Biskup Pavol Gojdič, OSBM sa radí k najvýznamnejším postávam slovenského kresťanského sveta. Celý svoj život staval na láske k Bohu, ktorá sa odzrkadľovala v láske k blížnemu. To konal v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!” A s takouto láskou v srdci viedol viac ako štvrťstoročie v neľahkých dobách prešovské gréckokatolícke biskupstvo. Preto, keď 29. októbra 1968 na leopoldovskom väzenskom cintoríne exhumovali jeho telesné pozostatky, právom položili na jeho telo červený epitrachil (štólu). Bol vyjadrením mnohorakého utrpenia v jeho živote, ktoré priniesol za svoju vernosť Bohu a Cirkvi.
Otec biskup sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova, v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Pri krste dostal meno Peter. Rodinná atmosféra vytváraná hlbokou nábožnosťou a vernosťou kresťanským tradíciám bola veľmi priaznivá na jeho formovanie. Po získaní základného vzdelania študoval na gymnáziu v Prešove. Po maturite vstúpil do kňazského seminára a teologické štúdia absolvoval v Prešove a Budapešti. Vysvätený na kňaza bol 27. augusta 1911 v katedrálnom chráme v Prešove. Ako mladý kňaz pôsobil najprv ako kaplán pri svojom otcovi v Cigeľke, ďalej v Prešove ako katechéta a pedagóg na meštianskej škole a neskôr ako riaditeľ biskupskej kancelárie. Hoci pre jeho zodpovedný vzťah k úlohám sa o ňom hovorilo ako o možnom kandidátovi na biskupa, on túto myšlienku odmietal. Chcel žiť v tichosti a preto vstúpil do kláštora baziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal rehoľné meno Pavol, pod ktorým ho poznáme. Aj napriek túžbe žiť v tichu kláštorných múrov bol menovaný za apoštolského administrátora a krátko na to aj vysvätený na biskupa. Stalo sa to 25. marca 1927 v bazilike sv. Klimenta v Ríme. Celé svoje pôsobenie ako biskup riadil v duchu už spomínaného biskupského hesla až do roku 1950. Bez rozdielu spoločenského postavenia, národnosti, či náboženstva a obradu pomáhal nezištne každému s láskou. Zakladal a podporoval školy a internáty. Jeho životným dielom bolo založenie eparchiálneho sirotinca v Prešove v roku 1936. Navštevoval chorých, prihováral sa za uväznených. Podporoval chudobných a kláštory. S otcovskou starostlivosťou dbal o duchovný rast kňazov a veriacich. Pritom všetkom ostal pokojným a skromným rehoľníkom. Za jeho láskavý a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali „mužom zlatého srdca” a „otcom trpiacich”.
Pri násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950 sa prejavil ako skutočný pastier svojich veriacich a priniesol za vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi obetu vlastného života. Po mnohých rokoch strávených v najťažších väzeniach, či v Leopoldove, Prahe-Ruzyni alebo v Ilave zomrel dňa 17. júla 1960 v deň svojich 72. narodenín vo väzení v Leopoldove.
Zdroj: Farský list Sečovce
Foto: internet
