„Nesmiete sa nazdávať, že by to pochádzalo z našej ľahkomyseľnosti, keď vám rozkazujeme veci, ktoré akoby si navzájom odporovali, ale vynášame rozhodnutia, ako to vyžaduje povaha a potreba jednotlivých čias a ako to vyžaduje osoh verejnosti.“

(Kniha Ester – kapitola 16, verš 9)

Nikdy nevieš, čo sa ti raz môže zísť, odpovedala Sameera na dcérine otázky, prečo sa musí učiť to a tamto. Načo jej je, že vie upiecť pitu, keď málokedy majú múku? Načo sa má mordovať s ihlou, keď majú nedostatok šiat? Načo sa ako dieťa trápila na poli, obrábajúc ho a okopávajúc, keď ešte pred dosiahnutím dospelosti začala sa živiť úplne ináč?

V cisárskej kuchyni mala Yasamin práce vyše hlavy. Ak si za tých osem dní u Eleni myslela, že viac roboty by jej telo už neustálo, zmýlila sa. Tu drela pre niekoho, koho ani neuzrela – pre hlavného kuchára, Gréka Leonidasa –, ale pritom poslúchala len ženy, ktoré prijímali rozkazy od chlapov, čo robili priamo s Leonidasom. Nezdalo sa jej možné, že by v limassolskej pevnosti žili toľkí ľudia, aby pre nich museli vyvárať a vypekať od svitu do mrku. Navyše, to množstvo pokrmov, čo sa jej dennodenne prehnalo popred zrak, vyvolávalo kruté spomienky na žobrákov – desiatky, možno i stovky úbožiakov –, ktorí ju privítali za mestskou bránou.

Na starosti mala zdanlivo iba dve veci: zaobstarať zvieratá, z ktorých sa budú jednotlivé jedlá pripravovať, a okoreniť ich podľa vlastnej vôle, podľa toho, čo vonia jej nosu. V skutočnosti ju však plnenie týchto úloh stálo nesmierne veľa námahy, keďže kvôli sliepkam, prascom či baránkom musela prejsť až na kraj mesta, za najbohatším farmárom, a dokonca ponechali na jej pleciach aj zabitie zvieraťa. Jediné, čo jej odovzdali prichystané, bola hovädzina a sem-tam kozie mäso, takže si pomaly zvykla nosiť so sebou sekeru. Potom zas naspäť cez celý Limassol kráčala s krvavým tvorom v ruke a musela ho buď vykostiť, alebo ošklbať, alebo dajako inak pripraviť, najčastejšie pre cisárske psy ešte aj povarila vnútornosti a hádzala im ich počas celého dňa, aby ju neobťažovali a nezdržiavali. Ďalej mäso vyčistila, nakrájala tak, ako jej kázali, a potom prišiel rad na koreniny. Na výber bolo ale toľko druhov, až dostala strach, keď prvý raz všetky zbadala: okrem tureckých, ktorým sa priučila od Fravardina v Urfe (bazalka, muškátový orech, rozmarín, mangold, borievka, kôpor), musela sa zoznámiť i s gréckymi (sušený pamajorán, vavrínové lístky) a arménskymi (palina dračia, škumpa). A našli sa medzi nimi aj výsostne cyperské, ktorým sa radšej priučila najlepšie, ako čierne korenie, petržlenová vňať, roketa, zeler.

A keď sa voľačo minulo, ona musela zháňať ďalšie zásoby. Spoznala teda aj trhovisko a vždy sa prihovorila niektorým predavačom: starému rezbárovi či dievčine s kyticami. Netrvalo dlho, kým sa v kuchyni vedľajšej i hlavnej zapísala ako šikovné dievča, takže okrem služby pre Leonidasa musela zrazu vykonávať aj úlohy, ktorými ju poverovali jednotlivé kuchárky: Ambrosia raz potrebovala natrhať v záhrade lupene ruží, Sappho ju požiadala, aby jej z mesta priniesla nový hrniec, Zenobia jej namiesto seba zverila zametanie kuchyne, Xanthe od nej chcela, aby jej oprala a zašila zásteru.

Našťastie, iba štvorica Grékyň bola natoľko roztopašná, neskromná, požadovačná. Okrem týchto žien sa kuchyňou premávali aj štyri Rimanky, ale tie mali tichšiu povahu a väčšinou si len vykonávali svoju prácu. Yasamin sa od chvíle, čo zistila, že Mariana je manželka rímskeho sluhu Aetia, pokúšala s ňou spriateliť, ibaže Rimanka jej neposkytla žiadnu príležitosť. Zato Lucilla s hrdzavými vlasmi a pehami na nose i lícach sa na Sýrčanku vždy vrelo usmievala; mohli byť v rovnakom veku.

Jedného dňa však prišla ďalšia zmena: Ambrosia všetky poverila prípravou desiatich jedál navyše, vďaka čomu sa v kuchyni rozhostila vrava o tom, akých hostí cisár Komnenos asi očakáva.

„Možno sa dostaví samotný panovník celej Byzancie!“ nadchla sa kučeravá Zenobia, trochu márnomyseľná a „pridobrá“ pre „takú robotu“, ako často vravievala. Určite už v tomto okamihu snívala o tom, ako na nej Izák Druhý Angelos spočinie zrakom a zaumieni si vytrhnúť ju z chudoby, dať jej stovky hodvábnych rúch a oženiť sa s ňou. Že mu tiahne na štyridsiatku a má štyri deti a druhú manželku, ju nezaujímalo, ak o tom vôbec vedela.

„Alebo prichádzajú križiaci,“ zachmúrila sa Sappho, modrooká kráska s čiernymi vlasmi, ktoré akoby odleskovali tajomné zafíry, azúrové turmalíny či fialkasté acháty.

Quintine zažiarili malé očká, keď to začula, a pozrela na svoju sestru Horatiu. „Možno nás konečne vyslobodia,“ zdôverila sa jej potichu, no Sýrčanka to začula. Nič však nepovedala, akurát ju rozosmutnilo, že nie ju jedinú vzali na cisársky dvor nasilu.

„Alebo sa sem uberajú moslimovia a jeho veličenstvo si ich chce získať na svoju stranu!“ odhadovala neposlušná a tak trochu bezočivá Xanthe, načo Ambrosia, čo ich mala všetky pod palcom, zvolala:

„Ticho tu bude! Je jedno pre koho, teraz treba variť! Nedudrite stále a robte si svoju robotu.“

Podľa Leonidasových pokynov teda pripravili desať porcií lountzy zo sušených údených bravčových ľadvín, každú uložiac na samostatný, čerstvo vyleštený podnos. Potom sa, vedené kyprou Ambrosiou, vybrali palácom netušiac, kam majú namierené či koho budú obsluhovať. Mäso im voňalo pod nosmi a trápilo prázdne žalúdky, na ktoré v ten deň kvôli väčšej námahe nemali takmer žiaden čas. Ambrosia niesla dva podnosy, ostatné dievčatá a ženy len jeden, ale keďže v tom neboli skúsené, aj to sa im zdalo viac než dosť.

„Vidíte, kadiaľ nás vedie?“ frflala Zenobia. „Všemožnými okľukami, len aby nás náhodou nezahliadol nikto z pánov!“

Mariana, vedľa ktorej Yasamin kráčala úplne vzadu, zrazu zastala a Sýrčanka postrehla, aká je bledá. Sklonila hlavu, trochu sa predkloniac, sprevádzaná zvedavým a ustráchaným pohľadom dievčiny, čo nedávno dosiahla šestnásť rokov. „Je ti dobre, Mariana?“ oslovila ju potichu, na povzbudenie jej opatrne stisnúc predlaktie.

Žena sa zhlboka nadýchla a pousmiala sa. „To nič, len mi prišlo nevoľno. Nosím dieťa.“

„Ďalšie?“ otočila sa ponad plece Xanthe. „Veď si nedávno porodila!“

„Boh vo mne rozvíja život. Je to požehnanie,“ odvetila Mariana, zas vykročiac. „Som šťastná,“ uistila Yasamin, ktorá sa tvárila naľakane.

„Že tí chlapi nikdy nemajú dosť! Ani keď mu decko kojíš, nedá ti pokoja!“ pokračovala vo svojom Xanthe.

„Čo sa tu rozkrikuješ?!“ zahriakla ju Ambrosia, náhle zastanúc. Celý zástup sa teda prestal hýbať. „Nerob okolo seba rozruch, dievčisko bezočivé, lebo ťa poženiem!“

„A ty po mne môžeš vrieskať, striga?“ zamrmlala si drzá Grékyňa popod nos, keď sa všetky opäť dali do chôdze. „Určite sa ti už nechce robiť,“ syčala na Marianu, „preto si náročky vtiahla Aetia do postele a nechala sa ním obťarchať, čo?!“

„Je to môj manžel!“ šepla Rimanka namosúrene, hoci poväčšine sa javila ako mlčanlivá. „Nesmieš ma takto urážať!“

„To ona len preto, že sama muža nemá a nik ju nechce,“ rozosmiala sa Zenobia, načo do nej Xanthe štuchla, až sa zatackala. Ambrosia znovu spozornela a otočila sa, ale dievčatá sa medzičasom stihli narovnať a dokonca i potlačiť smiech či žartovné výčitky, takže iba pokrútila hlavou, pokračujúc v chôdzi.

Yasamin sa uprostred týchto žien, hoci trošku rozmarných a občas neslušných (pokiaľ šlo o Zenobiu a Xanthe), cítila príjemne, aj keď raz za čas ju pri srdci pichli výčitky, keď si spomenula na Eleni. Zrazu jej čosi zišlo na um a oslovila Rimanku kráčajúcu vedľa seba: „Mariana, mohla by si niečo odkázať svojmu mužovi?“

„Odkiaľ poznáš môjho muža?“ zarazila sa tá.

„Priviedol ma do pevnosti. Pracovala som u pekárky Eleni, ešte predtým... A práve na ňu sa chcem spýtať. Mohol by jej odovzdať môj pozdrav, keď za ňou najbližšie pôjde?“

Mykla plecami. „Spýtam sa, ak chceš.“

„Ďakujem. A... Mariana?“

„Čo je, Yasamin?“

„Kto sa teraz stará o tvoje malé deti, keď ty pracuješ?“

Rimanka vzdychla. „Moja švagriná, Konstantina,“ nenápadne ohrnula splošteným nosom. „Rodená Cyperčanka; nerozumiem, že si ju Tatius, Aetiov brat, vzal. Mohol si radšej vybrať Lucillu.“

Na to nič nepovedala, tobôž jej nechcela pripomínať, že ani ona nepatrí k Marianinej národnosti. Konstantinu však jakživ nestretla, odkedy prišla do paláca, takže sa opýtala na tú.

„Sama má teraz malého chlapčeka, len pártýždňového. Preto sa podľa Leonidasa môže a má postarať i o moje dvojčatá, pričom najradšej by som pri nich ostala... No kuchár vraj nebude živiť rodinu zadarmo, bez práce. Aetiov zárobok by nám nepostačil na vyžitie, máme ešte dve väčšie deti, dcéru a syna. Troch chlapcov mám a jedno dievča, takže teraz hádam príde ďalšie dievčatko.“

Yasamin si ju zboku prezrela a odhadla na nanajvýš dvadsať rokov. V takom skorom veku očakávať piate dieťa – to si ani nevedela predstaviť. Navyše, Aetius bol od Mariany starší o toľko, čo práve mala Yasamin... „Dokedy budeš môcť teraz pracovať?“

„Až do pôrodu, ako vždy. Našťastie, Ambrosia nie je hlúpa žena, aj keď je prísna a vážna; no pre donosenie zdravého dieťaťa má porozumenie, takže keď už mi narastie veľké brucho, dovolí mi aj voľajaké ústupky. Možno budeš kus práce vykonávať namiesto mňa i ty, ktohovie.“

Chápavo prikývla.

Keď vyšli po niekoľkých schodištiach, ocitli sa v stiesnenej tmavej chodbičke bez okien, na konci ktorej sa černeli uzučké dvierka. Pred nimi stáli dvaja muži v brnení, držiaci kopije. Jeden z nich spravil niekoľko krokov vpred, podíduc k Ambrosii, a oznámil jej: „Nechajte to tu, my to kráľovnej odovzdáme.“

„Kráľovnej?“ šepla Zenobia zarazene smerom vzad, aby ju prísna Grékyňa nezačula, ale aby si všetky ostatné mladé ženy všimli jej reč.

„A kamže to mám položiť, vari na zem?!“ zahromžila kyprá kuchárka pobúrene. „Takto sa u nás neobsluhuje!“

„S kráľovnou sa nik z cisárovho služobníctva nesmie stýkať,“ nepovolil muž.

„A čo ste vy, ak nie služobníctvo, ha?!“

„Sme príslušníci stráží, žena, a už stíchni!“

Pokrútila hlavou, dupnúc nohou. „Keby som nemala náručie plné jedla, už by si schytal zaucho, ty sopliak jeden nafúkaný! Nebudem tieto prepychové pokrmy pokladať na špinavú zem, po ktorej stúpajú tvoje prašivé nožiská! A len sa naparuj, koľko chceš, mne je jedno; ja sa chlapa ako ty nebojím!“

Xanthe a Zenobia potláčali smiech, ostatné vyzerali skôr zhrozene. „Ešte sa jej aj ospravedlní, že bol drzý, chudák!“ šepla Zenobia.

„Mne by sa mohol ospravedlniť,“ Xanthe nenápadne zavrtela bokmi.

Yasamin sa radšej sústredila na svoje jedlo a kútikom oka i na Marianu, či jej opäť nie je zle. Keby bolo treba, chytila by aj jej podnos, hádam by to už dajako zvládla.

„No tak, pustíš ma tam, alebo čo?! Alebo nebodaj chceš, aby kráľovnej podávali vychladnutý pokrm?“ pokračovala Ambrosia.

„Môžu tam vkročiť dve z vás!“ poľavil napokon, nahnevane a neochotne ustúpiac. „Dve, počuješ? Popodávajte si to, ale viac z vás ta nevojde!“

„A čože je kráľovnička taká nafúkaná, že nechce ani pohliadnuť na nás?“ zabrblala Xanthe, načo ju Zenobia naoko pohoršene drcla do ramena. Dievčatá sa naťahovali, potichu sa chichotajúc, a preto sa ani jedna z nich do izbietky za úzkymi ebenovými dverami nepozrela: vošla tam Ambrosia a so sebou vzala tú najskúsenejšiu pomocnicu, zachmúrenú Sappho.

Ostatné zatiaľ čakali vonku a keď sa pred nimi dvierka, skrz ktoré sa všemožne – a vďaka strážnikom neúspešne – snažili nakuknúť dnu, nadobro zavreli, vracali sa chodbou naspäť. A väčšina z nich okamžite spustila salvu zvedavých otázok:

„Ambrosia, Ambrosia, čože je to za kráľovnú?“ „Odkedy jedáva samostatne? Vari sa s cisárom v niečom nepohodli?“ „Prečo sme nemohli pred ňu predstúpiť?“ „Je až taká vyberavá, že nad nami ohŕňa nosom?“ „Raz za čas by nezaškodilo aj trochu pochvaly, no nie?“

„A ticho už!“ skríkla zrazu, len čo vstúpili do kuchyne, kde ona bola (aspoň nad týmito ôsmimi dievčatami) paňou. „Vari sa neviete vpratať do kože? Hlavne vy dve!“ vyčítavo pozrela na pojašené Grékyne. „Dajte sa do roboty, na večeru musíme nachystať zas vyše chodov, než sme zvyknuté! Lucilla, choď tentokrát do mesta s Yasamin, prineste okrem prisľúbených barančekov aj jednu ovečku naviac, nech sa i my raz za čas dobre nakŕmime. Niežeby ste to mali za odmenu! Quintina, Horatia, vy tu ostanete so mnou a nachystáte zeleninu. Mariana, dohliadni na Zenobiu, spoločne pripravte dva-tri múčniky. A ty, koťuha jedna,“ zagánila na Xanthe, „ty budeš pracovať po mojom boku spolu so Sappho.“

„Kto sa nepýta, nedozvie sa,“ povedala si Zenobia svoje posledné slovo, alebo sa o to aspoň pokúsila. Ambrosia jej to totiž prekazila svojou odpoveďou:

„Aleba, a čo ti to bolo platné? Dozvedela si sa niečo?“

„Viem aspoň, že tá kráľovná nie je naša kráľovná. Že je to dajaká iná – určite zajatkyňa!“ hrdo sa vystierala Xanthe.

„Nevyzvedaj a rob!“ uzemnila ju krásna, no stále vážna Sappho.

Na druhý deň si Mariana na chvíľočku odchytila Yasamin, akurát keď sa Sýrčanka zberala do mesta na trhovisko, kde mala nakúpiť zeleninu, ktorú nepestovali v cisárskych záhradách: artičoky, karfiol, baklažán. „Mám pre teba odkaz,“ lapila ju za predlaktie medzi dverami kuchyne, „od Aetia. Teda, od tej pekárky. Stále od nej žiadajú pečivo i zákusky, no nie až tak veľa ako predtým. Všimla si si, že u nás sa zas pečie omnoho viac, nie? Podľa Aetia cisárovi chutí, čo pripravíš ty, a o pekárku Eleni sa nestará.“

„Ale stále má dosť zárobku? Lebo ak nie, ja sa k nej vrátim!“

„Blázonko, ako by si chcela odtiaľto odísť?“ smutne sa pousmiala Mariana. „Niet východiska: ani pre teba, ani pre žiadnu z nás. Pre nikoho z nás, či už muža a či ženu.“

„Ako... ako to myslíš?“ Yasamin sa zarazila, neveriaco na ňu pozerala, nechápajúc dumala.

„Predsa vieš o tej voľakedajšej kráľovnej zo Sicílie a princeznej navarrskej!“

„O čom to rozprávaš?“ stále nerozumela, nevedela, nemala ani poňatia. Iste, sem-tam zachytila Zenobiine a Xanthine tíšené rozhovory, ale nenačúvala – a teda sa ani nič nedozvedela.

Mariana sa obozretne rozhliadla navôkol, aby sa uistila, že nik nenačúva. Zbadala Ambrosiu a tá si ju nedôverčivo premeriavala, zrejme sa pohoršujúc nad tým, že namiesto práce s niekým tára. „Ambrosia, Yasamin bude potrebovať pomôcť s dnešným nákladom. Pôjdem teda do mesta s ňou, áno?“

Grékyňa si chrbtom dlane utrela spotené čelo a prikývla. „Ale žiadne zdržiavanie; ponáhľajte sa! Nemáte voľno!“

Vybrali sa teda spoločne na trhovisko a Rimanka cestou Sýrčanke vysvetľovala: „Viem to všetko od Aetia. Cisár väzní sicílsku kráľovnú a navarrskú princeznú.“

„Prečo? Kto sú tie ženy?“

„Nepoznáš Sicíliu? A Navarru?“ Keď Yasamin zahanbene, skleslo a potupene pokrútila hlavou, pokračovala: „To sú kráľovstvá ďaleko na pevnine. Kráľovná a princezná sa plavili zo Sicílie a kvôli búrke stroskotali, pričom služobníci jeho veličenstva objavili ich loď. Našli tam obrovský poklad, ktorého sa zmocnili, a cisár si zaumienil, že ani posádku len tak ľahko neprepustí na slobodu.“

„Takže ich tu väznia? Ďaleko od domova?“ Ako mňa, pomyslela si zarmútene, priam užialene a útrpne. O čo lepšie by jej bolo pri Eleni!

„Presne tak.“

„A prečo?“

„To neviem, Aetius sa všetko iba dopočul od ostatných strážnikov.“

„Nemohol by sa cisára spýtať?“

„Och, kde žiješ, Yasamin? Môj muž sa s cisárom stretol ešte len raz v živote.“

„Ozaj?“

„Jeho služobníctvo ráta stovky, možno i tisícky ľudí. Poddaní vyslovujú jeho meno potajme ako nadávku, ako pripomienku násilia, ktorým túto krajinu v začiatku svojej vlády postihol. Keď zasadol na trón, dal sa do pustošenia svojho vlastného majetku a okrádania svojho vlastného ľudu. Nie je dobrý ani ku svojim; aký teda môže byť k cudzincom, čo sú mu vydaní napospas?“

Yasamin sa striasla, jej srdce sa zachvelo nepoznaným desom, ale zároveň sa v nej čosi vzbúrilo: akási vlna pohoršenia, spravodlivej zlosti, túžby zvrátiť tú neprávosť. „Ako dlho ich bude väzniť?“

„To nik nevie. Nik nevie, na čo vlastne čaká a prečo ich hneď nezabije.“

„Myslíš, že by ich mal zabiť?“ zľakla sa.

„Nie, ale myslím, že to raz urobí. Zatiaľ je okolo nich priveľký pokoj a primálo hluku, akoby sa sám cisár nevedel rozhodnúť, čo s nimi – a hlavne kedy.“

„A ty si ho tiež nikdy nevidela?“

„Ani nechcem!“ Rimanka sa bleskurýchlo prežehnala. „Toho človeka zoslal na trón samotný diabol, ale moslimský! Je to pokrytec a násilník. Vieš, čo sa o ňom vravievalo v kuchyni? Občas som Leonidasa začula, ako ho opisuje príznačne sťa chlapa hnevom vriaceho, kotlíku nad ohňom podobného.“

Sýrčanke po chrbte prešiel mráz.

Vraj nikdy nevieš, čo sa ti raz môže zísť... Teraz sa vďaka svojmu nadaniu dobre variť a piecť a talentu vyberať tie správne prísady hoci i poslepiačky dostala do područia muža, čo bol horší než jej najstrašnejšie predstavy o zločincoch! Kiežby to nikdy nebola dostala do vienka...