„Modlím sa, chodím na liturgiu, no cítim, že modlitba mi nič nedala. Nič z toho nemám.“ - Ja – ja - ja. Modlitba nie je o nás. Sú nejaké kritériá, podľa ktorých sa dá zistiť, či je v centre našich modlitieb Boh, alebo sme si centrom my sami s tým, čo od Boha potrebujeme alebo ako sa práve cítime?

Nadviažme ešte na minulý článok: Vyrušil vás Pán? Dovolili ste mu zmeniť aspoň niečo vo vašich modlitbových zvykoch? Dovolíte mu to aspoň teraz?

Ako? Preverme svoju modlitbu trojakým metrom:

Modlitba má byť KRISTOCENTRICKÁ. Preto používame aj slovo „bohoslužba.“ Naša modlitba je orientovaná na Boha a nie na to, čo všetko nám chýba a čo všetko by sme z nej chceli vyťažiť. Zjv 5, 6 prezrádza, ako to vyzerá v nebi – tam sa všetko točí okolo Baránkovho trónu.

Ježiš je cieľom našich modlitieb a rôznych foriem nášho zvelebovania Boha. Sv. Pavol (Kol 3, 16 – 17) píše: „Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ „Presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku Máriu, Vždy Pannu i všetkých svätých spomínajúc, sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme” – takto, alebo podobne, sa končí väčšina ekténií. Aj svätý ruženec je taký. V centre je Kristus a tajomstvá jeho života. Nie je tam ani Bohorodička, ani nikto z nás. Je tam, Kristus.

Ježiš zdokonaľuje naše modlitby. Je tým pravým veľkňazom a prináša za nás dokonalú obetu. Naše snaženia sú vždy len nedokonalými, sú len snahou človeka dotknúť sa Boha. Ježiš, „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 6 – 8) On je tu ten dokonalý, vždy a vo všetkom poslušný Otcovi, nie my. My máme vždy nejaké rezervy. „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!” na slávu Boha Otca“ (Flp 2, 9 – 11).

Ježiš je vzorom pre našu modlitbu. Svojou modlitbou slúžime Bohu i ľuďom. Keď pozrieme na Ježiša, vidíme toho, ktorý si vždy vybral to, čím by lepšie oslávil Otca, ktorý „svoje telo prinášal ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (porov. Rim 12, 1). Duch ho vedie na púšť? – Ide. Má tam nejaký čas zostať? – Tak tam jednoducho je. Duch ho zadrží, aby neutekal k zomierajúcemu Lazárovi. – Tak sa zdrží, aby bol jeho chorobou oslávený Boží Syn. Učeníci chcú vedieť modliť sa ako on? – Dá im príklad ako v jednoduchosti povedať Otcovi, po čom túžime a čo potrebujeme. On je ten, kto nás učí ako „sa nepripodobňovať tomuto svetu, ale premeniť sa obnovou zmýšľania, aby sme vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (porov. Rim 12, 2).

Úloha na tento mesiac: Keď sa všetko znova začne točiť okolo teba, (v práci, trápení, každodennosti) – volaj „Pane, zmiluj sa“ a urob tak znova Krista stredom, okolo ktorého sa všetko naozaj točí. Túto modlitbu kľudne opakuj, kým sa niečo nezmení.

(Nabudúce druhý meter: Modlitba má byť VEDENÁ SVÄTÝM DUCHOM a tretí meter: Modlitba má byť ODPOVEĎOU OTCOVI.)

foto kaplnky v Pastoračnom centre Nová Baňa: Matej Pirháč

článok zverejnený v časopise Misionár 3/2015