o šiestej? Možno je druhá veta synonymom prvej, no nie vždy to tak je. Neraz sa mi (nám) stáva, že prichádzame do kostola a ani si neuvedomujem(e), ku komu sa vlastne modlím(e). Je podobne, ako z príbehu starého Tadž-Mahálu:
Legenda hovorí, že bol postavený na pamiatku panovníkovej manželky. Rozhodol sa tak kráľ v dobe, keď jeho manželka zomrela. Jej rakva mala byť stredom chrámu, ktorý mal plniť zároveň funkciu hrobky. Kráľ nechcel aby chrám bol len nejakou hrobkou. Chcel ho postaviť tak, aby bol viac ako nádherný, a tak ako čas plynul, tak kráľ zabudol, že tento chrám chcel postaviť na poctu svojej manželky. Keď už boli stavebné práce v plnom prúde, začal sa kráľ prechádzať po stavenisku a všetko kontroloval. Ako sa tak raz prechádzal, zakopol o jednu drevenú bedňu, a aby sa to už viac nezopakovalo, nechal ju vyhodiť. Nanešťastie nechal vyhodiť rakvu svojej manželky, pre ktorú mal byť tento chrám postavený.
Presne tak ako kráľ zabudol na to, prečo začal chrám stavať, tak aj ja (resp. my) neraz zabúdam(e), že do Božieho chrámu mám(e) chodiť nie zo zvyku, ale preto aby som (sme) si prišli uctiť toho, ktorý sa pre nás narodil a pre nás aj zomrel.
Pane, v tento adventný čas
nám prosím pomôž nebrať
Tvoj príchod ako samozrejmosť,
ale naopak, ako niečo darované.
Amen