„Kto svojím blížnym pohŕda, hreší, kým ten, čo má súcit s biednymi, je blažený.“

(Kniha prísloví – kapitola 14, verš 21)

Myslíš, že ti niekedy v živote niekto podá pomocnú ruku? začula Yasamin, keď sa jej uši opäť prebrali k životu. Ako prvé počula len svoj prerývaný, preľaknutý dych, prepletala nohami ako divá gazela a plakala, tak veľmi plakala, až nedovidela ani stopu od vlastného nosa. Pot sa jej na tvári miešal so slzami a spamätala sa až vo chvíli, kedy takmer vrazila do veľkého ťavieho tela.

Matka sa jej tú zatrpknutú otázku spýtala, keď jej Yasamin rozpovedala príhodu o tom, ako počas dňa párkrát obišla istého bezdomovca, ktorý pýtal peniaze, aspoň tie najdrobnejšie mince, a ona mu nemohla dať vôbec nič. Chcela mu vraj doniesť aspoň kúštik pity, no už ho nenašla.

Niekoľko ráz zažmurkala a spozorovala, že natrafila na karavánu cestujúcich. Každú ťavu viedol mladík v dlhom bielom rúchu a hrby zvierat sa strácali pod neznámym nákladom. Na troch chrbtoch sedeli ženy – všetky zahalené od hlavy po päty, no na jednej Yasamin rozoznala, že pod srdcom nosí dieťa. Veľké okrúhle brucho svedčilo o tom, že pôrod sa blíži.

„Stáť!“ zvolala tehotná žena a Sýrčanku prekvapil jej rázny hlas. Ako to, že rozkazuje? Ako to, že ju chlapci poslúchajú? O moslimskom svete toho Yasamin nevedela veľa, ale jednu vec si zapamätala veľmi dobre: ženy majú v islamskom náboženstve oveľa nižšie postavenie než muži. V jednom arabskom slove však dievčina rozoznala akýsi zvláštny, neznámy prízvuk. „Kto si? Potrebuješ pomoc?“ spýtala sa jej žena a Yasamin sklonila hlavu, skryjúc sa za závoj ebenových vlasov. „Pomôžte mi dolu,“ povedala a dvaja mládenci ju zniesli z ťavy.

Bola mladá a keď k Yasamin pristúpila, Sýrčanke do nosa vnikla jemná korenistá vôňa. Spomedzi svetlomodrej burky sa na ňu prenikavo dívali šedozelené oči, zvýraznené čiernym uhlíkom, aký používala na zdôraznenie svojej krásy i jej matka Sameera. Žena k nej natiahla ruku a jemne sa dotkla Yasamininej tváre.

„Nie si odtiaľto. Si moslimka?“

Yasamin začula, že ostatné dve ženy sa o čomsi rozrušene dohadujú, prezerajúc si ju a ukazujúc na ňu prstami. „Som Yasamin, pani,“ odvetila.

„To nič neznamená. Kam mieriš?“

„Neviem, pani. Túlam sa.“

„Vysadni na jednu z mojich tiav.“

„Prosím?“ udivene na ňu pozrela.

„Sprav, čo vravím. Nemusíš sa báť.“

„Ja... neviem ako,“ priznala nešťastne, hanbiac sa za svoju neobratnosť. Cítila sa strašne; v mysli ju stále prenasledovali obrazy z Gálibovho krvilačného skutku, čo bol horší než akékoľvek zlo, ktorého sa mohol ako muž dopustiť trebárs aj voči nej, telom jej šklbala nevoľnosť a šokom spôsobené záchvevy svalov.

„Pomôžte jej,“ povedala žena mládencom a tí Yasamin vzali a vysadili na ťaví chrbát. Dievča si podvedome zaborilo prsty do tvrdej svetlohnedožltej srsti a chytilo sa remeňa, čo malo zviera omotané okolo krku a papule. „Poďme!“

Ťavy sa pustili do pomalej nenútenej chôdze. Yasamin sa natriasala a len s ťažkosťami prekonávala mdloby, do ktorých upadala zakaždým, keď sa rozpomenula na predošlé udalosti. Zablúdila zrakom k mladíkovi, čo viedol jej ťavu za remeň. Mal veľký orlí nos a oči pod hustým obočím, rovnako ako jeho pani, zvýraznené uhlím. Sýrčanku to prekvapilo, ešte nikdy totiž nevidela mužskú tvár namaľovanú ako ženskú. Uvažovala, či je to zvykom ich ľudu alebo náboženstva. Dvihol k nej hlavu a s úsmevom jej podal koženú čutoru.

„Napi sa,“ vyzval ju.

Zaváhala, ale napokon podľahla smädu a ovlažila si hrdlo vodou. Bola síce teplá, no aj tak nesmierne lahodná. Vrátila čutoru chlapcovi a ten sa na ňu opäť usmial.

„Volám sa Fravardin,“ vyriekol s tým istým prízvukom, s akým po arabsky hovorila i tá žena.

„Yasamin,“ odvetila so zvláštnym pocitom v hrudi. Fravardin azda ešte ani nebol v jej veku, aspoň ona ho odhadovala na mladšieho. Na pery sa jej tisli toľké otázky, avšak nemala odvahu vysloviť ani jednu. Dumala, kam ju berú, čo s ňou spravia, kto sú vôbec, čo bude s Gálibom, či ublížil aj Ihabovi. Sama nevedela, čo si má myslieť o Adhamovej náhlej smrti. Nepriala mu nič zlé, pretože na to, ako sa k nej správal, bola zvyknutá. Takí k nej bývali všetci muži, všetci až na Gáliba. A Rahima.

Lenže čo sa to s Gálibom stalo? Prečo ho vôbec zabil? Nerozumela tomu. Privrela oči a po líci jej stiekla slza, vytvoriac v jemnom nánose piesku čistú čiaru. V duchu prosila Boha, aby jej vniesol do srdca pokoj. Nič nepovedal, ale spravil to.

Začala sa teda sústrediť na iné veci – na teplo, čo ju obklopovalo ako otravný roj včiel, ktoré ju chceli pobodať, na tvrdý ťaví chrbát, na plný močový mechúr. Dvojhrbé zvieratá kráčali celé hodiny, šli a šli, Yasamin ani nedokázala pochopiť, podľa čoho sa ony alebo mladíci v púšti orientujú. Tušila len jedno: že karavána sa tiahne čoraz hlbšie a hlbšie do rozhorúčenej, nehostinnej piesčitej pustiny a ona s tým nemôže nič spraviť.

Slnko sa skláňalo stále nižšie k horizontu a ťavy neprestajne kráčali, akoby boli neúnavné a nepoddajné. Po niekoľkých hodinách Yasamin už nemala síl premýšľať, jednoducho civela pred seba a držala sa ťavy, sem-tam si napravila hižáb a najviac na svete sa túžila zbaviť Gálibovho dlhého tmavého chalátu, v ktorom sa jej telo priam topilo. Keďže si nevyzliekla vlastné šaty, teraz mala na sebe dve vrstvy látky.

Púšť mohla byť aj nekonečná, aspoň tak sa Yasamin zdalo. V istej chvíli však ťavy zastali a Fravardin vzal Sýrčanku do náručia, aby jej pomohol na zem. Bosé nohy zaborila do piesku a vymanila sa z chlapcových rúk, uhýbajúc pohľadom. Nevedela, či mu má ďakovať, alebo nie. Nebola si istá vôbec ničím.

Tri ženy, ktoré boli očividne vodkyňami celej karavány, zosadli zo svojich zvierat tiež a Yasamin čakala, čo sa s ňou rozhodnú spraviť. Tehotná sa držala za veľké brucho, keď k nej pristúpila a natiahla k nej voľnú ruku. „Poď so mnou,“ vyzvala ju, no v jej hlase nebola ani štipka panovačnosti. Iba k tým chlapcom prehovárala tak veliteľsky, nie k Yasamin. Viedla ju k ostatným dvom. „Moje meno je Mahtab a toto sú moje sestry – Nahid a Nasrin.“

Nahid a Nasrin vyzerali ako dvojčatá, ale Yasamin to nemohla poriadne posúdiť, keďže nevidela ich tváre. Oblečené boli v dlhých čiernych nikáboch a nehľadeli na ňu prívetivo, na rozdiel od Mahtab. Tá si sňala burku, pričom jej sestry pohoršene zhíkli a odvrátili tváre. Yasamin to nespravila, pretože krása tej ženy ju ohúrila. Žena, na ktorú sa dívala, nebola Arabka, nebola ani Turkyňa a ani Sýrčanka. Pochádzala zo vzdialenejšieho východu, z Perzie, čo však Yasamin nevedela presne pomenovať. Nádherný úsmev a oči výnimočnej farby, láskavý výraz a dieťatko pod srdcom Yasamin takmer dojali k slzám.

„Máme namierené do Urfy, kam si sa vybrala ty?“

Zažmurkala. „Kamkoľvek.“

„Ako to, kamkoľvek? Musíš niekam ísť, keď si sa ocitla v púšti.“

Kam idem, Pane? Kam mierim?

DOMOV.

Ale ja predsa nemám domov... Zničili ho moslimovia.

MIERIŠ DOMOV.

Pane...

„Určite si vyčerpaná,“ zhodnotila Mahbat, „tak si sem sadni, naješ sa. Fravardin, prines jej vodu a nān.“

Chlapec prikývol. „Áno, kadbanu.“ Poodišiel k jednej z tiav, sňal veľký vrecovinový vak a vrátil sa k Yasamin. Mahbat sa medzičasom vybrala za svojimi sestrami a sadla si obďaleč do tieňa širokej akácie. Sýrčanka teda upriamila zrak na mládenca, ktorý jej podával chlieb veľmi podobný pite, no o čosi svetlejší, so zlatistým nádychom a bez prepálených hnedých bubliniek v ceste. „Ber,“ vyzval ju a sám si sadol do piesku, hoci Yasamin čakala, že aj on od nej odíde. Mohol sa vybrať za ostatnými chlapcami, ktorí postávali obďaleč, no on zostal pri nej.

S udiveným výrazom si opatrne sadla a odhryzla z nānu. Bol suchý, slanší než pita, ale na tom jej prázdnemu žalúdku vôbec nezáležalo.

„Kde si sa tu nabrala?“ zaujímal sa Fravardin.

„Putujem,“ odvetila neurčito. Nechcela mu všetko rozprávať, skôr by ho rada vypočula. Ako Gáliba.

„Odkiaľ?“

„Z domu.“

„A kam?“

„Do... domov.“

Nechápavo zvraštil obočie. „Ideš z domu domov? A kde si bola medzitým?“

„Vlastne nikde. Povedz mi o sebe. A o panej,“ požiadala nesmelo.

Na tvári sa mu rozhostil úsmev. „Kadbanu Mahtab slúžim odmalička, odkedy som sa narodil.“

„A kde si sa narodil?“

„Ďaleko, v Perzii.“

„To je kde?“

Chrbtom sa otočil k slnku a ukázal opačný smer. „Na východe.“

„Ako si sa odtiaľ dostal sem? Prečo si tak ďaleko od domu?“

„Všetci otroci sprevádzajú svojich pánov po celý život – bez ohľadu na to, kam sa vyberú. Vernosť je všetko, čo poznám, a byť verný je to najlepšie a jediné, čo viem.“

„Si otrok?“

„Áno, v službách ctenej Mahtab, dcéry perzského yüzbaşıho a manželky tureckého katiba Ehsana, bratranca an-Násira, kalifa arabského.“

„A kam teda idete?“

„Do Urfy, domova mojej kadbanu.“

„Čo to pomenovanie vlastne znamená?“

„Kadbanu? Nuž, to je perzské slovo pre pani domu. Tak pani Mahbat nazývam.“

„Mala by som ju tak volať i ja?“

„Iba ak sa staneš jej otrokyňou.“

Yasamin sa zhlboka nadýchla. Stať sa otrokyňou? V podstate ani netušila, čo by to pre ňu znamenalo. Slúžila by však žene, nie mužovi ani mužom. V tom zatlel plamienok nádeje. Avšak okamžite zhasol, akoby zafučal silný vietor, keď Fravardin dodal:

„Lenže kadbanu ich má veľa-preveľa. Nebude ťa potrebovať.“

„Ach tak...“ sklopila zrak.

„Jedz,“ pobádal ju, keďže už dlho neodhryzla z nānu. „Čochvíľa pôjdeme spať. Už len modlitby na záver dňa.“

„Modlitby?“ Trošku sa preľakla, keďže moslimské modlitby nepoznala. Zadumane si však Fravardina prezrela a odhodlala sa spýtať: „Ste moslimovia?“

„Nie; hoci kadbanu je manželkou moslima, nenútil ju prestúpiť na islam, keďže je len vedľajšou ženou a jej vyznanie nie je dôležité. Uctievame staré perzské božstvo, Ormuzda, boha svetla. Ty sa radíš k moslimom?“

„Verím v Boha. Neviem, ako sa volá.“

„Na tom beztak nezáleží. Nemusíš sa modliť s nami.“

Tesne po zotmení si všetci ľahli do piesku, prehodili cez seba drsné pokrovce a Yasamin veľmi rýchlo zaspala. Počas spánku sa však viackrát zobudila, strhla sa a roztriasla sa od zimy. Zakaždým si tuhšie pritiahla prikrývku, no nepomohlo to. Únava ju ale zmohla, takže väčšinu noci prespala. Nadránom, v najchladnejšej hodine, sa prebrala a zistila, že Fravardin sa na ňu pozerá.

Posadila sa a prstami si rozčesala vlasy, natiahnuc sa po hižáb. Predstierala, že si chlapca nevšimla, a dvihla oči k mesiacu, čo sa blyšťal na nočnej oblohe. Hviezdy blikotali ako jeho verné spoločnice a Yasamin sa na ne dívala s bázňou, ktorá prenikala jej dušu i srdce.

VIDÍŠ, DIEŤA? TO SOM VYTVORIL PRE TVOJ ZRAK.

Telom jej prebehli príjemné zimomriavky a ona si uvedomila, že necíti už len boj svojho vnútra, ale aj každý kúsoček vlastnej kože, každú kosť a všetky končatiny i svaly. Chodidlá mala tvrdé a zašpinené, boľavé, pokryté pľuzgiermi a čiastočne aj zaschnutými kvapkami krvi. Púštny piesok síce na jej nohy pôsobil ako horúci balzam, ako pálivý vosk, no predtým prešla lesmi a kamenistými miestami, ktoré ju doráňali.

Boleli ju aj lýtka a stehná; keď sa ich opatrne, jemne dotkla dlhými prstami, cítila, aké sú stuhnuté a od zimy i skrehnuté. Aspoň bolesť v bruchu po namáhavom dni ustala, čím sa Sýrčanka utešovala. Ruky však mala stále dopichané od ihly, ktorú ju Ihab nútil používať, a keď sa na ne zadívala v striebristom svite mesiaca, pobadala všetky ranky, drobnejšie než mravce.

Vlasy mala plné piesku, ale napriek tomu si ich omotala hižábom. Vzala do dlane čutoru, ktorá spočívala neďaleko Fravardinovej hlavy, a napila sa. Voda po zotmení ochladla a bola príjemným osviežením. Yasamin sa dokonca zazdalo, že už dávno neochutnala niečo také veľmi lahodné.

TOTO VŠETKO JE LEN PRE TEBA.

So zarazeným výrazom sa poobzerala. Nechcelo sa jej veriť, že by sa jej Boží hlas prihováral tak nežne a tak dôverne, tak zamilovane. Musia to byť preludy, pomyslela si. Kedysi dávno počula o tom, že v púšti človek kvôli strašnému smädu, čo ho kvári, vidí rôzne vymyslené veci. Usúdila teda, že vidiny môžu preniknúť aj do uší v podobe hlasov, hlasov známych a blízkych.

Stále na sebe cítila Fravardinove oči, preto sa mu nenápadne otočila chrbtom. Pažami si objala plecia v snahe zohriať sa, no nepomohlo to. Pokrčila teda kolená a rukami si ich pritisla k telu, jemne sa hojdajúc na mieste. Robievala to od prvej noci s Basirom, predstaveným obce. Vždy, keď ju prenikol smútok, schúlila sa sama do seba, do maličkého klbka, a kolísala sa, akoby bola malým dieťaťom, ktoré uspáva matka, držiac ho na rukách pri svojich prsiach.

Yasamin nepoznala nehu, známa jej bola len žiadostivosť, roztúžené dotyky a zvieracia chtivosť. Ani jediný raz jej nebolo so žiadnym mužom dobre, hoci matku sem-tam počula zo spálne vydávať aj také zvuky, vďaka ktorým nadobudla dojem, že sa s ňou deje niečo veľmi príjemné. Občas Sameeru daktorý zákazník dohnal dokonca až ku kriku, ale vtedy sa už Yasamin preľakla a zaumienila si, že nič také nikdy neprežije. S nikým.

Končekmi prstov si pomaly prešla po studených perách a privrela oči. Gálib... Ten muž – hoci bol mužom, hoci ona si mužov nectila – v nej zanechal hlbokú stopu, dotkol sa jej niekde veľmi hlboko, veľmi citlivo a veľmi nežne. A vášnivo. Yasamin prebehli zimomriavky po chrbte a sťažka prehltla slinu, pretože čosi jej zvieralo hrdlo. Čosi neviditeľné, čo jej hnalo aj slzy do očí.

Bola presvedčená o tom, že ho pozná lepšie než ktokoľvek iný. Vedela, že nikomu sa neodhalil tak ako jej, pretože videla, ako sa prejavuje pred Adhamom a Ihabom. Pochopila, že počas tých deviatich rokov, kedy chodil a lúpil, nosil masku. Pred ňou si ju však sňal, ukázal jej svoje vnútro a tým sa jeho duša dotkla tej jej.

A keď po nej zatúžil, všetky rozžiarené plamene, čo sálali v jej vnútri, čo jej rozpaľovali hruď a nútili ju načúvať mu so zanietením, zhasli. Zhasli, akoby sa prihnal zúrivý vietor, víchrica, snežná fujavica. A Yasamin si prestala ctiť aj Gáliba. Až pokým sa jeho ruka nedotkla jej stehna, pokým v nej neroznietil dačo, čo nikdy predtým nepoznala. Zľakla sa toho, nechápala, ako môže cítiť niečo také, akoby bola nečistá, avšak zároveň taká plná túžby, túžby po jeho blízkosti. Nebol to dotyk, aké poznala.

A hlavne – podstatná nebola vonkajšia podoba toho dotyku. Dôležité bolo, že Gálib chcel, aby jej s ním bolo dobre. A Yasamin to vedela, cítila to. Netušila, že jestvujú aj takí muži. Netušila, že aj jej by to mohlo priniesť pôžitok; ešte stále to netušila, no kdesi čosi šípila, kdesi hlboko, vo vzdialenom zákutí mysle, badala akýsi nejasný záblesk, ktorý sa okamžite vyparil, len čo ho postrehla a len čo sa preň zahanbila sama pred sebou.

Teraz je Gálib preč. Vstúpil do jej života iba na niekoľko dní a vkĺzol do nej tak hlboko ako nik iný. Bože, prečo si mi ho poslal do cesty? Nestala som sa kvôli nemu ešte hriešnejšou?

Boh mlčal. Avšak nočné ticho – pokojné odfukovanie sluhov i troch sestier – prerušil hlas dvanásťročného Fravardina. „Ako je to teda s tým tvojím domovom?“

Yasamin naňho udivene pozrela, pretože počas svojich úvah celkom zabudla, že bdie a sleduje ju. „Neviem. O jeden som prišla a teraz hľadám nový.“

„Myslíš, že ho nájdeš?“

„Verím, že áno. Ale netuším, kde je. Neviem, kam sa mám vydať.“

„Ormuzd ti azda ukáže cestu. Budem sa za teba modliť.“

„Myslíš, že tvoja kadbanu by ma prijala ako otrokyňu, keby som sa jej ponúkla?“ Yasamin predsa vedela, ako sa ponúknuť. Vždy sa síce natískala mužom, no možno by dokázala ponúknuť svoje pracovité, učenlivé ruky komukoľvek. Drhla by zem, zametala dlhé chodby, leštila by sklo. Čokoľvek.

„Spýtaj sa jej, keď svitne nový deň.“

„Dobre, skúsim to. Nevysmeje ma?“

„Nevysmeje.“

Prikývla a pousmiala sa. Kdesi v diaľke matne, slabučko zablikala nová nádej. Sýrčanka opäť dvihla zrak k mesiacu a ten ožiaril jej tvár, strhanú, unavenú a nádhernú, tvár dievčaťa v rozpuku, rodiacej sa ženy. Tvár Božej dcéry.

„Prečo nespíš?“ opýtal sa Fravardin chrapľavo.

„Je mi zima,“ odvetila jednoducho a pravdivo.

Sadol si a ukázal jej svoj pokrovec. „Vezmi si.“

Matka sa jej raz spýtala: Myslíš, že ti niekedy v živote niekto podá pomocnú ruku? Yasamin už poznala odpoveď. Bola kladná.