Sedím v čakárni pred ambulanciou. Pacienti sa vlečú ako slimáci. Akoby zastal čas. Iba hodiny na stene majú naponáhlo. Dnes je taký zvláštne smutno –( bez)myšlienkový deň. Deň, kedy si podaktorí z nás vzdychnú: „Už sa mi nechce ani žiť.“

V tom sa otvoria dvere. Po chodbe sa rozhliada babička opierajúca sa o dve francúzske barle. Všetci otrávene pozeráme na ňu.

Kývne hlavou na pozdrav a namieri si to ku mne. Vedľa mňa je ešte voľné oranžové kreslo. Pohodlne sa usadí a okolo seba porozkladá sedliacke sukne. Obzrie sa. Každý niekde čumí. Buď do novín, mobilu alebo dospáva nedospatú noc.

„Jáj, to je život,“ obráti sa ku mne a bez dlhších úvodných zoznamovacích rečí spustí. „Je to v tom svete všetko naopak. Dcéra sa mi rozviedla, syn žije nadivoko. Vnuk je ten, ako sa to povie, drogista, a za mnou nikto z nich ani len nepríde.“ Nasleduje nádych, pohmýrenie sa v kresle. A všetko začne znova „A viete čo. Už ani moc kamarátiek nemám. Všetky umierajú. Ide to jako keby ich niekto bral na vidly.“

Usmievam sa. Chcem k tomu niečo dodať, no nestihnem. „ A ešte vám niečo poviem. Tá dnešná mládež, to nevie nič iné, iba nad ránom  vrieskať na ulici. Toľko sa za nich namodlím. A pozri sa, ešte aj pátričky sa mi roztrhli. Nič v tomto svete nedrží v kope.“

Konečne prišlo vyslobodenie a z ambulancie sa ozvalo moje meno.

O chvíľu som vyšla von s receptom v ruke.

„Poď sem,“ mierila na mňa prstom babka.

„Ach pane,“ pomyslela som si, „ešte mi niečo (ne) pozitívne zabudla povedať?“

Naklonila sa k môjmu uchu a vyhlásila. „Chcem, aby si vedela, že aj keď je všetko hore nohami, tak každé ráno, vezmem svoje kosti obalené svalmi a starou kožou a vstanem z postele. A ešte niečo si z tej postele nezabudnem vziať.  Zdravý sedliacky rozum a modlitbu, aby ma Pánbožko chránil. Aj keď ma na tejto zemi nikto nemá rád a nikto ku mne nepríde na buchty, verím, že tam hore sa to zmení.“

Potom sa na mňa veľa vravne pozrela a vydala pokyn: „A teraz si zeber svoje kosti a svaly a utekaj sa liečiť.“ Poďakovala som sa jej a vyštartovala som na ulicu.

Svietilo slnko a fúkal chladný vietor...

 Skontrolovala som , či som si nezabudla obyčajný sedliacky rozum a prosbu o Božie požehnanie.

Mala som oboje. Nosím ich v sebe.

Veď Boh požehnal ľudí už len tým, že sám si vzal naše telo a stal sa človekom...

A hoci mám od rána slimačí deň, usmievam sa...

Mám nádej, že každý prúd všednosti, smútku, či bolesti, samoty, alebo obety sa raz zmení....

Raz, keď vstaneme z tohto pozemského sna...

Keď dostaneme nové telá... s novou kožou...

Keď si budeme istí, že jediné, čo nás obklopuje je láska....

Hádžem udicu modlitby....

za tých, ktorí trpia a chcú svoje utrpenie niesť sami, hoci tušia, že je pre nich príliš ťažké....

za tých, čo sú sklamaní, lebo verili v lásku a pritom to čo poznali,  bol len „jej odraz na vodnej hladine.“

za tých, čo sú sami a strácajú nádej, že sa oplatí ešte o niečo bojovať

za tých, čo chcú byť svätými skôr, ako sa stali dobrými ľuďmi....

za nás, aby sme dokázali žehnať aj vtedy, keď vieme, že ak otvoríme oči, obklopí nás  tma únavy...

Snáď chytím na udicu svojich modlitieb Božie Srdce a „presvedčím ho“ aby nalialo novú nádej ľuďom, ktorí kráčajú  po podobnej ceste ako babka s francúzskymi barlami.

Snáď ho „ukecám“, aby obrátil srdcia detí voči rodičom, a aby nás ľudí, znova naučil vážiť si vzťahy, aby sme nemuseli čakať kým, vstaneme z tohto pozemského sna.

PS.

Nezabúdajme, že v každej tme vidno aj najmenší plamienok.....

a že ak by tma nebola – nemohli by sme sa tešiť z východu slnka.

Tma aj svetlo má v živote človeka cenu... Skúsme ju „odvážiť“

Ak sme v tme prijmime svetlo, čo nosia iní....

Ak sme vo svetle  nezabúdajme na tých, čo kráčajú v tme....