„Z toho domu alebo mesta, kde vás neprijmú a nebudú počúvať vaše slová, odíďte a pri odchode si straste prach z nôh.“
(Evanjelium podľa Matúša – kapitola 10, verš 14)
Pred následkami svojich činov neutečieš, začula raz Yasamin pekárku Muniru vravieť svojej vnučke. Sýrčanka sa nikdy nedozvedela, čo spôsobilo plač dospievajúcej dievčiny, ale tú vetu si zapamätala. Sama predsa pociťovala jej pravdivosť na vlastnej koži. Dobre vedela, že ak raz čosi spraví, už sa to nikdy neodstane.
Myslela na tú vetu, keď v slzách opúšťala dom katiba Ehsana. Sotva sa stihla bleskovým pohľadom rozlúčiť s Fravardinom, ktorý za ňou bezmocne hľadel, o stretnutí s kadbanu Mahtab či malým Ilkinom ani nehovoriac. Sprevádzali ju vyčítavé a vražedné oči Ehsana, všimla si i sklopený zrak indického veštca Ibrahima. Prehltla všetky slová, čo sa jej tisli na jazyk; všetko prehováranie, všetku ľútosť, všetky výčitky. Vyšla na upršanú ulicu, nesúc so sebou len odev na tele, hižáb na vlasoch a ubolené srdce. Aspoňže Fravardin jej ešte pri príchode do Urfy daroval sandále, takže nemusela ísť bosá.
Rúcho mala čochvíľa celé premočené, dážď bol po takej dlhej dobe sucha výdatný a kvapky jej šľahali do tváre v slabom vetre. Také počasie sa v daných oblastiach nevyskytovalo často, preto pred ním ľudia v strachu utekali. Yasamin tak kráčala prázdnymi ulicami a zúfalo uvažovala, kam sa utiahnuť.
Hoci tušila, že jedného dňa opustí Ilkina, Mahtab i Fravardina a Aylu, nemala ani poňatia, že sa to stane takým strašným spôsobom. Keď bola s Ibrahimom, nazdávala sa, že mu robí láskavosť. Nemohla predsa predvídať, že ten muž ju tak strašne zradí, len aby si zachránil vlastnú kožu, alebo áno?
A teraz bola sama. Opäť sama, za rohom ju nečakal Gálib, nebežal za ňou ani Fravardin. Všetci ju zavrhli, a to si vlastne aj zaslúžila. Sama sa predsa z Aylinej náhlej smrti vinila – od toho okamihu, čo aj Ibrahim uvrhol bremeno výčitiek na jej plecia.
Katib Ehsan si totiž všimol, že jeho dcéra akosi chorľavie. Yasamin bola pri tom, preto o tom vedela. A keď si pán domu nechal zavolať Inda, aby jeho dcére polepšil svojimi čarami, Ibrahim síce zamrmlal nejaké zaklínadlá v rodnej reči, obchádzal Aylinu posteľ a predvádzal tam čosi, čo pripomínalo neznámy rituál, no nepomohlo to. Navyše, veštec sám podotkol, že je akýsi vyčerpaný, pričom sa podozrievavo zadíval na Yasamin.
Ona len sklopila zrak a prosila Boha, aby Aylu vyslobodil. Nežiadala jej uzdravenie, pretože šípila, že niečo také by nebolo možné, ale chcela, aby to dievča už viac netrpelo. Nemodlila sa ani za jej smrť, také niečo jej priať nedokázala, ale priala jej vyslobodenie. Zverila ju Bohu do rúk s vedomím, že iba on vie, čo je pre Aylu najlepšie.
Napriek tomu, že ju z toho vinil, Ibrahim neprestával volať Yasamin do svojej izby. Často sa s ňou však lúčil so slovami, že jej duch pôsobí na jeho ducha akosi nepríjemne a možno by sa nemali stretávať. Sýrčanka by nemala žiadne námietky, keby sa jej opýtal. Jej názor ho ale nezaujímal a ona bola naďalej poslušná, ako vždy doposiaľ.
Až raz v noci sa Ayle natoľko pohoršilo, že sa nielen zadúšala kašľom, ale aj vypľúvala krv, topila sa vo vlastnom pote a zdalo sa, že načisto ohluchla. Pre Yasamin bol pohľad na ňu strašný. Toľko utrpenia a bolesti, no stále žiaden strach. Cítila všetko, čo cítili i ostatní: Ayla sa toho, čo ju čakalo, nedesila. Naopak však Ehsan; ten bol zúfalý a nehodlal sa dcéry vzdať za žiadnu cenu. A Ibrahima taktiež napĺňalo zúfalstvo, ale nie z lásky či priazne k Ayle; skôr z obáv, že sklame svojho pána, zlyhá vo svojej službe a pošlú ho kadeľahšie.
Yasamin si v tú noc všimla, ako čudne na ňu veštec hľadí, a túžila sa niečím zahaliť, hoci to nebol pohľad zvrhlý či chtivý. Badala v ňom však mnoho zla a pochopila, že Ibrahim svoju magickú moc dokáže použiť nielen na dobro, ale aj na zlo. Napokon, sama nevedela posúdiť, či je Aylin život dobrom. Chorá dievčina síce vniesla i do Yasamininých dní šťastie a silu, ale Sýrčanke sa nezdalo, že by nemnohé úsmevy vyvažovali toľko utrpenia, čo musela Ayla podstupovať, pretože tak to chcel jej otec. Ehsan to nechcel vedome, akoby si ani neuvedomoval, čomu všetkému svoje prvorodené dieťa vystavuje.
Ibrahim neustále pochodoval okolo Aylinej postele, často prechádzal k oknu, dvíhal zrak k nebu a zhlboka dýchal, akoby nasával nejakú zvláštnu energiu, potom sa vracal, končekmi prstov sa dotýkal Aylinho čela pokrytého kropajami potu, vkuse dačo mrmlal. Ehsan spočiatku v obavách stál v kúte izby, hryzúc si nechty do krvi, ale neprešiel dlhý čas, kým pristúpil k posteli a zovrel dcérinu ruku vo svojej. Yasamin sa utiahla k lampášu, kde blčal blikotavý plamienok.
Ayla poslednýkrát vydýchla s úsvitom. Deň sa začal pochmúrne pre celé mesto, nielen pre katiba Ehsana, pretože sa na oblohe zhrčili ťaživé mraky s prísľubom dažďa. Utrápený otec kľačal pri svojej mŕtvej dcére a po tvári mu stekali slzy, akoby sa za ne nehanbil.
Yasamin samotná pociťovala strašnú úzkosť, keď si pomyslela, že práve videla umrieť ďalšieho človeka. Akoby so sebou nosila smrť... Predsa len, všetci v jej rodnej dedine pomreli, iba ona nie. Potom zočila, ako Gálib zavraždil Adhama, a teraz toto. Roztriasla sa od tlmených vzlykov, pretože chcela utajiť svoju prítomnosť.
Ibrahim sa opieral o okenný rám a bajočko si prezeral svojho pána. Neodvažoval sa prehovoriť, no Ehsan mu nevenoval žiadnu pozornosť, preto sa Ind začal mračiť na Yasamin. Vyhýbala sa jeho očiam, v ktorých zrazu pobadala toľko zla, až ju to desilo. Spomínala radšej na Aylu a ďakovala Bohu za to, že ju vyslobodil, hoci taká vďaka sa jej zdala strašná. Napriek tomu sa jej vnútro napĺňalo práve vďakou.
Ehsan potiahol nosom a vstal. Sýrčanka pozorovala jeho chrbát. „Zlyhal si,“ prehovoril chrapľavo, nenamáhal sa ani prečistiť si hrdlo. „Buď čeľ môjmu hnevu, alebo sa vráť späť do Indie a už nikdy nevkroč do Urfy.“ V hlase mal toľko nenávisti, až sa z toho Yasamin vytvorila husia koža. Chápala jeho bolesť, hoci si ju nedokázala ani len predstaviť, a rozumela aj tomu, že potrebuje z Aylinej smrti niekoho obviniť. Najradšej by mu bola povedala, že jeho dcéra bola vlastne už dávno mŕtva a on ju udržiaval pri živote tými najhriešnejšími prostriedkami.
„Pán môj...“ Ibrahim nešťastne sklonil hlavu.
„Dokážeš ju priviesť do sveta živých?“
„Nie,“ odvetil ľútostivo.
„Tak sa odtiaľto prac!“ zhúkol tak mocne, až Yasamin nadskočila.
„Katib môj, to... to nie ja. To...“ chvíľu očami márne blúdil po podlahe a vzápätí ukazovákom namieril na Sýrčanku, čo sa naňho udivene zadívala svojimi hlbokými tmavými studňami, v ktorých sa toľké noci s neuveriteľným pôžitkom topil. „To ona!“ zamračil sa.
Ehsan k nej prekvapene zvrtol zrak. „O čom to vravíš?“
Yasamin sa roztriasla spodná pera. Na lícach stále cítila vlastné slzy, no zažmurkala, aby si vyjasnila zrak. Naprázdno preglgla, neschopná jediného slovka. Nešlo jej do hlavy, čo to Ibrahim robí.
„Ona! Ona ma... katib môj, ona ma zviedla! A nielen to! Obrala ma o silu. Prichádzala každú druhú noc, aby zo mňa vysala všetku moc, ktorú mi príroda zverila a ktorou som držal tvoju vznešenú dcéru Aylu nažive! Ona, táto otrokyňa, je služobnicou temných síl!“
„Čo to táraš, Ind?!“ neveril Ehsan. „Je to obyčajná slúžka mojej ženy, nič viac. Ayla si ju obľúbila.“
„A videl si, katib, s akým odporom na tvoju vznešenú dcéru táto otrokyňa hľadela po prvý raz? S akou ľútosťou?! Zverila sa mi, že by jej radšej priala smrť než takýto život! Zaumienila si teda, že znesvätí tento dom, že zneužije moju mužskú slabosť a skrze hriešne spojenie zo mňa akosi vytiahla moju moc! Preto som bol taký vyčerpaný, preto som nevládal zaklínať. To ona!“ Stále na ňu ukazoval a Yasamin si mimovoľne objala plecia, akoby sa chcela chrániť pred nenávistnými pohľadmi štyroch mužských očí. Ako rada by teraz počula Aylino neľudské chrčanie! Izbou sa však neozývalo nič, až kým pán domu nespravil prvý krok k nej.
„Čo vraví, je pravda?“ pristúpil bližšie a premeriaval si ju spod huňatého čierneho obočia. „Zviedla si môjho mága?“
„Katib...“ plačlivo ho oslovila. Ako odpovedať? Nemohla predsa začať rozprávať Ibrahimov životný príbeh.
„Tak chodila si do jeho izby?!“ zahnal sa, ale neudrel ju, keď zbadal, ako sa krčí a viečka sa jej chvejú.
„Chodila,“ priznala sklesnuto. Nebude klamať, nesmie.
Ruka mu klesla a Yasamin sa zazdalo, akoby mu ovisla i celá tvár. Tichým hlasom sa spýtal: „Priala si mojej dcére smrť?“
„Nie je to tak, katib, ja som len... nechcela som, aby trpela.“
„Priniesla si zlo tomuto domu! Okamžite musíš odísť. Odíď, lebo ťa vlastnoručne zaškrtím.“
„Nie, nie!“ zvolal Ibrahim a pribehol k nim, postaviac sa medzi nich. Yasamin sa tak ocitla za jeho chrbtom. „Jedna smrť stačila, katib. Tvojmu dieťaťu vražda tohto dievčaťa život nevráti. Oplačme Aylu, táto otrokyňa nie je hodna jedinej tvojej myšlienky.“
„Ty!“ Ehsan naňho výhražne vyceril zuby. „Kvôli tomu, že si neodolal tomuto telu, moja dcéra zomrela!“
„Som len muž, katib môj, len muž, raz darmo. Príroda ma takého utvorila.“
„Ak ju privedieš späť, smieš ostať! Dávam ti na to týždeň. A teraz odíďte z tejto miestnosti, chcem byť so svojou dcérou sám.“
Sýrčanka na chodbe mienila od Ibrahima vyzvedieť, prečo povedal všetky tie klamstvá, ale veštec sa od nej náhlil preč, akoby sa na ňu nedokázal alebo nechcel pozrieť. Ostala teda sama uprostred plného domu, myslela na Aylu a túžila zájsť ešte za Fravardinom, aby mu povedala posledné slová na rozlúčku. Nenašla však odvahu.
Keď už sa celkom rozvidnelo, Ehsan vyšiel z Aylinej izby a nenávistne sa na Yasamin pozrel. Schmatol ju za predlaktie, vytiahol na nohy, keďže sa tisla ku stene, od vyčerpania zaspávajúc, a vyhodil ju pred dom. Než spravila prvý krok, pribehol za ním Ibrahim, aby ju odprevadil aspoň pohľadom, a ona sa mu zadívala do očí. Celý čas vedela, že sa zaradí k mužom, čo ju hnusne využívali, ale netušila, že to skončí takto. Že ju zapredá, aby si udržal miesto. A že mu to vlastne nakoniec nebude nič platné a tak či tak Urfu bude musieť opustiť.
Fravardina zbadala, keď mladý Peržan vyzrel z okna a vylial z neho na ulicu výkaly. „Kam ideš, Yasamin?“ chcel vedieť, keďže si nevšimol, že v tieni domu stojí samotný katib Ehsan.
Opatrne k nemu dvihla zrak, mierne si odhrnúc hižáb. „Zbohom,“ šepla, ani si nebola istá, či vôbec zahliadol pohyb jej pier. Odkráčala ďalej a šla, šla a šla, až od vyčerpania padla na kolená do rozmočeného blata. Mokrá bola od dažďa rovnako ako od sĺz i od potu.
Prečo, Pane? pýtala sa, no márne. Tak veľmi si obľúbila to miesto! Pobudla tam niekoľko mesiacov – oveľa dlhšie než s Gálibom, Ihabom a Adhamom. Musela odísť, pričom nechcela. Jej srdce už teraz krvácalo pri myšlienke, že nikdy nevezme na ruky malého Ilkina a nezačuje jeho smiech, že malé chlapča sa už nikdy nebude hrať s jej vlasmi trčiacimi spod hižábu, že už nikdy nebude drobnými tučnými prstíkmi skúmať jej tvár. Konečne jej niekde bolo dobre, až na noci s Ibrahimom, ale tie brala ako nevyhnutnú obetu za to, že je aspoň trochu šťastná. A musela odísť pre hlúpu lož, ktorú nedokázala nijako vysvetliť, vyvrátiť. Nik by ju nepočúval, pravda nikoho nezaujímala.
Ehsan chcel vinníka, tak ho našiel. A ten vinník ukázal prstom na ďalšieho, v ktorého pán domu uveril ľahšie, pretože ho poznal kratšie než svojho dlhoročného spoločníka a služobníka Ibrahima. Yasamin tomu rozumela, ale aj tak ju v hrudi čosi kvárilo. Nikdy ešte nezažila krivdu, aspoň nie vedome, a teraz preciťovala jej silu plnými dúškami. Bola horká, krutá a pichľavá.
Ani sa nenazdala, opustila Urfu. Pre strážcov, čo stáli pri jednej z mestských brán, bola obyčajnou zmoknutou žobráčkou, aké v meste nepotrebovali. Pustili ju teda a ona sa dala ďalej, do neznámych končín, netušiac, kam ju kroky zavedú.
Bolí ma srdce, Pane, zverila sa Bohu, keďže nebolo nikoho iného, kto by ju vypočul. Posielaš ma preč a ja neviem prečo! Vari som naozaj katibovmu domu priniesla zlo? Skutočne som z Ibrahima vysávala jeho silu? Hoci jej tie obvinenia ostali v mysli, nedokázala im veriť. Dobre vedela, že Ibrahimova mágia nie je dobrá, že by ju nemal používať, pretože nevychádza z lásky, ale snaží sa ovládať a riadiť.
VYTRVAJ, DIEŤA MOJE, SOM S TEBOU, uistil ju, ale ona vyčerpane pokrútila hlavou, tackajúc sa kamsi preč, ani sa poriadne nedívala pred seba. Všetko bolo rozmazané, dážď jej kalil zrak a ona ani nechcela vedieť, kam mieri. Beztak nemala žiadny cieľ, hoci pamätala na prisľúbenie domova, čo dostala.
Ďalšie utrpenie, Pane, pripomenula sebe i jemu. Prečo? Vedela, že to nemôže byť trest. Verila v milosrdného Boha, ten by takto netrestal. Som špinavá, viem, nečistá a hriešna. Ty si však stále pri mne! Ale ja to necítim. Preto ma tak kruto skúšaš, Pane? Preto?
Čosi, hoci to nebol priamo hlas Boží, jej navrávalo, že to, čo sa jej deje, nie je z vôle Stvoriteľa a Spasiteľa. Uľavilo sa jej, ale bolesť neutíchla.
Som v tvojich rukách, Pán môj, vieš to už dávno. Prečo potom toľko skúšok? Čím som si to zaslúžila? Nikdy ešte takto nezúfala, nie takto otvorene. Mnohokrát cítila nutkanie pýtať sa ho prečo to a prečo tamto, ale nikdy nenašla odvahu. Zdalo sa jej, že by ho vyjadrením nespokojnosti urazila, a to nechcela.
CHCEM ŤA VYCHOVAŤ K SILE.
Vychovať ma? prekvapene zažmurkala.
MÁM S TEBOU PLÁN, DIEŤA MOJE, NO TREBA EŠTE VEĽA.
Veľa čoho, Pane? Veľa skúšok? zarmútila sa. Predsa je to tak, že Boh si jej utrpenie praje?
CESTA, PO KTOREJ KRÁČAŠ, JE NEROVNÁ, ALE VEDIE KU MNE.
Zhlboka sa nadýchla. Z tých slov k nej prýštilo uistenie. Dvihla zrak k upršanému nebu a z dažďových kvapiek akoby sa stal nádherne teplý med, čo sa rozlieval nielen jej tvárou a skrášľoval ju, ale aj vnútrom, prenikajúc až k srdcu. Privrela oči a v mysli priam videla, ako sa jej duša napĺňa sladkou tekutinou. Čím vyššie bola, tým viac po nej Yasamin túžila, tým väčšmi ju chcela; a chcela jej viac a viac, aby z nej začala vyvierať ako horský prameň zo skaly.
Uzrela seba, s rukami pozdvihnutými k oblohe a tvárou vyvrátenou dohora, bosú a v zašednutej látke siahajúcej pod kolená, no s úsmevom, žiarivým a vrúcnym. Celú ju pokrýval zlatistý lesk, ktorý, ako si všimla pri bližšom pohľade, bol liatymi diamantmi. Tie sa roztiekli do smaragdovej trávy, v ktorej stála na vrcholku kopca, a stekali nadol, do údolia, naplnili ho a zaplavovali celý svet.
Máš so mnou plán, Pane? uvedomila si a bola nadšená. Všetko by malo zmysel, ak by s ňou Boh mal plán, hoc by cesta k cieľu mala byť tŕnistá a plná bolesti! A Yasamin veľmi potrebovala zmysel.
Vo vidine sa sama na seba pozrela, zadívala sa do svojich očí, tých studní, a na zlatistej Yasamin sa jej už nezdali temné a hlboké ako priepasť. Naopak, žiarili, odrážajúc slnečné lúče a prekrásnu dúhu, usmievali sa a jagali sa. Veď ma teda k jeho naplneniu, požiadala. Sama netušila, čo tieto slová znamenajú a že nimi dáva Bohu nadvládu nad svojím životom. Vedela ale, že práve prežila veľmi dôležitý okamih, okamih prorocký a významný, na ktorý nesmie nikdy zabudnúť.
POVEDIEM ŤA, sľúbil jej.
Yasamin si ani neuvedomila, že sa už dávno zviezla k zemi. Vo vytržení nevnímala svet navôkol, len Boha, jeho hlas a zjavenie, v ktorom sa ocitla. Jej myseľ nevnímala ani to, že došla k moru. Nemala potuchy, že jej púť trvala celé týždne, pretože sa neustále vracala k vidine, snívala o nej, pripomínala si ju. Stala sa jej svetlom a Sýrčanka jednoducho kráčala, nachádzajúc vo svojich nohách nevídanú silu. Alebo sa tam ocitla razom, v rámci Božieho zázraku?
Mykla sa, keď sa jej chrbta dotkla akási ruka. „Žiješ?“ opýtal sa mužský hlas a Yasamin sa vyšvihla na nohy. Hľadela do vychudnutej tváre zrelého muža, nízkeho, odetého v špinavom rúchu. Za sebou ťahal plnú rybársku sieť. V očiach sa mu zračil skutočný záujem, na tvári zas prostredníctvom mnohých vrások, spôsobujúcich prepadliny na jeho lícach pokrytých prešedivelým strniskom, pobadala, že tento muž má ťažký život. Oči mal totiž mladé, no plné starostí.
„Kde to som?“
Zvraštil obočie. „Pomiatla si sa?“
Poobzerala sa. Dosiaľ sa vo svojom vytržení nazdávala, že počuje dážď; ten však ustal už pred mnohými dňami a Yasamin sprevádzal hukot mora, ku ktorému sa priblížila. Prvý raz v živote spočinula svojimi nádhernými studňami na mori, o ktorom tak dlho snívala, v ktoré vlastne ani nedúfala.
„Mesto sa volá İskenderun,“ odvetil napokon rybár, „a moje meno je Gürsel. Kde si sa tu nabrala? Málokedy v prístave stretnem dievča od vyčerpania ležiace na zemi.“
„Putujem.“ Zadívala sa na ryby, čo sa v poslednej snahe zachrániť si život metali, uväznené v sieti.
Gürsel sledoval jej pohľad. „Si hladná?“
„Veľmi,“ priznala. Načo sa tváriť skromne, keď tak veľmi potrebuje pomoc? Dúfala len, že tohto človeka jej do cesty poslal Boh. Spoliehala sa na to, iné východisko nemala.
„Poď teda, podelím sa s tebou.“ Otočil sa jej chrbtom a ona ho nasledovala, divo prepletajúc nohami. Ponáhľal sa, ona za ním – od pobrežia Stredozemného mora popod rozľahlú vysočinu, ktorú jej predstavil ako Nur Dağları, Vrchy svätého Svetla. Keď sa dozvedela, že kopce sú hranicou medzi Kilíkiou a Sýriou, túžobne sa na ne zadívala s vedomím, že by stačilo prejsť cez ne a ocitla by sa doma. Čo by však našla? Vypálenú dedinu, hromadu rozložených tiel či už len kostí, zrúcané domy. V Sýrii už pre ňu nič nebolo.
Opäť na ňu čakal nový svet. Nové mesto, noví ľudia. A Yasamin vedela, že tentoraz už nepodľahne žiadnemu mužovi. S predošlým životom je koniec, zaumienila si. Pre istotu však v mysli dodala: Pomáhaj mi, Pane.
A Boh zopakoval: CESTA, PO KTOREJ KRÁČAŠ, JE NEROVNÁ, ALE VEDIE KU MNE.