Poviedka, ktorú som na Vianoce darovala svojej sestre. :)

Rozprávka o fontáne

pre Džanku :-)

Vianoce 2013

Bola raz jedna fontána. Táto fontána však nežila ako ostatné obyčajné fontány. To preto, že bola výnimočná.

Z našej fontány neprýštila voda, nedokázala vyčarovať nádherné tryskajúce prúdy. Ona vlastne sama nedokázala nič.

Celý život stála na tom istom mieste, rozplývala sa pri pohľade na blankytnú letnú oblohu, počúvala vtáčí spev a občas sa k nemu pomyselne pridávala, ba párkrát počas puberty si do rytmu aj tak trochu zahopkala. Mohla byť celkom spokojnou fontánou, každý deň ju chodil záhradník i oprášiť a očistiť od vtáčích hovienok.

Nebyť toho, že kdesi hlboko v jej kamenných mramorových útrobách driemala dlhé roky potláčaná zvedavosť, bola by azda v mĺkvej spokojnosti a tichom obdive vlastného okolia aj dožila. Lenže naša fontána sa raz nechala touto zvedavosťou za mladých liet premôcť a sama sa vybrala na potulky parkom, ktorý obývala.

Sprvu sa jej kráčalo ťažko, pretože rozhýbať skamenené kosti je poriadna drina, ale keď už nabrala svižnejšie tempo a dych sa jej ustálil, mala priestor kochať sa poskrúcanými vetvičkami listnatých stromov, obsypaných pestrými kvietkami. Čerešňová vôňa ju nútila vdychovať čoraz viac toho čarovného letného vzduchu a nôžkami rýchlo prepletala, vychutnávajúc si mäkkosť hebkej smaragdovej trávy. Medzi jednotlivými trsmi sem-tam zahliadla aj odlesky svetelných lúčov samotného slnka.

Zistila, že chodiť ju baví omnoho viac než stáť na mieste ako taká nepohyblivá, dávno nefunkčná kopa kamenia. A tak sa parkom prechádzala, stále dookola, až sa zrazu namiesto trávy brodila hustým, ľadovým, a predsa páperovo jemným snehom. Na mramorových chodidlách pociťovala rozdiel v každej zamrznutej vločke, a najväčšmi zbožňovala, keď sa jej nejaké drobné zimné chumáčiky usadili na nose a neprestajne ju šteklili, až z toho kýchala najmenej hodinu a pol.

Zrazu sa však stala ohromná vec: fontána zbadala svoju sestru, inú fontánu. Prvýkrát v živote si uvedomila, že nie je na svete sama. Hrozné však bolo pohliadnuť na materiál, z akého bola jej sestra stvorená; naša fontána sa k nej priblížila a horko zaplakala.

„Prečo nariekaš?“ opýtala sa jej fontána zo zhrdzaveného kovu.

„Je mi smutno z toho, aká si škaredá,“ priznala naša fontána, nádherná mramorová dáma.

„Škaredá? Ale na rozdiel od teba si plním svoj účel!“

Naša fontána sa zarazila. Účel? Vari majú fontány nejaký účel? Trošku odstúpila, aby získala objektívny náhľad na situáciu, a postrehla, v čom ešte sa okrem materiálu druhá fontána od nej líši: ona totiž striekala vodu. A v jej nádrži, ktorá bola plná, svietili vianočné svetielka. A tá voda, čo z nej tryskala, vytvárala vo vzduchu všelijaké zlatisto ožiarené obrazce!

Našu fontánu ten pohľad v prvom momente nadchol, až zatajila dych a niekoľko sekúnd udivene pozorovala to prekrásne vznešené divadlo. Potom si však uvedomila, že ona nič také nikomu nemôže priniesť, pretože jej nádrž je prázdna a vysušená už roky – alebo aj odjakživa... Zarmútená sklonila hlavu a pomaly sa dala na odchod, vrátiac sa na svoje miesto.

Opäť skamenela na niekoľko rokov a radosť jej robili iba trilkujúce vtáčiky, čo jej občas pristáli na hlave. Na tie, ktoré jej tam zanechali hovienkový pozdrav, potom gánila, keď sa nad ňou preháňali pomedzi nadýchané obláčiky.

A za ten čas zatrpkla, jej mramorové srdce, pôvodne vznešené a dôstojné, sa skutočne premenilo na chladný a nedotknuteľný kameň. Raz sa na jej okraji usadila dvojica mladých ľudí, študentov, pričom dievčina plakala a chlapec sa snažil utešiť ju.

„Povedal mi, že na to nemám!“ sťažovala sa ona, fňukajúc.

„To je predsa názor iba jedného človeka. Dokážeš viac, než si on vie predstaviť,“ povzbudil ju chlapec.

Keď odišli, v našej fontáne vzrástlo semienko pochybnosti o tom, či bolo jej správanie v posledných rokoch hodné mramorovej fontánovej dámy. Usúdila, že už dospela a mala by sa správať zrelšie; ten chlapec mal pravdu, názor jednej fontány nelimituje moje poslanie. Som predsa fontána a mojou úlohou je tryskať vodu do sveta, kropiť svoje okolie, oprskať všetkých okoloidúcich! Celá odhodlaná sa vystrela a pohliadla hore, hrdá na to, že po rokoch konečne prišla na túto pravdu o svojej podstate.

Lenže ako to dosiahnem, keď moja nádrž je prázdna? zamračila sa nespokojne. Nenechala sa však premôcť žiaľom; namiesto toho odhodlane dumala, dumala a dumala. Zúfalstvo ju posadlo na šiesty deň, kedy usúdila, že niet iného riešenia než vybrať sa za tou namyslenou fontánou, ktorú stretla naposledy pred rokmi, a opýtať sa jej, kto jej naplní nádrž.

Keďže v chlade svojich mramorových útrob strávila dlhý-predlhý čas, opäť tu bola zima. Naša fontána si teda omotala okolo krku hrubý bavlnený šál, farebný pásikavý, aby počas prechádzky nenachladla, a vybrala sa parkom. Kráčala podozrivo pomaly a dlhé hodiny skúmala jednotlivé vločky na konároch ihličnanov, len aby sa pred tou hrdopýškou nemusela pokoriť.

Dobre však vedela, kam jej kroky smerujú a že niet iného východiska. Keď svoju sestru z diaľky zbadala, takmer sa poddala túžbe utiecť, vrátiť sa na svoje pôvodné miesto a tam nehybne stáť až do skonania sveta. Druhá fontána totiž už nebola hrdzavá: vynovili ju, namaľovali a zmodernizovali, takže teraz dokonale spĺňala súčasné predstavy o fontánových trendoch. Prosto, bola zaodetá ako tá najkrajšia modelka či celebrita, a naša mramorová fontána sa zrazu cítila akosi starobylo, ošumelo a zanedbane.

Zhlboka sa však nadýchla ľadového zimného vzduchu a chlad ju popohnal vpred. „Fontána?“ oslovila modelku.

„Čo by si si priala?“

„Chcem sa spýtať... kto ti plní nádrž?“

Jej sestra sa úprimne, pobavene rozosmiala; naša fontána na okamih zneistela, ale keďže v hlase druhej fontány nezačula výsmech, pookriala a uvoľnila sa. „Predsa záhradník! Ten, čo ma čistí od vtáčích hovienok a vyberá mi z nádrže špaky od cigariet. Neznášam, keď smrdím od tabaku alebo cigaretového dymu.“

„Aha, záhradník...“ Viac nevravela, iba čo k druhej fontáne vianočný vetrík dovial zašepkané slovko vďaky, ale to už sa naša fontána rozbehla preč a zmizla za najbližším snehovým závejom.

Naša fontána sa postavila na svoje miesto a nedočkavo sledovala nočnú oblohu, zvedavá, kedy konečne vyjde slnko a nadíde nový deň. Poskakovala na mieste, objímala sa okolo pliec, len aby jej nebolo tak chladno a aby náhodou neumrzla.

Našťastie, záhradník bol muž usilovný, takže sa do „svojho“ parku vybral aj v Prvý sviatok vianočný. Človek by si pomyslel, že záhradník v zime nemá v parku čo robiť – ibaže naša fontána nerozmýšľala ako človek. Napokon, bola to fontána. „Dobré ráno,“ pozdravila ho veselo a záhradník sa v šoku pošmykol na zľadovatenom chodníku.

„Povedala si niečo?“ opýtal sa, keď vstal, a pošúchal si dlane skryté v rukaviciach.

„Pozdravila som ťa.“

„Ozaj? Tak teda dobré ráno i tebe, fontána milá.“

„Prečo ťa to tak prekvapilo?“

„Nuž, už roky ťa opatrujem, ale zatiaľ si mi nič nepovedala.“

Skutočne, uvedomila si naša fontána rozčarovane, tento muž sa o mňa odjakživa stará, a ja netuším ani len jeho meno. „Mohol by si naplniť moju nádrž?“

„Samozrejme,“ usmial sa a pohladil ju po mramorovej dlani.

„A... ako to mám spraviť, aby zo mňa tá voda tak nádherne tryskala ako z ostatných fontán?“ pýtala sa nadšene, dychtivá uzrieť, ako sa z nej stane pravá, ozajstná fontána, ktorá si plní svoj účel. „Kam tá voda zmizla?!“ zhrozila sa, len čo sklonila hlavu a pohliadla ku svojim kamenným nohám. Nádrž bola opäť prázdna.

„Máš v sebe veľa dier,“ povedal záhradník.

„Prečo si ich nikdy nezaplátal?“ vyčítavo sa dožadovala naša fontána.

„Ja nepoužívam záplaty, tie sa časom zoderú. Ak chceš, môžem ti do dier vliať nový mramor, aby si sa celkom zacelila.“

„Prečo si to za tie roky nikdy neurobil?“

„Nechcela si. Myslela si si, že stáť na mieste a zízať na oblohu je tvojou životnou úlohou i najväčším šťastím, aké budeš poznať.“

„Lenže...“ odula spodnú peru. „Lenže potom som zistila, že fontány majú striekať vodu všade okolo seba! A aj tak si mi nepomohol.“

„Lebo si urputne chcela prísť na to, ako to dokážeš – sama.“

„Och, záhradník! Tak už mi konečne pomôž!“

A tak záhradník roztavil chladný mramorový kameň a naša fontána cítila, ako sa jej deravé rany zalievajú lahodným teplom, liečivým a hojivým. Tešila sa ako malé dieťa a celkom zabudla na to, že už dlhší čas je z nej dospelá mramorová dáma; konečne na povrch prenikli z jej útrob radosť, jasot a nadšenie, o ktoré sa túžila podeliť s celým svetom.

„Nádrž, naplň mi nádrž!“ netrpezlivo poskakovala na mieste, nespúšťajúc zrak zo záhradníka, ktorý s úsmevom a láskou v očiach splnil jej prosbu.

„A teraz môžeš konečne byť takou veľkolepou fontánou, akou si bola stvorená!“ prehlásil slávnostne a fontána vypustila do vzduchu prvé kvapky vody.

Spočiatku bola trošku hanblivá, ale už po niekoľkých sekundách nadobudla sebavedomie a so smiechom vytvárala také nádherné a dych berúce vodné obrazce i ornamenty, aké mohla vymyslieť iba a jedine ona. Naša fontána.