{2}

Izabele jej myseľ v akýchsi ozvenách dookola opakovala Kráľove slová. Chce, aby bola jeho dcérou. Prečo to chce?

„Ak by si s mojou ponukou súhlasila, zoznámim ťa s Miriam. Miriam je už dlhšie mojou dcérou a všetko ti tu poukazuje,“ pokračoval pokojným hlasom, zatiaľ čo Izabela naňho zízala, civela, nežmurkala. Mohol to byť žart, ale výraz jeho tváre jej navrával čosi iné; myslel to až príliš vážne.

„Ja...“ hlas sa jej zatriasol, čo jej vôbec nedodalo odvahu. „Môj Kráľ.“ Na viac sa nezmohla, tak radšej sklonila hlavu. Prečo by ju mal chcieť, keď sa s ním vôbec nepozná?

„Pokojne si to premysli,“ vzal jej ruku do svojej a odviedol ju k veľkým oknám tiahnúcim sa od podlahy až po strop. Nezakrývali ich žiadne závesy ani záclony. „Poď sa zatiaľ poobzerať.“

Izabela uprela zrak pred seba, to sklo bolo krištáľovo čisté, až sa jej zdalo, že medzi ňou a vonkajším svetom nestojí vôbec nič a ona môže kedykoľvek vypadnúť. No Kráľova dlaň, teplá a vrúcna, ju upokojovala a dodávala jej pocit bezpečia.

„Prezraď mi, čo vidíš,“ požiadal ju. Z jeho hlasu jasne vyplývalo, že to nie je rozkaz.

Izabela sa zhlboka nadýchla, zelenými očami pomaly prechádzajúc po svete, ktorý ešte nikdy neuzrela – po svete za Palácom. „Mäkké kopce,“ šepla, „na nich riečky a potôčiky, nad nimi azúrovú oblohu a žiarivé slnko.“

„To všetko je ďaleko na obzore a nad ním. Čo vidíš bližšie?“

„Rozľahlý les, kde sa miešajú ihličnany i listnaté stromy. Poletujú nad nimi pestrofarebné vtáky, všetky stromy sú také mocné a vysoké, pevné.“

„A ešte bližšie?“

„Rieku. Tú, ponad ktorú som prechádzala, keď som vstupovala do Paláca.“

Pokýval hlavou. „A ešte bližšie?“

„Záhradu, plnú voňavých kvetov.“

„Voňavých?“ zamyslene na ňu pozrel.

„Určite musia krásne voňať,“ nadýchla sa, celkom akoby jej do pľúc aj cez sklo mohla preniknúť kvetinová aróma. Dokonca sa jej zazdalo, že sa to skutočne stalo, že pocítila zmyselnosť ruží a sladkosť ľalií, výraznosť levandúľ a jemnosť fialiek. „A sú tam fontány a lavičky, kopa lavičiek a altánkov. A smaragdová tráva, ktorá vyzerá mäkučko ako páperie.“

„A čo vidíš ešte bližšie?“

„Vnútorné nádvorie Paláca. Jarmok plný obchodníkov a veselých ľudí, nad ktorými poletujú hrdličky a holuby. Je tam ruch, taký príjemný a nevtieravý.“

Kráľ chvíľu mlčal, tak naňho Izabela neisto pozrela, zbadajúc ďalší krásny úsmev. „Je úžasné, aká si vnímavá,“ povedal po niekoľkých sekundách pokojne. „Páči sa ti, čo vidíš?“

„Veľmi,“ pokývala hlavou. Takto vyzerala aj väčšina Kráľovstva, takže sa tu hneď cítila ako doma.

„To som rád. Už si sa rozhodla?“

Zmätene mu opätovala pohľad. Tak rýchlo? „Kráľ môj.“

Jemne ju pohladil po chrbte, ucítila len čosi ako jemnučký vánok. „Máš čas.“

Izabela sa opäť pozrela do okna, zadívajúc sa na vzdialenú oblohu, ktorá sa zároveň zdala tak blízko. Musela prižmúriť oči, lebo jas slnka ju oslepoval, no i tak tam hľadela, vytrvalo, ponoriac sa do vlastných myšlienok. Nové miesto, neznáme, cudzí muž vedľa nej, ale predsa akoby sem patrila. Ale ona predsa nemala urodzený pôvod, nedávalo zmysel, aby chcel Kráľ za dcéru práve ju...

„Uvažujem, že možno by bolo lepšie, keby som ťa s Miriam zoznámil hneď. Čo povieš?“

Pootvorila ústa. „Bude mi cťou,“ náznakom sa uklonila.

Kráľ ju opäť láskavo pohladil a zamieril ku dverám, ktorými sem Izabela vstúpila. O chvíľu už k nej privádzal dievčinu s motýľovou čelenkou v rubínových vlasoch. Tiež sa usmievala, ba vyzerala doslova nadšene, a len čo zbadala Izabelu, rozbehla sa k nej a pevne, silno ju objala, až Izabele takmer vyrazilo dych.

„Vitaj! Ty si Izabela?“

„Áno,“ sklopila pohľad.

Miriam žiarila, žiarila podobne ako Kráľova tvár, v ktorej bolo voľačo, čo by Izabela nedokázala opísať. Červenovláska sa do nej zavesila. „Povodím ťa tu, chceš? Všetko ti poukazujem!“

Izabela neisto blysla očami po Kráľovi, ktorý vyzeral tak šťastne. „Pokojne choďte.“

Čoskoro sa dievčatá ocitli na chodbe, pričom Miriam si Izabelu radostne prezerala. „Och, som taká rada, že prišiel niekto nový! Že si prišla práve ty. Vždy sa všetci tak veľmi tešíme z každého ďalšieho súrodenca.“

„Všetci?“ prekvapila sa Izabela.

„Samozrejme, všetci do jedného.“

„Ty vieš, prečo si ma Kráľ chce adoptovať?“ opýtala sa po chvíľke zmätene.

Žiarivo sa usmiala. „Lebo si ťa vyvolil.“

„Ale... prečo? Prečo práve mňa?“

Miriam sa rozosmiala. „Och, niekedy zabúdam, že niektorí ľudia zvonku nepoznajú svoju hodnotu. On ťa predsa stvoril, aby si sa stala jeho dcérou.“

„Č-čože?“

„Od tvojho narodenia sa tešil na ten deň, keď ťa konečne uzrie, keď k nemu prídeš a budeš s ním hovoriť. Nemohol sa dočkať, rozprával mi o tebe už niekoľkokrát. Takmer som začala žiarliť!“ zasmiala sa zvonivo. „Ale on nikdy nikomu z nás nedal dôvod na žiarlivosť. I keď, sám vie byť poriadne žiarlivý.“

„Koľko... koľko vás tu je?“

„Hromady a kopy,“ žmurkla na ňu Miriam. „A vieš, kto sa teší na teba úplne najviac spomedzi nás?“

„Na mňa sa niekto teší?“ Prečo by sa na ňu mali tešiť ľudia, ktorých nepozná, ktorí ju nikdy nestretli? A Kráľ o nej hovoril? Poznal ju už dlhšie?

„Jeho Syn. On je taký úžasný...“ zasnívane sa usmievala pred seba. „Poď, vezmem ťa najprv do záhrad, Palác počká,“ zaumienila si a smerovala k bočným dverám, ktoré ich vyviedli na vnútorné nádvorie. Preplietali sa pomedzi ľudí, pričom každý z nich venoval Izabele úsmev, ako keby bola tou najznámejšou osobnosťou v Kráľovstve; bola rada, že Miriam ju drží za ruku, lebo inak by sa zrejme stratila.

„Kto sú títo ľudia?“

„Predsa naši súrodenci!“ odvetila Miriam so samozrejmosťou.

„Všetci?“

„Všetci do jedného.“

Izabela ticho vzdychla. Vôbec nerozumela, bola ešte zmätenejšia než na začiatku. Všetci títo ľudia, čo sa nachádzajú za múrmi Paláca, sú adoptívnymi synmi a dcérami Kráľa? Ako to, že o tom nikdy nepočula? Že nikdy nepočula, že v Paláci žijú toľkí poddaní a chudobní? Tu však nik nevyzeral chudobne ani otrhane.

„Aha, tamto je! Poď!“ potiahla ju Miriam nedočkavo za ruku.

„Kto?“ s určitým strachom sa spýtala Izabela.

„On! Jeho Syn!“ zvolala naradostene a rozbehla sa smerom k jednej z fontán.