16: Čosi

Hex: V piatok podvečer (text: Peter Dudák)

... To predsa nie som skutočne ja a kto

ten čo tu sedí a záujem hrá

no ale cez víkend bol ešte nádherný svet

Životom plávam a netuším kam a s kým

ja nemám žiadny harmonogram

no ale cez víkend mám vždy nádherný svet

V piatok podvečer si zresetujem hlavu

možno, že tak nájdem aj myšlienku zdravú

veď to je jediné čo

nás všetkých baví

v piatok si realitu odstrániť z hlavy do žíl

V piatok podvečer si zresetujme hlavy

možno, že sa nájde v jednej rozum zdravý

veď to je jediné čo nás všetkých baví

v piatok si realitu odstrániť z hlavy...

Čosi tu hľadám

no vravia mi ironicky že čo si

šibnutý tu nič nenájdeš

hľadám tu čosi

no vravia mi zamyslene že čo si

ty myslíš že si

kto si

čo si

po čomsi pátram a dívam sa do neznáma

otázniky nado mnou visia

Damoklov meč

Sizyfov kameň údel filozofov

Krištof má rád piatky, piatky sú fajn, vždy boli a budú fajn, ani rozvrh nie je úplne najhorší, majú len mierumilovných šesť hodín a potom voľnééééé popoludnie až do večera a vtedy sa predsa ide von, stredoškolský život, smiech, partia, žiadna nuda. Majú chlapskú jazdu, aj to raz za čas treba, aspoňže sa Juliana vydala na dajaké rande so svojím spolužiakom a negánila na svojho brata pri tom, ako opúšťal rodné hniezdo.

A tak blúdia mestom, prechádzajú z jedného podniku do druhého, Ondrej s Lukášom sa dokonca na polhodinku pristavia pri hracích automatoch, ešte chvíľku, veď čo ak vyhrajú? No nie, iba čo tam minuli dvadsať eur a tatkovia ich zabijú, prečo toľko vymýšľali a či sa nemôžu zabaviť dajako usporiadanejšie, aby sa za nich nemusel nikto hanbiť?

Keď si aj Peter zapáli, Krištof sa trochu dotknuto odtiahne, niežeby prekonal rakovinu pľúc, ale čo ľudia nechápu, že s vdychovaním tabaku vdychujú si rakovinu, len daktorých nezastihne? Je to ako sám si pritlačiť pečiatku na diagnózu, ako keby po nej túžili, ako je vôbec možné, že človek, čo si k perám prikladá zrolovaný kúsok smradľavého papiera, vyzerá tak cool?

Nenúkajú ho, už dávno prešli tie časy, kedy takéto veci skúšal, ale inak je s nimi fajn, na staré časy a priateľstvá sa len ťažko zabúda, veď toho spolu prežili hromadu, od základky a prechodu na strednú až po toto novozocelenie partie. Začnú spomínať a namiesto ďalšej krčmy či prostriedku námestia si ukradnú opustenú lavičku v prítmí pouličnej lampy, neďaleko školy, pijú pivo z plechoviek ako správni pubertiaci a smejú sa na tom, ako fyzikárku na základke raz naštvali, keď si cez celú triedu z jednej lavice do druhej pohadzovali plastový model motora s rotačným pohybom piesta a nakoniec ho aj rozbili, jaj, to potom ich rodičia museli splatiť a veru sa im ušlo nejaké to zaucho a zákaz telky na týždeň a zákaz chodiť von s kamošmi na mesiac.

Alebo ako si vystrelili z báb, zo spolužiačok, na telesnej, keď im nahovorili, že ich šatňa je kvôli voľajakej poruche zatvorená a musia sa prezliekať s nimi, na tom sa rehoce prevažne Ondrej, ostatným sa to zdá už teraz, s odstupom času, dosť detinské, ale predsa len sa uškŕňajú, keď si spomenú na dve-tri dievčatá, čo im na to naleteli, no učiteľka tam vbehla dostatočne skoro a zabránila im v absolútnom strápnení, takže štrnásťroční chlapci si aj tak nič neužili.

Alebo ako na brannom utiekli triednej a tá ich potom zháňala po celom meste, alebo ako na školskom výlete v Bratislave raz autobus trištvrte hodiny čakal na Lukáša s Petrom, ktorí sa kdesi zabudli, v skutočnosti vysedávajúc v zalezenej uličke, kde sa akurát fotili dajaké modelky, a obdivujúc ich. Alebo ako...

Toľko smiechu a spomienok, akoby to boli iné životy, mohli by napísať hoci aj autobiografiu a bolo by toho na nečitateľne hrubý román, ktorý by sa ani im nechcelo prelistovať. Takto, slovne, ich to však baví, až sa navzájom prekrikujú, lebo každý chce čím skôr vyrozprávať svoju verziu príbehu, ktorá je tá úplne najvtipnejšia.

„Čo sa to tam deje?“ opýta sa zrazu Lukáš zamyslene, dívajúc sa do školských okien. Na spodnej chodbe svietia akési tlmené svetlá, farebné a blikajúce, a čosi tam aj duní, akoby... hudba?

„Čo je dnes za deň?“ chce vedieť Ondrej.

„No šak piatok, čo iné? Kedy inokedy sa ožieraš?“ zasmeje sa Peter a Ondrej naňho dosť škaredo zagáni, odpijúc si z plechovky.

„Hááá, ja už viem!“ pochváli sa Lukáš. „Chalani, ak chcete zbaliť babu, dnes je tá najlepšia príležitosť! Nevšimli ste si po škole tie letáky o valentínskom plese?“

„A to má byť akože dnes?“ čuduje sa Peter.

„Tak, je Valentína, nie? Alebo dajaký dátum okolo toho... Ktovie,“ zamýšľa sa Ondrej.

„Tak ideme baliť!“ zazubí sa Lukáš.

„To nemyslíš vážne!“ zhrozia sa ostatní traja. Aby šli na valentínsky ples? To by museli tanky padať, alebo dačo horšie. A bol by dosť veľký trapas dôjsť tam v rifliach a obyčajných tričkách s mikinami, nie? Na takú akciu sa predsa treba slušne, dostatočne poctivo vychystať, a to oni teda v žiadnom prípade, za nijakých okolností, ani keby...

„Ako chcete, ale ja idem,“ napraví si golier bundy, akoby mal košeľu a sako, a zamieri ku bránke, ktorá vzápätí zavŕzga.

„Si robíš srandu!“ zvolá za ním neveriacky Ondrej. „Mal si tu aspoň svoje pivo nechať... šak s plechovkou ťa tam ani nepustia!“

„Super,“ Peter prekrúti očami, „a teraz čo?“

„O jedného sme prišli,“ zhodnotí Krištof nezaujato.

„Neviem si predstaviť, čo tam asi tak bude robiť.“

„Možno by si to musel vidieť na vlastné oči,“ uškrnie sa Krištof.

„To radšej nie...“

„Počúvajte...“ ozve sa Ondrej, „a nechcete sa tam kuknúť tiež? Až keď dopijem toto, samoška,“ priloží si k perám plechovku.

„Už ma vidíš, ako ťa tam ožratého dovediem,“ zahriakne ho Peter, „absolútne nie. Nikdy.“

„A čo ešte chcete robiť? Chodiť po meste? Bude sranda, poďte,“ nasilu ich oboch ťahá na nohy, odhodiac prázdnu skrčenú plechovku kamsi do trávy za lavičku.

Keď už Krištof musí stáť, aspoň chce byť užitočný, takže sa vyberie do tmy, plechovku dvihne a hodí ju do najbližšieho koša, však na geografii sa už dosť napočúvali o tom, ako treba zmýšľať ekologicky a v čom by sa to malo prejavovať, tak ako by mohol dopustiť toto Ondrejovo konanie, keď ho videl na vlastné oči a bol pri tom a ešte aj dostal krásnu šancu zvrátiť to?

„Chalani, to sa tam vážne chcete trepať?“ pýta sa ich tesne predo dvermi neochotne, no to už vstupujú dnu a zdravia sa s vysmiatymi spolužiačkami, čo sa hneď pri vchode zhovárajú. Krištof na ne nezaujato mykne hlavou. „Čo tu vôbec chcete robiť?“

„V prvom rade nájsť Lukáša,“ zaumieni si Peter a cieľavedome vykročí popri školských skrinkách až na tú najrozľahlejšiu chodbu, kde je vydýchaný vzduch, gýčovo-romantické prítmie, na stenách sa vo fialovej a ružovej premietajú srdiečka, hudba však hrá veselá, žiadne slaďáky, aspoňže tak.

Predierajúc sa medzi na seba natisnutými ľuďmi nakúkajú do jednotlivých tried, kde stoja švédske stoly a pri nich hladní hostia v šatách a oblekoch, fakt tu nemajú čo robiť, veď ani nezaplatili vstupné ani... „Počkaj!“ schytí Krištof Petra za predlaktie, nech sa nikam tak nenáhli. „Tamto je,“ ukáže na tancujúcu masu.

„Kde?“

„Tam, ja ho vidím...“ Derie sa bližšie a udivene povie: „Eh, čaute.“

Hľadí totiž nielen na Lukáša, ale aj na Natáliu, na Natáliu v zelených šatách na ramienka, prepásaných indigovou stuhou, v tmavomodrých balerínkach a s červenými lícami, usmiatu a tancujúcu. „Krištof?! Chalani? Čo vy tu...?“

„Pozrite, koho som objavil!“ Lukáš ju objíme okolo pása a spoločne sa vzdialia od tancovania, utiahnu sa na schody a vyjdú až na druhé poschodie, na tmavú chodbu, aby mali vôkol seba aké-také ticho, však ako sa dá rozprávať v hluku, v ktorom si človek nepočuje vlastnej myšlienky a ani škvŕkanie v žalúdku?

„Nevravela si, že sa sem chystáš,“ podotkne Peter.

„Nechystala som sa sem... Vážne!“ zdôrazní, keď sa s pohľadmi „no-jasné-akurát-si-sa-hanbila-priznať-to“ rozosmejú.

„A kto ťa sem pozval?“ zaujíma sa Ondrej, ktorý si z jednej z tried ukradol pohár so šampanským.

„Akože kto?“

„No... s kým tu si?“

„Jaj, ty myslíš... nie! To len stará mama ma donútila. A Evča s Maťou. Tie sú tu ako dozor v šatni, ale... keď sa objavil Luky a zavolal ma tancovať, poslali ma s ním, nech sa trochu zabavím. Inak som tu len kvôli nim a robím im spoločnosť.“

„Čo, hanbíš sa priznať rande?“ provokuje ju Ondrej.

„Povedala už, že tu nie je so žiadnym chalanom,“ zastane sa jej Krištof, „tak jej daj pokoj.“

Vďačne sa naňho pousmeje. „A kde ste sa tu nabrali vy? V živote by som nepovedala, že sa objavíte na školskom valentínskom plese.“

„To bol celé jeho nápad!“ obhajuje sa Ondrej, ukazujúc na Lukáša.

„Tak a čo! Rád tancujem,“ obháji sa ten, neisto prešliapnuc na mieste. „Vlastne, rád by som... môžem?“

„Koho sa pýtaš na dovolenie?“ zasmeje sa Krištof a vzápätí po Lukášovi niet ani stopy, tak rýchlo zbehne schodiskom a buď sa pridá do davu, alebo si možno aj odchytí nejakú tú lesklú plesovú sukňu. „Deje sa tu aj niečo zaujímavé?“ obráti sa na Natáliu.

„Myslíš okrem hromady jedla, alkoholu a tanca? Ani nie. Baby sa v šatni strašne nudia.“

„Vieš čo?“ Peter sa zacerí na Natáliu, tajomne čosi vyjadrujúc, a vzápätí schytí Ondreja za plece. „Nezľutujeme sa nad nimi?“

„Akože čo? Čo tým chceš povedať?“ zdesí sa Ondrej. „Ja tu nikoho nebudem...“

„Jedna pesnička,“ presviedča ho.

„Šatňu predsa nemôžu nechať opustenú.“

„Poď už,“ potiahne ho a uškrnie sa na Krištofa, akoby tým dvom robil ohromnú láskavosť, keď ich necháva osamote.

Natália prejde ku schodom a sadne si na druhý odspodu, Krištof sa k nej po chvíľke pridá. Tmavá chodba, ozveny hudby zdola, zvláštna atmosféra a piatok večer. „Čo chystáš na víkend?“ spýta sa ho. „Budete mať aj nácvik?“

„Asi nie, po dnešku by to minimálne Ondro nezvládol.“

„Nechápem, prečo sa vždy musí tak opiť.“

Mykne plecami. „Aby sa vedel tváriť veselo.“

„Ale to nie je riešenie.“

„Viem to ja, vieš to ty, zistí to aj on.“

Iste, každý to má doma ťažké a Ondrejov otec nie je žiadny anjelik, žiadne neviniatko, no mama je tá, čo robí problémy a trpí schizofréniou, na ktorú odmieta brať lieky... Niekedy je ťažké pochopiť spôsob, ktorým ľudia riešia svoje problémy, niekedy je to fakt ťažké a niekedy, keď je v tom takáto jasná a priezračná logika, je to úplne najťažšie, pretože to ešte k tomu všetkému aj dáva zmysel.

„Len občas rozmýšľam, či by mu viac nepomohlo, keby sme mu to povedali,“ uvažuje Natália nahlas, „veď sme jeho kamoši. Nemali by sme sa iba tak prizerať, ako sa z neho stáva...“

„Počuj,“ preruší ju, „ja neviem prečo a viem, že je to odveci, ale teraz si strašne pekná.“

Udivene k nemu zvrtne zrak a rozosmeje sa. „To asi preto, že je tu taká tma.“

Pridá sa k nej v smiechu. „Tak som to nemyslel.“

„Ozaj by mi nenapadlo, že sa s tebou stretnem na valentínskom plese. S tebou!“

„Náhodou... tak, je pravda, že som sem chcel ísť najmenej. Ale zas keď si tu, nemôže to byť až také strašné. Či?“

„Čo si! Úplna lahôdka, tráviť čas medzi opilcami, čo sa tvária ako civilizovaní ľudia. Akurát škoda, že tie krásne šaty a drahé obleky z nich kultúrne indivíduá nerobia; stačí zahliadnuť, ako sa správajú opití, a nadobro o nich stratíš mienku.“

„Hádam si nevidela dajaké veci vhodné do klebiet!“

„To radšej ani nechceš vedieť,“ zatvári sa tajomne a Krištof sa uškrnie, krútiac hlavou a zhlboka vydýchnuc. „Čo taký ťažký povzdych?“

„Len tak, únava z celého týždňa. Asi.“

„Inak, je to celkom príjemné prekvapko. To, že ste sa tu zjavili.“

„Niežeby sme to plánovali, ja som o plese nemal ani poňatia...“

„To je mi jasné. Veď vravím, že aj mňa sem donútila ísť iba stará mama. Ako poriadny pedant mi totiž každý týždeň kontroluje známky v internetovej žiackej – nie preto, že by mi neverila, ale aby mi jasne dala najavo, že sa o mňa zaujíma. Aspoň ona to tak vraví,“ zachichoce sa, „ale nie, ona je super. No, a na školskej stránke, samozrejme, klikla na ten obrovský oznam o plese. A hneď: „Natálka, tam musíš ísť! Musíš ísť medzi ľudí, zabaviť sa...“ Keby som vedela, že aj tak skončím pri tebe, rovno by som ťa zavolala von a mohli sme sedieť kdesi na hojdačkách.“

„Uprostred februára? Na to je ešte dosť chladno, nie?“

„Vieš, ako to myslím,“ drcne ho do pleca.

„A ty tiež rada tancuješ?“

„Prosím?“

„No, keď si šla s Lukášom... asi ťa nemusel ktovieako nútiť. A my sme vám to prerušili.“

„Zrejme to obaja prežijeme pri plnom zdraví,“ odhadne.

„A nechceš...?“ hlavou mykne smerom k dolnému poschodiu.

„To akože fakt?“

„Splní sa im sen, keď nás uvidia tancovať spolu, ver mi!“

„Ty si neskutočný. A potom si môžeme ďalšie dva mesiace užívať narážky a nenápadné poznámky a náznaky a...“

Chytí ju za ruku. „Tak poď.“

Neveriacky naňho pozrie a postaví sa. „Ale môžeš si za to sám a už sa mi nesťažuj, keď sa ťa nabudúce spýtajú, kde máš frajerku.“

„Kedy som sa sťažoval?“ čuduje sa. Tie narážky, vlastne celkom otvorené pripomienky predsa ignorovali spoločne a ani sa o tom nemuseli baviť.

„Vlastne nikdy.“

„Ďakujem za uznanie,“ ukloní sa a uvedomí si: „Ja vlastne neviem, ako sa tancuje. Čo mám...?“

„Skús... prestupovať z nohy na nohu, trošku sa pohupovať... možno ma trošku chytiť... okolo... pása...“ vraví čoraz neodvážnejšie. „Takto,“ priloží si jeho dlane na šaty a objíme ho okolo krku, neisto sa usmievajúc. Červená musí byť ako paradajka. Ale aj tak to stojí za to. Vlastne, práve preto to stojí za to. A Krištof to tak trochu tiež pocíti, keď sa tak zblízka díva do tých olivových očí, to čosi. To... čosi.