„Rob dobre priateľovi, kým neumrieš, koľko môžeš, podaj a daruj chudobnému!“

(Kniha Sirachovcova - kapitola 14, verš 13)

„Ó kráska, ó spoločnica, ohňom odovzdania ma spaľuješ! Naplň čašu, ó kráska, a daj sa mi napiť, ó oko moje... Kvôli tebe, túžba moja vrúcna, spánku nemám... Zaľúbil som sa do nádhery, kiežby som jej tieňom bol, ó oko moje, má krásu všetku a povahu dobrú. Zistil som, že srdce mi ukradla; srdce moje, trpezlivé buď, neponižuj ma! Farba biela jazmínu, ó oko moje, na jej lícach kvety vidím, v tvojich lícach a na čele život, ó oko moje, lásky a priateľstva väzňom som... Ako si zabudnúť na mňa mohla, ó oko moje, a môj žiaľ len rastie...? Vráť sa, ó kráska, vráť sa späť ku mne... Ó oko moje, kvôli tebe, túžba moja vrúcna, spánku nemám!“

Pieseň, ktorú si chlapci v jej rodnej dedine spievali po večeroch pri ohni, nešípiac pravý význam slov, pretože dosiaľ nedospeli a nepoznali lásku, sa Yasamin vynorila v sne. Mysľou ponorenou do spánku sa opäť ocitla doma, kráčala z chatrče daktorého zákazníka domov a prechádzala popri vatre, obkolesenej mladými dievčatami, dievčatami ako ona, ktoré však bývali spolu v chalupe mužmi prezývanej verejný dom. Ich telá sa zvodne vlnili pred očami chlapcov, medzi ktorými zahliadla i Rahima a, nevedno prečo, zosmutnela.

On ju zbadal, uprel na ňu svoje smaragdové oči a usmial sa, dokonca sa jej zazdalo, akoby chcel vstať a vybrať sa za ňou. Na okamih zastala na mieste, poskytujúc mu kratučkú príležitosť, no tá sa vyparila rýchlejšie než jesenná ranná hmla, pretože mládenca oslovil jeden z jeho bratrancov, on naňho pozrel a keď si znovu spomenul na Yasamin, už tam nestála.

Prebudila sa a oči sa jej nevdojak zaliali slzami, keď si uvedomila, že Rahim je zrejme mŕtvy, rovnako ako jej matka, všetci zákazníci, dokonca i tie dievčatá, čo tam tancúvali okolo ohňa, a azda i každý dobrý človek, ktorý v dedine žil. Dosiaľ ju to vedomie nepreniklo tak silno a mocne ako v tejto chvíli, počas osamelej noci ožiarenej splnom, nezvyčajne chladnej a tichej. Som sama, pochopila. Sama-samučičká na celom svete.

Už niekoľko dní slúžila panej Mahtab, no všetko bolo inak, než si predstavovala. Svoju kadbanu vídala málokedy, a to sa predtým nádejala, že bude stále len s ňou, bude sa na ňu môcť dívať a opätovať jej tie vrelé úsmevy, čo ju tak hriali pri srdci. Ale nie; celé dopoludnie trávila v kuchyni, vystavená netrpezlivým kuchárkam, ktoré jej nadávali aj za to, čo spravila skutočne dobre a šikovne. Niežeby varila, k hrncom s jedlom ju ani nepustili. Robila presne to, o čom si myslela, že je ochotná robiť to a drieť, len aby mala strechu nad hlavou – drhla podlahu, až kým sa jej prsty celkom nezošúverili od tej špinavej vody, potom zametala chodby v dome či prala šaty v rieke, kam musela prejsť cez celé mesto vždy sama a pešky.

Poobede sa vybrala do záhrad, ktoré spočiatku tak veľmi túžila uvidieť, spoznať a prebádať. Najskôr sa starala o zeleninové hriadky, polievajúc kapustové hlavy, vytŕhajúc cibuľu zo zeme, sem-tam dokonca nadrobno sekajúc petržlen do polievky, zbierajúc špargľu, fazuľu, mrkvu, baklažán, šošovicu či špenát, a v závere dňa si do omdlenia umývala ruky, len aby sa zbavila silného cesnakového zápachu. Keď kuchárka Özlem, zrelá žena kyprej postavy vždy s prísnym pohľadom, podľahla Fravardinovým prosbám, dovolila Sýrčanke naučiť sa rozoznávať koreniny a bylinky, ktoré používali najčastejšie.

Vtedy vzal mladý Peržan Yasamin do záhrad, prechádzal sa s ňou a namiesto jedál jej hovoril o kvetoch, čo tam rástli; raz ju dokonca zaviedol až k olivovému sadu a tam sa konečne rozrozprával o tom, o čom hovoriť mal – o koreninách.

„Bazalka rastie vo veľkých húfoch a má oválne listy, pevné, že by si ich dokázala prelomiť napoly a hlasno by pukli. Piepor je chlpatý a obrastajú ho drobučké bobuľky, také maličké-maličičké. Škorica – tú mám veľmi rád, krásne vonia – je vlastne ker, ale ten určite poznáš. A výraznú vôňu má klinček, no má zároveň i nádherné kvietky, také fialkavé, že by si si ich mohla zapliesť trebárs do vlasov. Teda, keby si nemusela na hlave nosiť ten závoj,“ pousmial sa. A rozprával ďalej: o jedlej žeruche, rasci do chleba, plodoch koriandra, semenách feniklu, štipľavom zázvore, o čiernomodrých bobuliach borievky, majoráne, mäte do čaju, aromatickom pižme, muškátovom orechu, k mäsu vhodnom rozmaríne, o sviežej šalvii, vzácnom šafrane, hľuzách salepu, sezamových zrniečkach, kurkume, sladkej vanilke, o liečivom tymiane, tvrdej tráve psiarke, mäsitom slanorožci, liečivom sleze, o žltkastej horčici.

A Yasamin počúvala, snažila sa zapamätať si čo najviac, no vedela, že to nedokáže, že bude neužitočná alebo to popletie, a nemilosrdná Özlem jej vynadá, no to už tam Fravardin nebude, aby ju zachránil či aby sa jej zastal, Sýrčanka pred ňou bude stáť sama, sama bude čeliť jej hnevu a zúrivosti, sama pocíti na líci boľavý dotyk, šľahnutie kuchárkinej stvrdnutej dlane, sama sa vráti do postele, do tej mäkkej postele, a od vyčerpania z celodennej driny zaspí, aby jej zas ráno vynadal katib Ehsan, že zabudla na jeho prvorodenú dcéru.

Lenže Yasamin za to nemohla. Rada, veľmi rada chodievala za Aylou, ibaže nie vždy vládala, nie vždy si spomenula a nie vždy našla vo svojom vnútri toľko síl, aby dokázala s láskou hľadieť na to trpiace stvorenie. Raz sa dokonca pristihla pri tom, že Ayle praje smrť. Bolo to strašné a cítila sa pre to hrozne, no jej srdce vedelo, že to bola myšlienka náležitá, dokonca spravodlivá. Často sa pýtala Boha, prečo sa Ayla musela taká narodiť, no odpoveď jej do uší nedoľahla.

S Fravardinom zas trávila pramálo, vlastne čoraz menej času. Nielen on bol ustavične zaneprázdnený, ale i ona. Sotva dokázala v hlave udržať všetky povinnosti, nie aby pomyslela ešte i na svoje jediné rozptýlenie. Napokon, ak dajakú úlohu nesplnila a potrestali ju, nemala ani odvahu potešiť samu seba takou odmenou, akou by pre ňu bola aspoň chvíľočka s tým milým nesmelým chlapcom, takým múdrym, až Sýrčanka žasla. A keďže chvíľ s ním, jediných príjemných chvíľ, čo v dome zažívala, ubúdalo, ba postupne úplne vymizli, Yasamin nebola šťastná.

Od príchodu do domu tej dobrej ženy očakávala čosi viac, jej srdce šípilo nádej a živilo ju v sebe, klíčila v ňom ako dobre polievané semä, mocnelo a zrazu ho temná noc, prekrývajúca slnečný žiar, zatlačila späť do zeme, do tmavej pôdy, vlhkej a chladnej, a Yasamin sa vzdala. Netrpela tentoraz tak ako s mužmi, pre ktorých sa stávala len bezduchým telom, vidinou chvíľkového, no pre nich takého dôležitého potešenia, ale kvárila ju duša. Ničil ju každý pohľad na Aylu, lebo tá nepoznala za celý život okrem otcovej lásky nič iné ako bolesť, ľutovala dokonca i Ehsana, inak odmeraného muža, ktorý sa však o svoju prvorodenú dcéru staral s toľkou nehou, až to Yasamin vnášalo slzy do očí. Zaradovala sa, keď uzrela svoju kadbanu, avšak vždy to bolo len na kratučký okamih, ktorý prešiel, a na dievčinu sa po celý zvyšok dňa nik neusmial. Nik.

Čoraz častejšie sa jej snívalo o Aylinej smrti. Mladá žena zakaždým opustila svet s krivým úsmevom na vysušených perách a Yasamin sa uľavilo, že už viac netrpí. V skutočnosti ju však nažive udržiaval veštec, Ibrahim z ďalekej Indie, s pomocou ktovieakých hrozných čarov, a to len pre Ehsanovo sebectvo, ktoré si Yasamin uvedomovala, avšak neodvážila sa ho pomenovať. Pochopila už i to, prečo Ehsan nie je, podľa Fravardinových slov, poriadnym moslimom, akým by muž v jeho postavení mal byť. Modlitby k Alahovi zrejme zdravie jeho dcére nepriniesli, preto sa uchýlil k iným božstvám, dokonca k mágii, a tá bola účinná. Napriek tomu sa Yasamin nazdávala, že to nie je správne, hoci to aj zabezpečuje Ayle život.

No aký život? pýtala sa seba, pýtala sa Boha. Odpoveď neprichádzala ani z jednej strany.

Keď raz Sýrčanka miesila cesto na špenátovo-limetkový koláč zvaný ıspanaklı kek, z ničoho nič sa jej prihovorila inokedy mlčanlivá kuchárka Özlem, ktorá poväčšine slúžkam iba nadávala za nedokonale vykonanú robotu: „Dievča, dám ti radu nad zlato: prijmi svoj osud. Netvár sa tak zmätene; ja ti dobre v očiach vidím tú túžbu odísť odtiaľto. No radšej nedovoľ, aby tá túžba prerástla v úmysel. Bolo ti vari doma lepšie? Vidno na tebe, že nie. Že si tu, máš strechu nad hlavou a jedlo do úst, poctivú prácu a dobrú kadbanu, to všetko je len milosť.“

Nebolo treba vravieť, čia milosť to je; Yasamin si to uvedomovala.

„Ak ozaj musíš odísť, vydrž aspoň, kým nepríde na svet ďalší potomok nášho esasa. Splň si povinnosť, pre ktorú ťa sem vzali, potom si choď, kam sa ti zažiada.“

Lenže Yasamin netušila, čo sa jej žiada. Ako by vôbec mohla mať sny, keď netušila, kam až jedného dňa dôjde? Cieľ svojej cesty poznala len ako Božie prisľúbenie domova, a ten si predstavovala mnohými spôsobmi. Vždy však v sebe niesol tú istú črtu: strechu, cez ktorú dnu nenaprší, a niekoho, niekoho, o koho sa Yasamin bude môcť oprieť. Lenže to mala i tu – u Ehsana ju držali tri duše: kadbanu, Ayla a Fravardin. Mahtab si obľúbila v okamihu, kedy ju prvýkrát uzrela, mladý Peržan k nej bol taký milý a Ayla ju, aspoň podľa slov katiba Ehsana, potrebovala. Sýrčanka si však nemyslela, že toto miesto je tým domovom, ktorý hľadá jej srdce. Kadbanu jej nevenovala takmer žiadnu pozornosť, Fravardin skoro nikdy nemal čas a pohľad na Aylu ju veľmi bolel.

Hoci Yasamin samotná bola zvyknutá trpieť, trápenie iných ju dusilo. V celom dome chodbami prúdilo toľko pocitov, čo k nej doliehali, akoby pochádzali z jej srdca, no ona vedela, že jej nepatria, že k nej neprislúchajú a že ich ťarchu už dlho neunesie. Nešlo však len o zlé pocity či nešťastie – a to azda rozosmutňovalo Sýrčanku ešte väčšmi.

Najmä láska, ktorú cítil Ehsan k svojej dcére. Yasamin sa až čudovala, keď videla, ako nežne ju hladí a bozkáva na čelo, ako sa na ňu díva a prehovára k nej. Vo vnútri pritom krvácal, pretože Ayla bola telom z jeho tela, telom z tela jeho prvej, najmilovanejšej manželky Aygül, a nazýval ju sladkým západom slnka, akoby tušil, šípil a vedel, že hviezda jej života už dávno mala vyhasnúť. Namiesto toho ju nútil žiariť na oblohe, na oblohe chladnej, bezútešnej, večnej noci. Žiarila však len preňho; ostatným sa zaiste videla ako nočná mora.

V Ayle sa síce na prvý pohľad nemiešalo veľa pocitov, no Yasamin sa postupne naučila rozoznávať jednotlivé odtiene, akoby z mysle a srdca mladej ženy vyžarovala pestrosť farieb – v žiadnom prípade ale netvorila veselú a jagavú dúhu. Okrem bolesti, ktorá sa nachádzala na úzadí toho všetkého a neutíchala ani v tých najlepších chvíľach, Sýrčanka badala tú strašnú, hrozitánsku opustenosť a tmu, neustále očakávanie niečoho, čo nikdy nepríde, uzdravenia, každým dňom čoraz viac sklamanú nádej v zlepšenie, neodvážne záchvevy radosti pri tom, keď vstúpila do jej izby a pozdravila ju. A najviac ju pri srdci hrialo, keď sa tie popraskané pery posiate pľuzgiermi skrivili do neľudskej napodobeniny úsmevu, pretože to bolo svedectvom Aylinej skutočnej a úprimnej radosti. A pri každom takom okamihu si Yasamin povedala, že stojí za to žiť v tom dome a navštevovať ju dennodenne.

Kadbanu Mahtab čoraz viac myslela na dieťatko, ktoré malo čochvíľa prísť. Bála sa však pôrodu, po nociach sa domom často ozýval jej krik, keď sa strhla zo zlého sna. Na každom kroku ju sprevádzali nevľúdne Nahid a Nasrin, preto sa k nej Yasamin takmer vôbec nedostala. A ak ju i náhodou objavila samotnú, kým nabrala odvahu, aby sa jej prihovorila, ukázala sa tam i jedna zo sestier. Rada by sa s Mahtab poradila, keby sa to dalo; jej by sa zrejme ani nebála prezradiť, že v dome nechce ostať navždy. Bola by úprimná a priama, tak zamýšľala, večer pred zaspatím si dokonca pripravovala, čo by jej povedala. Prípravy na ten rozhovor sa však natoľko naťahovali, že Yasamin si už v predstavách privlastnila i rolu kadbanu a v mysli spriadala rôzne odpovede, ktoré by od nej mohla dostať.

Keď na ňu Özlem, objaviac ju v kuchyni sklonenú pri zemi, snažiacu sa vyčistiť škáru v podlahe, kam ktosi natrúsil, zhúkla, čo robí, Yasamin preľaknuto nadskočila, až jej takmer spadol hižáb. Roztrasenou rukou si ho napravila a neodvážne dvihla oči k rozvalitej kuchárke. „Čo tu robíš?!“ zopakovala, mračiac sa. „Ale hybaj preč!“

Nič nechápajúc prebehla popri nej, no neopustila kuchyňu. Chvíľočku sa pozerala na ženin chrbát, potom sa takmer šeptom spýtala: „Čo som spravila?“

Özlem k nej zvrtla hlavu a z očí jej sršali blesky. „Kadbanu rodí! Bež za ňou!“

Yasamin sa zhlboka nadýchla a už jej nebolo. Utekala, čo jej nohy stačili, do Mahtabinho senanu, aby odtiaľ začula hrozné stonanie prvorodičky, tíšivé hlasy jej sestier a pokyny pôrodnej baby. Nehybne zastala na prahu prvej miestnosti, keď do nej zozadu takmer vrazil Fravardin, nesúc v náručí viacero ručníkov, mokrých od horúcej vody. „Yasamin,“ prekvapene ju oslovil. „Na čo čakáš?“ A ponáhľal sa ďalej, za svojou paňou.

Sýrčanka sa na jeho miznúcu postavu dívala ako na prízrak, a ešte chvíľu nedokázala strhnúť zrak z miesta, kde zahol za roh a zmizol jej z dohľadu. Mysľou jej prenikla bláznivá myšlienka: pôrod je tu. A po ňom budem voľná. Zopár ráz zažmurkala, lebo stratila rovnováhu, a podlomili sa jej kolená. Vari ju až tak nadchla vidina slobody? Cítila sa previnilo.

Pobehla teda a ocitla sa v miestnosti, kde sa všetko malo odohrať. Hoci len pred chvíľou minulo poludnie, deň bol temný. Nad Urfou sa nakopili ťažké mraky, sivasté ako oceľ, a hrozilo, že sa každú chvíľu rozprší. Pre turecký ľud to bolo v takej ročnej dobe čosi nevídané, ale v dome katiba Ehsana sa tým nik nezaoberal. Napriek tomu zastreli oranžové závesy na oknách, čím izba dostala hrdzavý nádych. Na posteli ležala kadbanu Mahtab, ťažko dýchala a po tvári jej stekali kvapky potu. Tmavé vlasy v kučerách lietali okolo jej hlavy ako neskrotné havrany. Zľava pri nej stála Nahid a držala ju za ruku, sprava zas Nasrin.

Keď Yasamin zbadala, že kadbanu má roztiahnuté nohy a kamsi dovnútra jej siaha neznáma pôrodná babica, sklopila zrak a na chrbte ucítila prúd ľadového potu. Nepodobalo sa to na nič, čo kedy zažila či videla, ale napriek tomu jej to pripomenulo všetkých mužov, pre ktorých rozťahovala nohy ona. Teraz sa však dialo niečo iné, niečo oveľa krajšie, vznešenejšie, a to si musela pripomenúť. Na svet prichádza nový život. Avšak v tom, ako sa to dialo, nič vznešené nebolo. Nebolo to ani krásne, ani veselé, ani úžasné.

Slzy, pot, krv. Všetko sa to pred Yasamin miešalo na posteli a ona sa cítila zbytočná. Nik si ju nevšimol, okom o ňu nezavadil; iba keď zrakom zablúdila k Fravardinovi, čo sa skláňal nad svojou paňou a utieral jej čelo vlhkými ručníkmi, a on jej náhodou opätoval pohľad, cítila sa lepšie. V jeho tvári pobadala strach, ktorý však celkom dobre zakrýval. Keď si uvedomila, že je ešte mladší od nej a nemá ani potuchy o všetkých tých veciach, čo ona bežne zažívala, ľutovala ho. I pre ňu bolo strašné dívať sa na Mahtabino utrpenie, akoby ju zvnútra čosi trhalo, rezalo, driapalo a kmásalo, o čo horšie to teda muselo byť pre sluhu, ktorý pri nej vyrástol a poznal ju odmalička?

Pri pohľade naňho Yasamin preniklo poznanie, aký je ten chlapec statočný. A zišiel jej na um ďalší bláznivý nápad: keby Fravardin ušiel so mnou, mala by som sa oveľa lepšie. Zahnala však takéto sebecké myšlienky a rozhodla sa, že sa za kadbanu aspoň pomodlí, keď už nič iné nezmôže. Nechcelo sa jej veriť, že jedno maličké, bezbranné dieťatko by mohlo spôsobiť toľko bolesti, utrpenia, hrôzy a revu. Už predtým si však všimla, že kadbanu má veľmi úzke boky, z čoho usúdila, že pôjde o ťažký pôrod.

Keď sa konečne prestala sústrediť na tie hrôzostrašné zvuky, čo napĺňali celý senan a možno i celý dom, zbadala pred vstupom do miestnosti tieň. Mierne sa predklonila, aby zistila, komu patrí, a čudovala sa, keď jej katib Ehsan opätoval pohľad. Mihlo sa v ňom dojatie a Yasamin zatúžila vykročiť vpred, chytiť toho muža za ruku a uistiť ho, že jeho ďalšie dieťa bude zdravé, silné a mysľou rovnocenné ostatným ľuďom. Ona sama však žiadnu takúto istotu nemala; ako by ju teda mohla dať niekomu inému?

„Je to syn!“ zvolala slávnostne pôrodná baba, držiac v náručí vreštiaci fialovočervený uzlík, ktorý sa čímsi, akousi šnúrou, stále spájal s Mahtabiným telom.

Yasamin sa postavila za Fravardina, aby bola bližšie svojej panej, a konečne si ju mohla lepšie prehliadnuť. Kruhy pod očami, krvavá špina z jej vlastných útrob, ktorá zdobila nielen posteľ, ale i jej odev, kučery viac pripomínajúce husté strapaté chuchvalce než vlasy. Nič z toho ju však neobralo o lesk v očiach, o lesk čerstvej matky, ktorá zo všetkého na svete najviac túžila dotknúť sa vlastného potomka, priložiť si ho k prsníku a poskytnúť mu všetko bezpečie, ktoré mohla. Vysilene natiahla ruky a nezvučným hlasom chrapľavo žiadala, aby jej podali malého Ilkina.

Keď sa chlapček, už očistený, no stále plačúci, ocitol pri svojej matke, Yasamin zatúžila navždy už len privádzať na svet deti iných žien, radovať sa s nimi a obdivovať Boží zázrak zrodenia nového života. Tvár jej však spochmúrnela výčitkami, keď si uvedomila, že ešte len pred chvíľočkou zamýšľala odísť, opustiť kadbanu, Fravardina, Ehsana i Aylu, a to všetko len kvôli vlastným pocitom. Hanbila sa sama pred sebou za toľké sebectvo.

Neodídem. Bože, chceš, aby som zostala, však?

NA ISTÝ ČAS, potvrdil Boží hlas v jej mysli.

Dokedy?

Bez odpovede sa odmlčal. Yasamin si opäť spomenula na chlapcov z rodnej dediny, ako sedia pri ohni; tentoraz však nespievali o láske, lež o niečom inom: „Telo, čo dáva ti počas života tvar, je vázou tvojou: nesklam ma, duša moja! Lacná je misa na med, ale drahý je med v nej.“

Drahý je med v nej, zopakovala si, predstaviac si svoje srdce. Ktovie, či pre niekoho budem niekedy drahou.

PRE MŇA SI NAJDRAHŠOU.