Omša je v plnom prúde. Z reproduktorov sa ozýva pašiový príbeh. Snaží sa vtlačiť do uší i do sŕdc. Všetci sa tvária ako vďační poslucháči. Iba Emma nie. Má už päť, ale.... kostolný spev volá stále „vŕzganicou.

Rozhodne sa pre protest.

Občas sa pokúsi napchať svoje malé dlane do uší. No keď na ňu starká pozrie, hneď vie koľká bije a ruky premení na modlitebné antény.

No iba na chvíľu. Aj keď pašie nie sú hip-hopovom rytme – ťahá ju to do tanca. Tu pomôže starenkina ruka. S pokojom ju položí na vnučkino plece.

Emma zagúľa očami a obzerá sa okolo. „Babí, pozri, ani on to nemôže počúvať,“ vyhlási polohlasne.

„Kto?“ Nechá sa starká strhnúť vnučkiným konštatovaním.

„On!“ zamieri prstom na zahalený kríž. „Vidíš ho? Ježiša! Schoval sa pod fialovú látku.“

Oči sa im stretli a prišiel čas na ďalšie, tento raz hlasné vyhlásenie.

„Tak vidíš, to že v kostole spievajú čudne, netvrdím iba ja. Aj Boh so mnou súhlasí.“

Starká sa obzrie okolo. Stretne niekoľko úsmevov. Potom sa začervená, povie zopár slov a usadí vnučku hlbšie na sedadlo

O chvíľu vidím, že sa ku mne niečo z pod lavice sunie... Vlastne vylieza. Najskôr jedna noha, potom druhá a už je to pri mne...

Emma – podlezníčka.

„Budem sedieť pri tebe,“ šepká. „Lebo už ma z nich bolia uši.“ A snaží sa uhniezdiť vedľa mňa.

„Jéééj, pozri!“ Ťahá ma za rukáv... „Tu je kostolnícka lienka.“

Vyhlási a už aj naháňa malého chrobáčika. „A je neposlušná, rovnako ako ja! Vyrušuje a behá, namiesto toho, aby počúvala ten spev. To nemôžeš robiť,“ prihovára sa lienke s vychovávateľským nádychom. 

Snažím sa zachovať si vážnu tvár. No nedá sa.

Emma so svojim úlovkom robí ďalšie rozhodnutie. Podlieza na svoje pôvodné miesto.

Podarilo sa.

„Babí, pozri, lienka kostolnícka a neposlúcha,“ začne po svojom.

„Čo zasa vymýšľaš?“ Karhá ju pani a pozerá sa na malého chrobáka vo vnučkinej dlani.

„Nó, fakt. Je kostolnícka,“ nedbá na ňu vnučka. „Má presne sedem bodiek. Prišla sa poďakovať Pánu Ježišovi. Lebo aj on povedal sedem slov na kríži.“

„Odkiaľ to vieš?“ zarazila sa starká

„Ty si to povedala. Tete Anete, že sa tak modlíš...“ Babka prikývla.

„A vidíš, táto kostolnícka lienka, aby na tie slová nezabudla, urobila si bodky. Ale je neposlušná, lebo cez to spievanie nestála, ale behala.“ Starká ostala bez slov.

No Emma nie:

„Babi, pokojne sa venuj spievaniu. Ja tú lienku zatiaľ slušne vychovám. Aj Pán Boh bude spokojný. Aspoň urobím dobrý skutok, keď ju naučím stáť cez spievanie.“

Do konca omše sa venovala lienke...

A tí okolo? No ako kto....

Ja osobne som si opakovala názov nového druhu lienok – teda kostolnícke a ďakovala som Bohu za deti...

Ach deti, Ježiš vedel, prečo vás tak veľmi ľúbi.

Snáď to bola od neho aj lekcia... veď si spomíname na Deň počatého života...

Tak sa s ňou delím...

Lekcie by nemali byť určené, len jednému stvoreniu...

Učiť sa láske, je totiž poslanie pre každého....