Keď som dnes kráčala domov z práce, po úzkej snehovej cestičke, spomenula som si na úryvok z dokumentárneho filmu o kňazovi, ktorý spolupracoval s Matkou Terezou. Z jeho rozprávania som si zapamätala len jednu situáciu.
V istej chvíli videl Matku Terezu, ako podala chudobnému dieťaťu misku s jedlom. Dieťa sa na ňu nie veľmi príjemne pozrelo a jedlo od seba odhodilo preč. V tej chvíli mi prebehlo hlavou, ako by som v takejto situácii zareagovala. Asi by som sa nezmohla na nič iné, ako na: „Nabudúce nič nedostaneš!“. Sestrička Terezka však urobila niečo úplne iné. Spýtala sa dieťaťa: „Prečo si to zahodil? Myslela som si, že si hladný,“ a doniesla mu ďalšie jedlo.
Rečou dnešného slangu to nemôžem nazvať ináč, ako luxusná dobrota. Luxusnejšiu som ešte nezažila. Spomínam si na moje reakcie na to, keď sa niekto nezachoval podľa mojich predstáv. Nehovoriac o situáciách, kedy som niekomu pomohla a on sa mi za to odmenil blbou poznámkou. Koľko krát som si povedala: „Nabudúce nič nedostaneš!“ Začínajú mi do seba zapadať tie myšlienky o úzkej ceste a nastavení druhého líca, ktoré ma stále tak iritovali. Možno naozaj nemusíme druhým dovoliť skákať nám po hlave. Stačí, ak zraneným dušiam dáme druhú šancu.