„Zhromažďujte si poklady v nebi, kde ich nezožiera ani hrdza, ani mole, a kde zlodeji nevnikajú a nekradnú.“

(Evanjelium podľa Matúša – kapitola 6, verš 20)

Never cudzincom, povedala jej raz matka. Nenahovorila toho veľa, ale Yasamin si pamätala každé slovko, čo vyšlo z jej úst, každú múdrosť.

Na tvár sa jej pritisla silná, po zemitej vôni ópia páchnuca mužská ruka. Nezvreskla do nej, nebránila sa, dokonca sa ani nezľakla. „Tíško, maličká,“ šepol jej do ucha pobavene a pred tvárou sa jej mihol ďalší chlap, ktorý šmátral v jej odeve. Zazrela len tmavomodré oči, nič viac, pretože bol zahalený čiernou ženskou burkou; zahnala prekvapenie a civela naňho, pregĺgala jednu slinu za druhou, rýchlo žmurkala. Hľadala ešte tretieho, ale ten sa držal v tôni, kam svetlo ohňa nedosiahlo.

„Nič nemá,“ precedil zahalený namosúrene. „Nič!“ Narovnal sa a zagánil nad jej chrbát.

Pach ópia sa vytratil, keď ju pustil aj ten druhý. „Čo sa v noci sama túlaš lesom?“ Prešiel pred ňu a ona zistila, že ako jediný svoju tvár neskrýva. Kozia briadka, v očiach výsmech a veselé ohníčky, na vlasoch ledabolo uviazaná, či skôr prehodená čierno-biela kefija. Mykol hlavou smerom k zahalenému. „Hej, Ihab, je pekná?“

Neuzrel ju, pretože si čo najrýchlejšie hižábom zastrela tvár. Ihab si ju chvíľočku znalecky prezeral a potom ledabolo prikývol. „Tebe sa bude páčiť.“

„Dolu s tým závojom,“ prikázal jej.

Yasamin sklonila hlavu a hižáb skĺzol po jej vlasoch až k zemi.

„Hmm...“ založil si ruky na hrudi a skúmavo našpúlil pery. „Žeby si aj dvihla tú lebeňu?“

Neodvážne našla jeho oči a zbadala, že sa uškŕňa. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré vyslali do arény s levmi, čo ho majú roztrhať.

„Dobre teda. A teraz spusti; čo tu chceš?“

Zahliadla, že tretí sa usadil oproti nej v tráve, k nemu prešiel aj Ihab. Vodca bandy, ako odhadla toho s briadkou, sa natisol na ňu, sadnúc si na padnutý kmeň vedľa nej, a vytrvalo sa na ňu díval, hoci ona mu neopätovala pohľad. Odmietala prehovoriť.

Zhlboka sa nadýchol. „Som Gálib.“

Viečka sa jej zachveli. „Yasamin,“ šepla takmer nečujne a uvedomila si, že má úplne zakalené hrdlo, keďže hodiny neprehovorila.

„Pekné,“ zhodnotil milo a opäť nahodil prísny výraz. „A teraz vrav, čo tu chceš?!“

„Ja...“ zaváhala. Čo smie prezradiť? Čo by si mala nechať pre seba? Zablúdila zrakom k jeho odevu: po členky siahajúcemu indigovému rúchu, spod ktorého vytŕčali o čosi dlhšie biele nohavice. Obuté mal kožené sandále a Yasamin si všimla dosť špinavé nohy.

„Potrebuješ dačo na uvoľnenie? Hej, Adham, vytiahni mažiar, devu treba ponúknuť,“ zasmial sa. Jeho smiech znel Yasamin v ušiach ešte dlho, hoci utíchol tak rýchlo, ako začal.

Adham vstal a Sýrčanke sa konečne dostalo príležitosti prezrieť si ho. Bol najmohutnejší z celej trojice, pod ženskou burkou sa schovával hustý porast tváre, okolo očí sa mu rysovali vrásky. Chvíľu sa hrabal v brašne, čo mu visela cez plece, a vzápätí Gálibovi podal hlinenú misku a nevybrúsený tĺčik.

„Ihab!“ zvolal vodca smerom k druhému. „Na čo čakáš?!“

Vysoký a chudý; taký bol Ihab. Kostnatými prstami siahol do svojej tašky a hodil Gálibovi zopár krehkých makovíc.

„Tak,“ Gálib venoval Yasamin úškľabok, vyceriac na ňu rad rovných, mierne zožltnutých, avšak aj tak neprirodzene žiarivých zubov, a pustil sa do pučenia makovíc, „už si okúsila ópium?“

Vypúlila naňho oči. V živote také slovo nepočula, no necítila z neho nič dobré. Rovnako ako z Gáliba; z jeho vnútra k nej doliehala prudká, živočíšna povaha, ktorá ju desila. Všetci traja sa úprimne rozosmiali a ona len preľaknuto behala pohľadom z jednej tváre na druhú; poriadne však mohla vidieť iba Gálibovu. Pozrela naňho, keď ju potľapkal po pleciach.

„Vidím, že ešte nie. Nuž, najvyšší čas, Yasamin.“ Natiahol k nej ruku, v ktorej držal mažiar; druhou pevne zvieral tĺčik. Yasamin bez premýšľania vzala, čo jej podával, a do nosa jej znovu prenikla tá zemitá vôňa, omamná a príťažlivá. „Poriadne sa nadýchni,“ vyzval ju.

Sklonila sa a poslúchla ho; bola zvyknutá poslúchať príkazy mužov, vyplniť ich do poslednej podrobnosti, a tento od nej žiadal len to, aby dýchala. Menej azda chcieť ani nemohol.

„Nepreháňaj to!“ zastavil ju a vytrhol jej mažiar s makovým olejom. Smial sa. A Yasamin sa pery tiež malátne roztiahli do úsmevu. Hoci sa zobudila len pred pár hodinami z hlbokého spánku, zmes dlhej chôdze a ópia ju nanovo unavila. Privrela oči a Gálib pochopil, že jeho makovice na ňu nebudú mať taký vplyv, aký očakával. „Kam máš namierené?“ pýtal sa naliehavo; chcel z nej dostať čo najviac skôr, než sa prepadne do ríše snov. „Vieš vôbec, kde si? Ako si sa dostala do nášho lesa?“

„Vášho?“ šepla omámene.

„Presne tak,“ ľavou rukou jemne opísal jej sánku. „Zablúdila si?“

„Možno by si sa mala báť zlých vlkov,“ utrúsil Adham a Ihab sa zachichotal.

„Čo sa rehníš ako baba?“ zagánil naňho Gálib. „Nestačí, že obaja vyzeráte sťa ženské v tých burkách?!“

Obaja si závoje rázne stiahli, Yasamin začula pretrhnutie látky a mykla sa. Na dvoch mužských tvárach nebolo na prvý pohľad nič pekné; chudému Ihabovi sa od sluchy cez kostnaté líce a peru až po čeľusť tiahla dvojica jaziev takých výrazných a hrôzostrašných, až bolo človeku ťažké hľadieť naňho, a Adham sa snažil hustou bradou len zakryť červenú, zvraštenú, zhúžvanú pokožku, poškodenie ktorej mohlo byť spôsobené jedine požiarom.

„Dievčine sa nepáčime?“ kruto sa rehotal Adham. „Veľa ženských pri nás už jačalo, ale – pri Alahovi – žiadna ešte nemala v očiach toľkú ľútosť ako táto! Vidíš, Gálib? Si jediný z nás troch, ktorého neľutuje! To ktovieako nezvyšuje tvoje vyhliadky na úspech.“

Mladý vodca sa chladne a kruto zasmial. „Budeš už hovoriť?“ znovu pozrel na Yasamin, pretože ucítil váhu jej hlavy na svojom pleci.

„Zaspala, a to si sa s ňou ešte ani poriadne nezačal baviť!“ zhodnotil s chichotom Ihab.

„Nemudrujte a zahaste ten oheň. Verte mi, túto nenechám len tak sa potulovať samotnú.“ Vstal a vzal ľahké dievčenské telo do náručia.

„Aspoň sa s ňou pohráme,“ tešil sa Adham.

„Len aby si nebol sklamaný,“ provokoval Gálib, „táto nebude taká nevinná, ako vyzerá.“ Inokedy hravý, až výsmešný hlas tentoraz vyznel azda príliš vážne a chmúrne.

Keď precitla, ako prvé si všimla, že leží v dajakom stane, prikrytá ťažkým ovčím rúnom. Vzápätí sa prebudili aj jej uši a zvonku k Yasamin doľahlo dohadovanie mužských hrdiel. Načiahla ruku za hižábom, čo zbadala neďaleko pohodený na hlinenej zemi, posadila sa a omotala si látku okolo strapatých vlasov.

„Ja navrhujem skántriť ju.“

„Áno, to vravíš od začiatku, Adham,“ prisvedčil Gálib trochu otrávene, „a aj moja odpoveď je i zostane rovnaká: sme zlodeji, nie vrahovia.“

„Tiež si nemyslím, že by sme ju museli zabiť...“ ozval sa Ihab, načo ho Adham udrel do pleca.

„Kto sa ťa pýtal na názor, ha?! Pri Alahovi, Gálib, počúvaj mňa, nie svoj rozkrok!“

Mladý vodca bandy stál v mihu pri ňom, ostrou dýkou mu mieriac na zarastený krk. „Vzývaj rýchlo Alaha, priateľu, nech ťa nepošle Šejtánovi do večných múk, keď skántrim teba!“ vyhrážal sa zúrivo.

Ihab k nim bleskovo pribehol a snažil sa odtiahnuť Gáliba od popáleného obra. „Zbytočne sa rozčuľuješ!“

Adham sa srdečne rozosmial. „Vidím, že ste sa proti mne spikli kvôli jednej hlúpej sukni. Tak si ju teda majte, ak chcete, no potom za mnou nechoďte s tým, že je vám na oštaru. Ako jediný pravoverný z nás troch vám na Prorokove zjavenia prisahám...“

Tentoraz sa smiali Gálib a Ihab. Vodca v tmavom rúchu vravel: „Jediný pravoverný? Som rovnaký moslim ako ty, priateľu! Rovnako ľahostajný a rovnako zameraný na pôžitok tela viac než na rozvoj ducha. Možno si Alah po výdatnom obede šiel schrupnúť a ani si nevšimne, ak ťa zmárnim!“

„Som lepší moslim než ty,“ obor hrdo vypol hruď, keďže ho už neohrozovala čepeľ Gálibovej dýky, „pretože ja sa modlím aspoň raz denne, hoci ty si ani len svoj modlitebný koberček nevytiahol už roky, nehovoriac o tom, že najčastejšie močíš práve smerom k Mekke, ty bohorúhač!“

Ihab sa rehotal ako o dušu a vodca mykol plecami. „Čo Alah nevidí, to ho nebolí. Dávam si záležať na tom, aby sa vždy pri mne dakto modlil, nech má kam upierať svoj božský zrak.“

„Tak, čo s ňou?“ mykol Adham hlavou smerom k stanu. „Na ničom sme sa nedohodli.“

„Ale ba, dohodli: ostane s nami,“ uzavrel Gálib.

„Dokedy? Pokým ťa neomrzí?“

„Hej...“ ozval sa Ihab, dívajúc sa na pár očí, dve studne, čo sa zjavil medzi spustenými závesmi stanu.

„Trebárs,“ vodca pokrčil ramenom. „Beztak sa ešte neprebrala a ktovie, ako dlho bude...“

„Hej!“ zopakoval Ihab; ostatní dvaja však boli zvyknutí nevnímať jeho reči.

„Vravím ti, nie je to dobrý nápad. Ženu tu ozaj nepotrebujeme. A ešte k tomu hentakú.“

„Je to ešte len dievča,“ pripomenul Gálib.

„Hej, pozrite!“ zdôraznil Ihab, ukázal na stan a uštipol Gáliba do predlaktia.

Šestica mužských očí spočinula na Yasamininej zahalenej tvári. Dievčina sa zľakla a s híknutím uskočila späť do stanu. Nezahliadla toho veľa, ale vyrozumela, že sa nachádza v akomsi neveľkom tábore a že je deň pod mrakom. Zbadala ďalšie dva stany, medzi ktorými sa nachádzalo vyhasnuté ohnisko, nad ním visel ražeň. Pôda bola prašná, slnko sa skrývalo za chumáčmi hustých šedastých mrakov a dusný ťažký vzduch, zohriaty z predošlých dní, sa ani nepohol. Navôkol stál rad stromov, vyprahnutých a obschnutých, ktorých konáre sa lámali a padali na zem ako jesenné lístie.

„Dajte sa do dajakej práce!“ nariadil Gálib, zastrčil si dýku za opasok, čo mu zväzoval dlhý odev, a vstúpil do svojho prístrešku. „Už som myslel, že tie krásne oči nikdy neotvoríš,“ oslovil ju s úsmevom.

Never cudzincom, našepkával jej matkin hlas.

ZHOVÁRAJ SA S NÍM, kázal Boží.

Yasamin naprázdno preglgla a prekryla si hižábom všetko okrem očí. Triasla sa, keď sa k nej Gálib blížil, avšak zastal pár stôp od nej a viac sa nepohol. „Ako dlho som spala?“ opýtala sa chrapľavo.

„No, dievča, netušil som, že ópium môže takto účinkovať! Ríšami snov si sa túlala celé dva dni, pol ďalšieho a tri noci. Snáď sa ti aspoň niečo pekné prisnilo. A teraz mi už konečne povedz, kto si a odkiaľ,“ vyzval ju, razom zahodiac prívetivý tón.

Sklopila zrak. „Som na úteku.“

Zamračil sa. „Pred kým? Kto ťa prenasleduje?“

„Nik. Našu dedinu... našu dedinu prepadli, vypálili, ľudí pozabíjali. Možno som prežila ako jediná,“ studne sa jej zaliali slzami, no žiadnu nepustila von na pomalú púť nadol zaprášeným lícom.

„Kde si žila?“

„V oblasti mieru. Nikdy sa nás nedotkli boje, neviem, prečo teraz prišli a...“

„Napadli vás kresťania?“ odpľul si. „Tie odporné hnusoby, čo sa honosia krížom?!“

Roztrasené mihalnice jej prikryli oči. „Moslimovia.“

Ruka mu zaletela k dýke. „Ty si kresťanka?!“

„Utiekam sa k Bohu,“ odvetila.

„Lā ʾilāha ʾillà l-Lāh!“ zvolal. „Niet boha okrem Boha. Niet boha okrem Alaha. Odteraz už nikdy nikomu nepovieš, v čo veríš. Si na moslimskom území, si v Turecku, dievča! Potrebuješ nielen držať jazyk za zubami, ale aj obliecť sa do moslimských šiat. Hižáb máš, no treba ti aj čádor. A džilbáb na chladné noci.“

„Kto ste vy?“ odvážila sa spýtať.

„Ja som dieťa beduínov, ktoré sa oddelilo od rodného kmeňa. Putoval som na vlastnú päsť, kým ma neprepadol Adham so svojou družinou. Porazil som všetkých jeho chlapov, takže ocenil moje schopnosti a silu a vzal ma k sebe. Ja som ho zas presvedčil, aby sme pribrali Ihaba, ktorého sme raz dostali z poriadnej šlamastiky, keď chcel sám vykradnúť jeden z yüzbaşıho palácov, poplašenec jeden...“ zasmial sa. „Nebyť nás, čo sme sa vtedy z vôle Alahovej dostali na to isté miesto v tú istú noc s rovnakým úmyslom, zdochol by tam dorezaný a dokatovaný. My sme ho však zachránili a odvtedy sa drží pri nás. Tie dve jazvy, čo si mu videla na tvári, mu spôsobil rez saifom s rozdvojenou čepeľou. Taký meč som veru ešte nevidel... Turci majú mnoho vymožeností. A teraz v trojici strážime hranice Sýrie a Turecka, sprevádzame tých, čo nimi prechádzajú, a vždy si pýtame poriadnu plácu.“

„Lúpežníci?“

Prikývol. „Trebárs.“

„A... čo bude so mnou?“

Zaškeril sa. „To sa ešte uvidí.“

Zvyšok dňa Yasamin strávila prácou – Gálib jej prikázal, aby mužom očistila dlhé rúcha, takže vyhľadala potôčik zurčiaci na drobných kamienkoch a namáčala ťažkú látku do studenej vody. Postrehla, ako na ňu Adham škaredo gáni, a cítila z neho nielen odsúdenie, ale až vyslovený odpor. Zato Ihab sa na ňu milo uškrnul zakaždým, keď popri nej prechádzal. Zdalo sa jej, že si ju obzerá, premeriava a hodnotí, no neprekážalo jej to, to predsa muži robili odjakživa. Ihab však nenechával pohľad na jej kvitnúcej postave, lež díval sa priamo do jej studní svojimi tmavomodrými očami a jazva, čo mu zdobila tvár, sa zakaždým mierne zvlnila a zachvela, keď mu Yasamin pohľad opätovala.

Podvečer sa usadili pri ohni a dievčina mohla len hádať, čo s ňou spravia. Netušila, či ju chcú na niečo využiť, alebo či ju dokonca nedonútia kradnúť, no pomaly nadobudla presvedčenie, že ju nezabijú. Jediný, čiu povahu nedokázala odhadnúť, bol Gálib.

Díval sa do ohňa, plamene sa mu odrážali v očiach čiernych ako Yasaminine vlasy, zamyslene otáčal ražeň, na ktorom opekali kravské mäso uskladnené v drevenej truhlici v studenom potoku, aby sa nepokazilo. Bublala v ňom prudká nátura, to Yasamin cítila, avšak k nej sa tak nesprával, čo ju miatlo.

Keď bolo mäso hotové, Ihab vytiahol zo svojej brašny štyri pity a každému podal jednu. Yasamin váhavo natiahla ruku a zaškvŕkalo jej v bruchu. NAJEDZ SA. Vzala teda a poslúchla Boží hlas, zamastiac si ruky hovädzím rôsolom z glejovky. V duchu ďakovala nebesiam za pokrm a prekvapila sa, keď Adham predniesol modlitbu k Alahovi: „Bismillahi wa 'ala baraka-tillah.“

„Āmīn,“ zborovo odvetili Gálib a Ihab; vodca jemne kopol Yasamin do lýtka, takže slovo zopakovala. Adham po nej podozrievavo blysol očami, no nič nepovedal, pustiac sa do jedla.

Pri večeri mlčali, Ihab mľaskal a Adham vrhal na Yasamin škaredé pohľady. Jeho dravé oči ju však priťahovali, akoby sa potrebovala uistiť, že na ňu len hľadí a nechystá sa spraviť jej dačo horšie. Ako prvý sa od jedla dvihol Gálib a obrátil sa na Yasamin:

„Tvoje lôžko je v mojom stane.“

Pochopila, odložila nedojedenú pitu a chcela sa postaviť.

Položil jej ruku voňajúcu ópiom na útle plece. „Nemusíš ísť spať hneď, ak nie si unavená. Prespala si dosť veľa času, pokojne tu seď.“

Udivene sa naňho pozrela. Spať? zopakovala v mysli udivene. Necítila vyčerpanie, preto len mierne kývla hlavou a pohodlnejšie sa usadila, zahľadiac sa do plameňov sálajúcich ku hviezdnatému nebu. Spoza nich sa v tme blyšťali Adhamove oči.

Netrvalo dlho, kým sa Ihab s hlasným zívaním tiež zdvihol, len čo sa poriadne nadýchal rozdrvených makovíc, a tackavo sa odobral do svojho prístrešku. Yasamin si cez ramená prehodila čierny chalát s dvomi zlatými pruhmi, čo jej tam Gálib nechal, aby netrpela zimou, ktorú prinieslo nočné ochladenie.

Adham na ňu civel tak vytrvalo, že sa iba hmýrila, hniezdila a túžila sa kamsi skryť. Pri ohni jej však bolo dobre, chcela len počkať, až aj on odíde uložiť sa na spánok. Potom možno utečie. Alebo ostane. Zatiaľ nevedela.

„Ja dobre viem, čo si zač, sharmuta,“ oslovil ju znechutene. „A Gálib je asi slepý, ak si to ešte nevšimol. Odvrhol by ťa ako zhnitú handru, ty cundra! Vidno ti to v očiach, špina jedna, že si skazená a zapľuhavená zvnútra! No povedz... ak si dobrá a ak mi poslúžiš, možno zmením názor a budem ešte prehovárať Gáliba, aby ťa držal pri nás.“

Postavil sa, hrmotný a obrí, a prešiel k nej. Natiahol k nej ruku a Yasamin sa jej dotkla roztrasenými prstami. Keď ju odvádzal medzi stromy, kde vládla úplná tma, spýtal sa:

„Koľko máš vôbec rokov? Mal som aspoň dvadsať, keď si sa narodila!“

„Štrnásť.“

Rozosmial sa. „Dokonca dvadsaťdva... No!“ kopol ju, takže padla na kolená, a vyhrnul si rúcho takmer až po pás, oprúc sa o kmeň borovice. „Daj sa do roboty.“

Yasamin vyronila jednu slzu a tá s plachým zarinčaním dopadla na vlhkú lesnú pôdu. Never cudzincom.