Pred niekoľkými rokmi som dostala relikviu svätej Bakhity. Netušila som kto to je, ale bola som v tom čase zapálenou zberateľkou „relikvii“ a tak som to neriešila. Občas som ju vytiahla z breviára a prehovorila jej do duše, aby sa z neba o niekoho postarala, alebo niečo „vylóbovala“ pre nás – pozemšťanov.

Po nejakom čase som videla o nej film.

 Jej život nebol ani zďaleka prechádzka ružovou záhradou. Naopak.

Keď mala 9 rokov, ukradli ju a predali do otroctva.  Prežila taký šok, že zabudla nielen to, ako sa volá dedina, kde žila, ale aj svoje meno.

Jej noví páni, ktorí nemali v pláne s ňou zaobchádzať „ľudsky“. Veď bola iba otrokyňa bez mena.

Nie, nie. Kým ju predali, dali jej  nové. Nazvali ju: BAKHITA – v preklade to znamená „Šťastná.“

Jej dni plynuli ako irónia tohto mena....

Žila ponorená do utrpenia.

Bola bičovaná, hladná, ponižovaná... jednoducho „handra,“ ktorá je k dispozícii vždy, keď niečo treba spraviť, alebo utíšiť niekoho pudy...

... Nepoznala hodnotu človeka, nieto ženy, nieto samej seba....

Po jednom bičovaní ostala ležať v kaluži krvi...

Zo stehna jej vojaci, (ktorí vykonávali iba rozkaz svojich pánov) vytrhli kus mäsa. Musela niekoľko týždňov ležať bez pohnutia, vo veľkých bolesťiach

Viac krát aj ušla od svojich krutých pánov, no vždy ju chytili a vrátili späť.

Potom?

Bolo horšie  a ťažšie ako pred tým....

No nezúfala. Žila zo dňa na deň – verná povolaniu existencie človeka.

A predsa, prišli aj lepšie časy.

Dostala sa do Talianska, kde otroctvo bolo už dávno zrušené. Tu  pomáhala v jednej rodine a starala sa o dievčatko.  Jej rodičia po čase  museli odísť do Afriky a ju i svoju dcérku dali rehoľným sestrám do kláštora.

Tu sa stretáva s Niekým, koho prítomnosť už dávno cítila vo svojom srdci. A aj keď vidí že v minulosti prežila veľa bolesti a zla, vníma túto chvíľu ako dar...

.... Prešlo niekoľko rokov a prebehlo niekoľko udalostí....

 Slobodne a dobrovoľne sa rozhodla slúžiť Bohu ako rehoľná sestra.

Neprestala vnímať bolesť a utrpenie a bolesť. Neprestala spomínať na Afriku.

Pri každom pohľade do zrkadla videla svoje zbičované telo a mala pred očami svojich „tyranov...“

A predsa hovorila: „Pán ma zachránil pre lepšie veci.“

Bingo. Príde čas, keď sa bolesť skončí.

No neznamená to, že odídu spomienky...

Ani rany sa nestratia...

Ani skúsenosti....

Ťahy, ktoré život daroval sú nemenné. To čo sa môže zmeniť je iba pohľad na ne.

Ale poďme naspäť k Bakhite.

Raz do ich spoločenstva prišiel biskup a keď zbadal túto černošskú sestru, spýtal sa jej: „Čierna sestra, čo tu robíte?“

 Dostal jednoduchú odpoveď: „To isté čo vy: Plním Božiu vôľu.“

Poznám ľudí, čo presne vedia povedať iným, čo by mali robiť a čo nerobia.

Majú pocit, že vynašli „patent na Božiu vôľu.“

Možno si iba osvojili techniku manipulátorstva, ale to tu nemám v pláne rozoberať.

Skôr sa pýtam, čo je to BOŽIA VÔĽA PRE MŇA I PRE TEBA?

Nehýb sa.

Stoj.

Seď.

Plač.

Hnevaj sa.

Raduj sa.

Len ostaň na mieste kde si.

Božia vôľa je istota, že NIEKTO o tebe vie.

Aj keď ťa bičujú...

Aj keď tebou manipulovali /či manipulujú/

Aj keď si všetky svoje pocity musel /musela/ potlačiť hlboko do svojho vnútra

Boh je s tebou...

A Božia vôľa?

Keď tak premýšľam nad „Čiernou Bakhitou“ a nad nami „Belochmi“  napadlo mi, že Božia vôľa je šachovnica nášho srdca, kde hráme šachový turnaj našich myšlienok, predstáv, plánov  s plánmi Boha.  Jeho taktikou je aj to, že postrčí svoje figúrky cez ľudí.

Pozná nás.

Vie že neradi prehrávame...

Že z času na čas zvalíme aj jeho rozostavaných pešiakov,  Kráľov, či Dámy v našom srdci.

Vezmeme si šachovnicu a povieme mu: „To je moje, na toto územie svojho srdca už nepustím žiadneho človeka a ty – Bože sa môžeš iba pozerať, a žehnať (našim plánom).“

Boh počká....

Kým sa znova upokojíme a pomaličky postavíme na štart svoje figúrky....

Začína s nami hrať o d začiatku.

Dnes mňa „belošku“ naučila „čierna Bakhita“, že Božia vôľa je „častejšie“ náročnejšia, lebo robiť správne ťahy života často bolí....

Ona vytrvala.... Skúsime to aj my?

Bakhita, máš dnes sviatok a ja odovzdávam pod tvoju ochranu tých, ktorých som dnes stretla. Všetkých chorých na tele i na duši. Zvlášť človeka, ktorý pre svoju bolesť , ešte  nedokáže vidieť svoju veľkosť. Prosím, vypros mu milosti, aby mal odvahu začať znova na mieste kde je... a aby neutekal....  Amen.

PS: V komentári, môže byť miesto aj pre tvoju modlitbu