Zdravím Robert,

Čo s tým urobíme? Ja si myslím, že každý jeden kresťan by si mal uvedomiť, že Boh od nás prioritne nič striktne nežiada. Plnenie Božích prikázaní, plnenie Božej vôle a žitie svojho života podľa Božej pravdy (podľa Biblie), sú bez vzťahu s Bohom-Otcom len mŕtvymi úkonmi bez lásky a slobody - "ja mám, ja musím"; nie "ja rád". Myslím, že by mohlo byť rozumné, aby si toto bratia a sestry v Kristovi uvedomili. Každý náboženský úkon, ktorý je bez lásky a bez vzťahu, každý "dobrý skútok", každý ruženec a sväté omše konané preto, "že musím", sú podľa mňa ničím, "lebo lásky (by) som nemal". Či už voči blížnemu alebo voči Bohu. Každá náboženský formálny je, ako keby ani nebol. Neužitočný a nezmyselný. Otec si z nás urobil sluhov, či adoptívnych synov?! Ak je obraz márnotratného syna synonymom človeka vracajúceho sa k Bohu-Otcovi, je teda tento milostivý otec márnotratného syna obrazom živého Boha-Otca, ktorý dal synovi slobodu urobiť si po svojom bez toho, aby sa na neho hneval alebo si synovu priazeň či postoje nárokoval spôsobom „máš povinnosť“ a „musíš“?

Keď si uvedomím, že slobodu, ktorú mi Boh dal, a prijmem mentalitu Božieho dieťaťa, zistím, že Božia vôľa nie je len veľkolepý Boží zámer na uskutočnenie niečoho ťažkého, náročného, alebo neviem ešte takého. V zmysle Božej lásky, Božieho otcovstva a môjho vzťahu s ním, vnímam Jeho vôľu ráno keď vstanem a bozkám manželku na čelo, vynesenie smetí po ceste do roboty, pozdravenie susedu, s ktorým sa nemám v láske (a nehrám sa na vyššieho, ale v rámci túžby po zlepšení môjho postoja voči nemu to urobím), inému úplne neznámemu susedovi z xtého poschodia, ktorému padajú kartónové obaly, pôjdem za ním, aby som ich pozbieral, aby nemeral cestu od košov ešte raz; keď prídem do roboty, menej sa snažím reptať na šéfa, pozdraviť kolegov, žehnať im. Keď vidím, ako šéfstvo robí nelogické rozhodnutia, žehnať im namiesto nadávok (i keď len v mysli), byť možno pripravený prijať pozíciu, ak by som sa do vedúcej pozície dostal, a konal v nej podľa Božej pravdy.

Každý krok po ulici je priestor nato, aby som žehnal okoloidúceho človeka, aby som sa na neho usmial, dal mu prednosť, pozdravil ho. Každá jazda autom je priestorom nato, aby som pustil chodca cez zebru, učil sa nenadávať na nezodpovedného šoféra pre mnou, či vedľa mňa, priestor, aby som ho v krátkosti požehnal, a poprosil Otca, nech ho naučí sa správať.

Prechádzka po ulici mi dáva priestor, aby som mal oči otvorené, vnímal ľudí, svet, všetko v súvislostiach, a keď vidím, že chlapík nevie otvoriť kapotu motora na svojom Passate, tak sa ponúknem a pomôžem mu ho otvoriť. A pritom zistím, že jeho kamoška spálila motor a teraz plače, lebo sa bojí svojho priateľa (auto bolo iného človeka). Kapotu otvorím, hodím v duchu príhovor k Otcovi za to dievča, a pokiaľ je možné pomôžem ďalej. Moja manželka pochopila vážnosť ich situácie, a sama pokojne odišla domov a pomodlila sa po ceste za nich tiež.

Cesta do autoservisu skratkou mi dáva priestor pomodliť sa za účastníkov autonehody, ktorá skratku upchala. Zbadám autonehodu, rozčúlený sa obrátim a idem späť. Na najbližšej križovatke sa zas otočím a zaradím sa znova do kolóny, sám nevediac prečo som takúto „blbosť“ urobil. Vidina rýchleho odstránenia nehody? Áno, najprv. Keď však vidím, že na miesto nehody fičí hasičské auto, tak sa začínam modliť. Medzitým sa pomodlím a prosím o požehnanie, preto hasičov, záchranárov aj policajtov. Potom som pocítil, že už tam nemusím byť. A otočil som sa a išiel do servisu dlhšou trasou.

Môj život možno nie je ničím značne výnimočný. Žiadny honosný Boží zmysel, ktorým by som naplnil posvätnú Božiu vôľu. Denne však túžim byť Otcovým synom tam, kde prídem. Nie vždy to zvládam. Keď to aj nezvládam, prosím Otca o pomoc. Ale nech je odo mňa ďaleko konanie LEN PRETO, aby som splnil literu zákona. Nechcem žiť zviazaný výberom starého zákona. Nechcem žiť pred Bohom ako človek, ktorý musí to a to splniť, aby som bol „dobrý pred Bohom“ a potom sa ešte trápiť, ak som to nesplnil dokonale.

Môj život je sám o sebe výnimočný. Môj život, moja existencia je výnimočná, lebo už len samotná moja existencie potešuje Boha. Otec sa teší zo mňa, teší sa zo mňa, zahŕňa ma láskou, milosťou, podporou, mocou, ktorú mi prisľúbil vo svojom Synovi, Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého. Som si vedomý, že Otec ma tak má rád, že premýšľa, čo ešte ďalšie a lepšie by mi dal, pretože aj On sám sa teším, keď žijem požehnaný život v plnosti, v plnej radosti, teda v Ňom.

S týmto postojom v srdci je pre mňa 7 vrchov akousi métou niečoho úplne prirodzeného, čo chcem žiť a do istej miery žijem. Som energetik, pracujúci v štátnej sfére. Vidím kopec vecí, s ktorými sa ako jedinec nie vždy stotožňujem, čo ma však podnecuje k modlitbe a žehnaniu. Nie som na vedúcej pozícií, nemám autoritu na ovplyvnenie vecí v rámci štruktúry podniku. Vnímam však priestor, ktorý mi Boh dáva i na tú „obyčajnú“ modlitbu. Som však autoritou v rodine, v spoločenstve, v neziskovke, istou autoritou v rámci sociálneho prostredia, v ktorom sa nachádzam. Túto autoritu ale vnímam ako možnosť ovplyvňovať veci cez optiku Božej pravdy, (no sám často prosím, aby som túto autoritu nepoužíval ako Tomáš, ako ten čo chce byť mocný).

Fuch, asi tak.